Netreba pochybovať, že dejiny Slovákov sa začínajú už tesne po Kristovi
Prišiel čas reslovakizovať našu históriu
Prof. MUDr. Štefan HRUŠOVSKÝ, CSc., Dr. SVS. – Ilustrácia: vedy.sk
Národná hrdosť... Veľa sa o nej píše na stránkach Slovenských národných novín. Na čo môže byť hrdý mladý slovenský chlapec či dievča školského veku a na čo dospelý Slovák či Slovenka? Čo ich učia v škole, čo čítajú v médiách v tomto, pre slovenský národ jubilejnom roku? Maďari sa učia o Maďaroch, Česi o Čechoch a Slováci – o akýchsi „našich predkoch“ bez mena! Slovo Česi sa vyskytlo spolu so slovom Slováci v textoch od roku 1400.
V médiách možno čítať a počuť: „Svätí Cyril a Metod prišli na naše územie, k našim predkom, na Veľkú Moravu, k starým Slovanom, zostavili staroslovienske písmo, liturgiu slúžili v staroslovienskom jazyku...“ Alebo: „Naši predkovia žili vo veľkomoravských sídlach a hradiskách...“ Či: „Postavy veľkomoravskej histórie: Samo, Pribina, Koceľ, Mojmír, Rastislav...“ Priamo na Národnej púti v Nitre (!) sa týčilo heslo: Príchod sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Vari niečo z uvedeného podporuje národnú hrdosť?!
■ DESLOVAKIZÁCIA DEJÍN
Súdny čitateľ si azda myslí, že naše deti môžu stavať na takejto histórii? Nemôžu! Môžu stavať na pravdivom výklade slovenských dejín: Svätí Cyril a Metod prišli do Slovenskej ríše, na Slovensko, k Slovákom, ktorí žili v slovenských sídlach a hradiskách, zostavili slovenské písmo – hlaholiku, zaviedli slovenskú liturgiu... Náboženstvo Slovákov, kultúra Slovákov, písmo Slovákov, slovenská dynastia Mojmírovcov, slovenské chrámy, slovenské mestá Bojná, Nitra, Devín – to sú pojmy, ktorým mladý človek aj rozumie!
Celá deslovakizácia starších slovenských dejín má menej ako dvesto rokov. Deslovakizovaná história už premenovala slovenské hradiská z 8. storočia na veľkomoravské, slovenských panovníkov zo 7. storočia na veľkomoravských, Slovákov a Slovenky na Slove(ě)nov a Slove(ě)nky. Veľkomoravská machuľa sa rozlieva po stránkach slovenských dejín ako atrament – zakryla Pribinu, Koceľa, ba dokonca aj Sama! Stavby a sídla v samom srdci Slovenska – v Nitre, v Bojnej i v Kopčanoch – nie sú slovenské, ale veľkomoravské.
■ OBNOVENÝ POHĽAD
Vojvodca Samo a jeho družina.
Slováci majú históriu, v ktorej možno vidieť tri veľké etapy: Prvé tisícročie možno pokojne pomenovať tisícročie Slovenskej ríše. Datujeme ho od začiatku kresťanského letopočtu po 10. storočie. Dejiny Slovenskej ríše zahŕňajú málo prebádané obdobie prvých päťsto rokov 1. tisícročia, v ktorom sa vyčleňuje Vanniovo mocnárstvo a nasledujúce územno-správne celky, potom prvý veľký rozkvet Slovenskej ríše pod vládou Sama, ďalej menej známe medziobdobie a napokon ďalšie vrcholné obdobie Slovenskej ríše – prvý „zlatý vek“ slovenského národa s Pribinom, Koceľom, Mojmírom, Rasticom, Cyrilom, Metodom, Gorazdom, Klimentom Slovenským a ďalšími európskymi a svetovými osobnosťami. Prvé tisícročie uzatvára Slovenská ríša na čele so Svätoplukom, ktorý posunul slovenské hranice všetkými smermi a vytvoril najväčší slovenský štát všetkých čias.
Druhou etapou slovenských dejín je druhé tisícročie – tisícročie Uhorského kráľovstva. Možno ho presnejšie datovať od 10. po 20. storočie. Uhorské kráľovstvo (nie Uhorsko!) vzniklo priamo na teritóriu Slovenskej ríše. V znaku Uhorského kráľovstva sú dve koruny: jedna koruna je v slovenskom znaku v pravej časti štítu a vyrastá z nej slovenský dvojkríž.
