KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Minimálne od krízy, ktorá prepukla na prelome rokov 2007 – 2008, sme svedkami neutíchajúcej diskusie o tom, kam speje náš politicko-ekonomický systém. Charakter, hĺbka a systémovosť tejto krízy totiž vyvolala zásadné otázky. Čoraz viac ľudí si konečne uvedomilo, že je iná, než boli tie tradičné cyklické krízy, ktoré už po niekoľko storočí priam so železnou pravidelnosťou sprevádzali kapitalizmus.
Dnes nejde o tradičnú cyklickú krízu, keď recesiu po nejakom čase vystrieda konjunktúra a všetko pôjde ďalej. Nie, dnes sa nachádzame na konci dlhovej špirály, ktorá tu ticho rástla vyše 30 rokov s nástupom reaganomiky a thatcherizmu, teda politiky washingtonského konsenzu, minimálneho štátu, nízkych daní, ale o to väčších výdavkov na zbrojenie. Od vypuknutia krízy sa popísali stohy štúdií a analýz, v ktorých najlepšie ekonomické mozgy planéty, laureáti Nobelovej ceny za ekonomiku (Krugman, Stiglitz, Tobin) a mnohí ďalší detailne opisujú príčiny, prečo sme sa do tejto situácie dostali. Sme v stave, keď máme dokonalú diagnostiku toho, kam nás doviedol neregulovaný finančný sektor a vo všeobecnosti systém globálneho kapitalizmu. Čo nám však chýba, je účinná terapia stavu. A práve terapia – vyliečenie sa z hlbokej systémovej krízy globálneho kapitalizmu – je najvyššou prioritou dneška. Musíme nastúpiť na cestu, ktorá by mala mať za cieľ preskupiť priority na prospech ľudí.
Koncepty na reformu kapitalizmu sú rôzne. Predovšetkým si však musíme uvedomiť, že kapitalizmus nie je monolit. Úplné iný je v Škandinávii, v Nemecku, vo Francúzsku (všeobecne v Európe) než v USA a úplne inak sa prejavuje na Filipínach či v Bangladéši. V týchto krajinách tretieho sveta sa za neľudských podmienok masovo zneužíva detská práca, neexistuje tam zdravotné, sociálne a dôchodkové poistenie a výška mzdy je zlomkom toho, čo by si zamestnanci zaslúžili. Exitujú aj systémové nemarxistické alternatívy kapitalizmu, ako je Parecon – koncepcia profesora Michaela Alberta – značne utopický koncept participatívnej ekonomiky. Sú však aj realistickejšie koncepty ako trebárs Schweickartov koncept ekonomickej demokracie, a potom je to antiglobalistické hnutie (už so spomínanými konceptmi nobelistov). Ich podstata tkvie v tom, že je najvyšší čas redukovať moc najvplyvnejších ekonomických, najmä finančných korporácií, ktorých zisky pochádzajú predovšetkým zo sofistikovaných špekulácií. Navyše vytvárajú na trhoch obrovské nerovnováhy, čo okrem iného viedlo práve k dnešnej hlbokej dlhovej kríze.
Opatrenia, ktoré treba prijať, sú všeobecne známe. Eliminácia daňových rajov je prvým z nich. Aj keď sa to nezdá, toto opatrenie je veľmi dôležité. Cez tzv. daňovú optimalizáciu sú národné vlády ochudobňované o obrovské prostriedky. Daňová optimalizácia sa stala mnohomiliardovým biznisom, vďaka ktorému prostriedky určené pre spoločnosť končia na súkromných kontách finančných žralokov. Preto je nevyhnutné, minimálne na celoeurópskej, ale možno neskôr aj celosvetovej úrovni, istým spôsobom obmedziť daňové raje. Je absurdné, ak finančná skupina Penta, ktorej vlastníci sú z Čiech a zo Slovenska a ktorá v podstate celý svoj biznis rozvíja v strednej Európe, má svoj domicil v daňovom raji na Cypre.
Podobné daňové raje sa ukázali ako veľmi účinný nástroj, ktorým sa tuneloval Dopravný podnik v Prahe či Finančné riaditeľstvo v Košiciach. Daňové raje totiž okrem optimalizácie zisku majú ešte jeden bonus – dokážu takmer dokonale zakryť vlastnícku štruktúru firiem, čo veľmi uľahčuje veľkú korupciu, resp. umožňuje bezpečné vyplácanie politických špičiek. Napokon, na vlastnej koži to pocítila aj nemecká vláda, keď sa prevalil škandál s utajenými kontami nemeckých prominentov v lichtenštajnských bankách. Až po odhalení tohto škandálu sa prišlo na to, o aké obrovské prostriedky bol ochudobnený nemecký štátny rozpočet.
Toto je len prvý nástroj na vyrovnanie sa s dnešnou systémovou krízou kapitalizmu. Ďalšími riešeniami na zvrátenie súčasnej krízy sa budeme venovať v ďalších komentároch.