Prvá Slovenská republika v moderných dejinách

Slovenský štát pečať 1.SR

Nemôžeme zabúdať na obdobia, keď mali Slováci svoj štát

                                 Peter SLIACKY

Štrnásteho marca 1939 bol v Bratislave počas zasadnutia Slovenského snemu vyhlásený prvý Slovenský štát. Snem najskôr prijal demisiu autonómnej vlády Karola Sidora a neskôr Jozef Tiso oboznámil poslancov s rokovaniami v Berlíne. Po jeho prednese sa 57 prítomných poslancov jednohlasne vyjadrilo za vznik Slovenského štátu postavením sa zo svojho miesta.

To bolo tzv. aklamačné hlasovanie o otázke: „Kto súhlasí s tým, aby bol vyhlásený samostatný Slovenský štát?“ Poslanci Slovenského snemu kladným verdiktom začali nové dejiny Slovenska a Slovákov v období, keď sa rozhodovalo o našom bytí medzi európskymi národmi.

Slovenský štát Mapa Č-S z roku 1938 - 39Dátum 14. marec 1939 je spojený so vznikom prvého Slovenského štátu, ktorý 21. júla 1939 po schválení prvej slovenskej ústavy niesol názov Slovenská republika. Tento prvý Slovenský štát, resp. republika, je častovaná takými prívlastkami ako: vojnový, klérofašistický a podobne. Jeho vznik treba chápať v omnoho širšom rámci, a to vzhľadom na geopolitické postavenie Slovenska v danom období, ako aj na stupňujúcu sa národnú emancipáciu Slovákov a ich potrebu po vlastnom štáte. Taktiež treba chápať aj to, že do roku 1989 sa historici nemohli venovať objektívnemu výskumu prvej Slovenskej republiky – napriek tomu sa obdobie jej existencie vníma čierno-bielo. Prečo je to tak? Azda, že národ si vybudoval vlastný štát, ale za pomoci a garancie hraníc s nacistickým Nemeckom? Vari preto by sme nemali prijímať jednohlasne Slovenským snemom ustanovený Slovenský štát a neskoršie ústavou zakotvenú Slovenskú republiku? Sú toto dôvody, pre ktoré si nemáme pripomínať vznik prvej Slovenskej republiky alebo je hlavným dôvodom to, čo sa stalo so židovskou komunitou na Slovensku?

Samozrejme, že nikto z nás nie je obhajcom toho, čo sa dialo so slovenskými Židmi, ale v dejinách nenájdeme štát bez viny. Tak ako nikto z nás nemôže nesúhlasiť so slovami Ježiša Krista: „Kto je bez viny, nech hodí do mňa kameňom,“ preto si treba uvedomovať, čo pre Slovensko a Slovákov znamenal vznik prvej Slovenskej republiky.

■ TŔNISTÁ CESTA

Slovensko a jeho pospolitosť sa po dlhom jarme v Uhorsku alebo v tzv. žalári národov, ktoré najviac začalo hlinka andrejnaberať na sile po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867, tešilo 28. októbra 1918 zo vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Predstavitelia slovenskej svojbytnosti si mysleli, že prvá Česko-Slovenská republika (1. ČSR) bude stáť na pilieroch Pittsburskej dohody. Tá deklarovala vytvorenie autonómie pre Slovákov. Lenže po vzniku 1. ČSR sa táto dohoda vôbec neakceptovala, ba samotný prezident republiky T. G. Masaryk, ktorý sa pod ňu podpísal, ju označil za falzum. To boli prvé náznaky toho, že českí politickí pohlavári to so Slovenskom nemysleli úprimne. Slovenská ľudová strana – SĽS (neskoršie HSĽS), preto začala presadzovať politiku autonómie. Jej hlavným predstaviteľom sa stal Andrej Hlinka. Už 9. novembra 1920 na straníckom sneme vyhlásil: „My Slováci – máme právo na autonómiu. My Slováci stojíme na základe Pittsburskej dohody, stojíme na základe tejto historickej Magny charty a od tej za žiadnu cenu nikomu a nikdy neustúpime. Táto zmluva nerobí krivdu českému národu. Nechce dávať nadprávie slovenskému národu. Chce len to, aby brat bol šťastný pod jedným krovom… My máme právo tu byť a tu žiť. My Slováci sme národ a máme právo na našu existenciu, ktorú nám Pittsburská dohoda zabezpečuje a ktorú budeme neustále brániť a hájiť.“