Druhá (takzvaná svätoštefanská) je nad štítom a má nachýlený kríž. Koruna, z ktorej vyrastá slovenský dvojkríž, predstavuje základ Uhorského kráľovstva z prvého tisícročia – Slovenskú ríšu. Svätý Štefan a slovenská šľachta obnovili, upevnili a udržali podstatnú časť teritória Slovenskej ríše, ako ho poznáme z jej najväčšieho rozkvetu. Uhorské kráľovstvo nadväzuje na Slovenskú ríšu aj svojou kultúrou. Charakterizuje ho kresťanstvo typické pre Slovenskú ríšu, slovenský jazyk, ktorý spočiatku dominuje a obohacuje najmä chudobnú maďarčinu, i slovenský spôsob života: poľnohospodársky na juhu (dnešné Maďarsko), priemyselný na severe (dnešné Slovensko).
Treťou etapou je tretie tisícročie, z ktorého nateraz uplynula desatina, preto je azda priliehavejší názov: najnovšie slovenské dejiny (najnovšie dejiny Slovákov) či dejiny slovenskej samostatnosti. Tie charakterizuje Slovenská republika. Národy si z viacnárodného Uhorského kráľovstva utvorili štáty. Maďari si vytvorili samostatný štát – pritom si ponechali štátne symboly Uhorského kráľovstva. Slováci si založili spoločný štát s Čechmi s vlastnou Slovenskou krajinou a s vlastným krajinským prezidentom, južní Slovania vytvorili federáciu. Slováci podstúpili bohemizáciu, keď sa v školách vyučoval „československý jazyk,“ hovorilo a písalo sa o „československom národe“, o českom štáte, o Česku, o českej diplomacii, českých bankách a pod. Pred druhou svetovou vojnou vznikla Slovenská republika, po vojne zanikla. Po období unitárneho Československa (ČSR) a Československej socialistickej republiky (ČSSR) vznikla v roku 1968 Slovenská socialistická republika (SSR) s vládou SSR, s hlavným mestom SSR Bratislava. Napokon v roku 1993 vzniká samostatná Slovenská republika s výstižnými štátnymi symbolmi a jedinečnou národnou menou – slovenskou korunou. Po rozdelení – si pre zmenu – zasa Česi ponechali štátne symboly Česko-Slovenska!
■ AKO ĎALEJ?
Je čas pomenovať veci pravými menami, reslovakizovať a rekristianizovať slovenské dejiny. Pravda, bude treba vynaložiť obrovské úsilie na to, aby sa národné veci zmenili, aby nadviazali na východiská, v ktorých boli ešte pred dvesto rokmi. Prinavrátiť náboženským veciam vážnosť a dôstojné miesto, hoci sa proti nim bojuje iba sto rokov, bude rovnako náročné, ba ešte ťažšie. Za mnohé príklady pripomeniem len Hollého vzácne verše a inšpiráciu z básne Svätopluk: „Spievam, ako Svätopluk ... zvíťazil, oslobodil seba aj svoj národ, stal sa nezávislým panovn
íkom a založil veľké kráľovstvo Slovákov...“ Jonáš Záborský pred 140 – 160 rokmi ešte písal o Slovákoch, o národnom živote Slovákov, o samostatnosti Slovákov, o Slovákoch ako kresťanskom národe v deviatom storočí, no písal už „do šuplíka“, jeho dejiny vyšli až v roku 2013!
Čas súri, tohtoročné podujatia vrcholia. Nadviažme na pôvodnú interpretáciu slovenských dejín. Chystaná veľká výstava so svätými Cyrilom a Metodom v rímskych a vatikánskych múzeách, podporovaná Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, by nemala byť výstavou o fiktívnej Veľkej Morave, o zatuchnutých Slověnoch či o liturgii v jazyku starých Slovanov, ale o reálnej Slovenskej ríši, o skutočných Slovákoch a o slovenskej liturgii. Práve pred päťdesiatimi rokmi vznikol v Ríme Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda na 1 100. výročie ich slovenskej misie.
■ PORAZIŤ MÝTY
Treba napísať Slovenské dejiny pre školy všetkých stupňov od tried pre najmenších až po univerzity. Tak, aby im všetci rozumeli. Tak, aby sme si aj medzi sebou rozumeli. Na stoloch kníhkupectiev je už piate vydanie knihy prof. Milana S. Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov, ktoré by nemalo chýbať v pracovni žiadneho slovenského pedagóga, v žiadnej školskej knižnici, ba v žiadnej rodine a ktoré môže slúžiť ako základné dielo nového vzdelávania.
Existujú teda mýty, ktoré sú nánosmi posledných storočí a s ktorými sa musí slovenská historiografia rozlúčiť. V jubilejnom roku 2013 však vznikol dojem, že mnohé slovenské inštitúcie ešte nenastúpili na cestu slobodnej interpretácie slovenských dejín ani z národného, ani z náboženského hľadiska. To – akoby paradoxne – odďaľuje dokončenie integrácie Slovenska a Slovákov medzi moderné, rovnoprávne národy Európy a sveta s vlastnou minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou.