Pripíjam teraz na Štefana Wolfa...


valo webAKO BOLO, ČO BOLO

Pripíjam teraz na Štefana Wolfa...

Peter VALO

Slová prípitkov akosi patria k našej kultúre. Pripíjame si často a niekedy ešte častejšie. Najviac prípitkov na hodinu som zažil pri ceste po stopách českého spisovateľa Jaroslava Haška v nebohom Sovietskom zväze. Z Moskvy sme odleteli smerom na Ural. Postáli sme v Buguľme, kde bol Hašek boľševickým veliteľom, aby neskôr svoje hrdinstvá opísal v žartovných poviedkach. Cez Ufu sme pokračovali do Belebeja. Všade nás vítali tajomníci „gorkomov“. Všade sa pripíjalo na družbu, na padlých vo vojnách, na naše mamy, otcov a keď sa všetko vyčerpalo, tak na trávu, po ktorej chodia a budú chodiť naše nohy.

Všade nás hostili. Možno nás chceli opiť do nemoty, aby si tak zabezpečili, že ostaneme v hodovných miestnostiach a neuvidíme ošarpané okraje miest. V Belebeji nás medzi piatym a šiestym chodom odviedli k dreveničke v okrajovej štvrti, v ktorej prenocoval Jaroslav Hašek. Položili sme kyticu pod pamätnú tabuľu. Potom priviedli ženu pamätníčku, ktorá sa stretla s naším spisovateľom. Spýtali sme sa jej, či vie, kto tu býval. Riekla: „Pisáteľ.“ Na otázku aký, odvetila: „Amerikánskij,“ a na ďalšiu, či od neho niečo čítala, odpovedala: „Ja neviem čítať, ja analfabet.“ Ešte sme sa od nej dozvedeli, že robila hlavnú sestru v nemocnici. Náš známy Jaro Hašek by o vrchnej nemocničnej sestre analfabetke, ktorá nadeľuje chorým lieky, isto napísal humoresku. Hneď nám bolo jasné, že tabuľu na domec osadili len preto, aby sme my oficiálna delegácia zahraničných novinárov mali kde položiť kvety...

So spomienkou na Haška som sa stretol o dvadsaťpäť rokov neskôr na novobanských lazoch. Bolo to v Pamätnej izbe Štefana Wolfa Kňazolúckeho a Jaroslava Haška, ktorú zriadil kamenár a spisovateľ Štefan Wolf Slameníkov. A neurobil to náhodou. Prvý z menovaných bol jeho starý otec, ktorý spolupracoval s Andrejom Kmeťom a patril k členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. S Haškom sa zoznámil v roku 1900 na zasadaní Muzeálnej spoločnosti Matice slovenskej a ten neskôr dvakrát navštívil jeho usadlosť pri Novej Bani. Štefanov starký mal veľkú knižnicu, nuž nečudo, že tu český bohém rád pobudol a pri dobrej strave si prečítal nejakú knižku. Aj jeho návštevu pripomína pamätná tabuľa, ktorú vytesal sám Štefan Wolf. Tabule a pamätníky sú záľubou patriotizmom sršiaceho kamenára. Stačí len spomenúť pozoruhodný kameň venovaný obyvateľom Štálov, ktorí padli v prvej a v druhej svetovej vojne, alebo unikátny kameň, do ktorého vytesal mená všetkých obyvateľov žijúcich v osade Slameníkov v dvadsiatom storočí. Inde zase udrie do očí pamätník s názvom Výkričník. Je to Wolfova spomienka na časy, keď ešte bývalo okolie Novej Bane jablkovou veľmocou, čo klalo oči mocipánom za minulého režimu a bez logického vysvetlenia dali v krátkom čase vyklčovať osemtisíc jabloní. Na inom kameni, ktorý svojrázny umelec nazval Pocta sedliakom, nájdete slová sedliackej hymny: „Okrem stavu roľníckeho, sotva nájdeš krásnejšieho, roľník orie, roľník bráni, Pán Boh jeho prácu chráni.“ Jeho pamätníky sú nielen svedectvom histórie novobanskej lokality, ale aj oslavou práce, ľudovej poézie a vyjadrením lásky k rodnej hrude, tak ako sa to odráža na najčerstvejšom z nich, venovanom všetkým slovenským ľudovým umelcom. Do obrovského ryolitu vybúchal husľový kľúč v ľudskej veľkosti a do tabule vyryl slová piesne: „Mamky, slovenské mamičky, učte dietky slovenské pesničky.“

Na začiatku roku sa mi žiada na niečo si pripiť. Nuž pripíjam na Štefana Wolfa Slameníkova a na všetkých tých, ktorí nezištne a za vlastné vytvárajú čosi pre historické povedomie a radosť druhých.

 



Pridaj komentár