Prezident Jozef Tiso nebol vojnový zločinec


lacko ján UPNROZHOVOR

Zakorenené čierno-biele videnie neprospieva objektívnosti historiografie

Zhováral sa Roman KALISKÝ-HRONSKÝ

Historik Martin LACKO je absolvent Filozofickej fakulty UK v Bratislave v odbore história – filozofia. V rokoch 2001 – 2009 bol odborným asistentom na Filozofickej fakulte UCM v Trnave, kde prednášal slovenské dejiny 20. storočia. V súčasnosti pôsobí ako pracovník Sekcie vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa (ÚPN) v Bratislave.

Zaoberá sa najmä skúmaním obdobia prvej Slovenskej republiky a odboja, pričom doteraz publikoval asi štyridsať vedeckých štúdií doma i v zahraničí.

Jozef Tiso bol dlho označovaný za vojnového zločinca. Objavujú sa už aj medzi odvážnejšími slovenskými historikmi snahy o objektivizáciu pohľadu na J. Tisa. Dozrela už doba na otvorené prezentovanie skutočnosti bez politických podtónov, ktoré za komunistického i súčasného režimu deformovali výstupy z bádania historikov?

Jozef Tiso a prvá Slovenská republika sa stali terčom paušálneho odsúdenia už v ľudovodemokratickom režime od roku 1945. Komunisti na túto líniu len plynule nadviazali. Dehonestácia oboch veličín sa odrazila aj v terminológii. Povinnými sa stali adjektíva ako „takzvaný“ či „klérofašistický“ slovenský štát. Po novembri 1989 sa zdalo, že tu bude politický, spoločenský aj mediálny priestor na vyvážené hodnotenie tohto komplikovaného obdobia našich národných dejín. Žiaľ, toto rýchlo pominulo. Samozrejme, aj medzi historikmi sú takí, čo sa pokúšajú o objektívne hodnotenie, lenže často sú zastrašení najmä potenciálnou kritikou zo strany médií, zamestnávateľov či kolegov, takže si pri svojich vyjadreniach dávajú veľký pozor, ba uchyľujú sa k autocenzúre.

Prečo mnohé médiá tak tvrdo atakujú akúkoľvek snahu historikov o objektívne zhodnotenie pôsobenia J. Tisa a prvej slovenskej štátnosti?

Možno je to súčasť veľkej hry, cieľom ktorej je vyprázdnenie slovenských dejín a udupanie akéhokoľvek národného povedomia. Alebo možno ešte čosi horšie – sformovanie nového vedomia Slovákov v duchu „boli sme najväčšími zločincami“. Úlohu dnešných liberálnych médií by som prirovnal k úlohe KSČ za socializmu. Ako zjazdy KSČ určovali oficiálny výklad jednotlivých historických udalostí, tak to robia aj dnešné médiá. Každý jednotlivec, skupina či inštitúcia, čo sa nejakým spôsobom tomuto ich ideologickému diktátu vzoprie, kto sa drží svojho vedeckého presvedčenia, sa následne stáva terčom očierňovania a útokov. Najlepšie sme to v minulých dvoch rokoch videli na prípade Ústavu pamäti národa, kde pracujem. ÚPN si totiž dovolil také „nehoráznosti“ ako vydanie denníkov „fašistu“ Karola Sidora, monografie o „fašistickej“ Hlinkovej mládeži a Hlinkovej garde či ďalších publikácií ukazujúcich obdobie prvej slovenskej štátnosti aj z iných, než z negatívnych pozícií. To bol súčasne hlavný dôvod, prečo najradikálnejšie hlásne trúby odštartovali v roku 2010 proti ÚPN nenávistnú kampaň. Tá sa potom preniesla do politickej roviny, pokračovala kreovaním politickej komisie z dielne Ivety Radičovej a vyvrcholila prijatím zákona, ktorý by v ÚPN spôsobil rozsiahle ideologicko-politické čistky. Predčasný pád vlády tomuto najhoršiemu scenáru zabránil, no čoskoro sa bude o ÚPN a o budúci výklad našich slovenských dejín zápasiť znova.

Spätná väzba je dôležitá pre každého tvorivého človeka, aj keď nemusí byť vždy pozitívna. S akými ohlasmi sa stretávate pri práci na téme, ktorá je tak tvrdo tabuizovaná a politizovaná?

Reakcie sú rôzne; je aj veľké množstvo pozitívnych. No myslím si, že u nás je zakorenené čierno-biele videnie histórie, čo platí nielen pre hodnotenie obdobia prvej slovenskej republiky a Tisa. Ľudia spravidla predpokladajú, že výklad bude taký, ako očakávajú – teda buď čierny, alebo biely. No úlohou historikov je hľadať a písať pravdu. A to aj za cenu kritiky. Ja osobne som si už zvykol, že som terčom kritiky z úplne protichodných ideových táborov, a beriem to ako súčasť života.

Je už vyvrátené dezinformačné tvrdenie, že Tiso bol vojnový zločinec?

Povedal by som to opačne. Totiž ak ktosi niečo tvrdí, mal by to dokázať. A pravda je taká, že Tiso sa na nijakom zozname vojnových zločincov neobjavil. Nikto taký dôkaz dosiaľ nepriniesol.

Dá sa jasne povedať, že hrdelný proces s Tisom bol o čechoslovakistickej pomste za vojnovú samostatnosť Slovenska?

Ako historik nerád používam príliš expresívne či citové slová. No osobne som presvedčený, že o treste smrti bolo rozhodnuté ešte pred začatím procesu. Pričom hlavnou motiváciou tých, čo o tom rozhodovali, bolo potrestať Tisa ako symbol Slovenskej republiky a tým aj Slovákov za „bezočivosť“, že sa opovážili mať svoj štát, ktorý tu päť rokov celkom úspešne fungoval.



Pridaj komentár