■ PODPORA NÁRODA

A. Hlinka vedel, že národ ide za ním napriek všetkým úsiliam jeho nepriateľov. Jeho priama politika mu získala dôveru národa, ktorá sa ukázala už v župných voľbách v septembri 1923. Ľudová strana sa predstavila ako najsilnejšia politická strana na Slovensku. Získala 34 percent hlasov, kým sociálni demokrati, ktorí vyhrali voľby v roku 1920, nezískali ani 10 percent podpory. Volebné výsledky naznačovali, že Ľudová strana už nie je iba stranou, ktorú podporujú výlučne sedliaci na Liptove a na Záhorí, ale že má podporu medzi všetkými vrstvami Slovenska. Vo vedomí tejto podpory politik Hlinka zvyšoval svoje úsilie. Pri každej príležitosti hlásal, že Slováci budú môcť pokladať ČSR za svoj štát iba po tom, keď im ten štát dá, čo im podľa prirodzeného práva patrí, a k čomu sa prezident Masaryk svojím podpisom na Pittsburskej dohode zaviazal.

Rezolúcia, ktorú A. Hlinka na Pribinových oslavách v Nitre v auguste 1933 prečítal, bola výkrikom hrdého národa s bohatou históriou a dlhou kresťanskou tradíciou. Hovorilo sa v nej: „Vyhlasujeme, že v štáte tomto chceme vidieť svoju budúcnosť nielen ako národ svojprávny a nielen ako národ samobytný, ktorý sám chce spravovať svoje veci a chce sám riadiť svoj osud … Vyhlasujeme, že svojich národných práv v Pittsburskej dohode zabezpečených sa nikdy nezriekneme a že za lepšie blaho národa slovenského bojovať budeme mužne a vytrvale, ako nám to káže povinnosť k slovenskému národu a posvätná pamiatka Pribinova. Slováci! Dnešné veľkolepé jedenásť storočné jubileum je živým dôkazom, že sme boli samobytným národom a takým chceme i ostať!“

■ EMANCIPAČNÝ VRCHOL

Tieto udalosti a výroky poukazujú na to, že emancipácia Slovákov bola na vrchole, ktorého vyústením nemohlo byť nič iné ako utvorenie vlastného štátu. Lenže vzhľadom na politickú situáciu sa emancipácia nemohla vyvíjať v „evolučnom postupe k samostatnosti“, ako spomenul Karol Sidor 12. marca 1939 pri návšteve vyslancov Hitlera na čele s Dr. Wilhelmom Kepplerom, keď jeho ponuku rázne odmietol. Ďalší deň na to bol pozvaný do Berlína Dr. Jozef Tiso, ktorý po odobrení predsedníctvom strany, snemu a vlády dostal jasné inštrukcie: „Vypočuť, nič nerozhodnúť.“ Tak aj urobil, a to napriek tomu, čo v tom čase znamenal Adolf Hitler a ako sa mu iné politické osobnosti poklonkovali. Dr. Jozef Tiso napriek naliehaniu Hitlera odmietol vyhlásenie Slovenského štátu z Berlína a odpovedal mu, že ľutuje, ale nie je vstave urobiť nijaké rozhodnutie v tejto veci, „lebo to patrí výlučne do kompetencie Slovenského snemu“. Žiadal, aby sa mohol telefonicky spojiť s predsedom slovenskej vlády K. Sidorom a s prezidentom č.-s. federácie Háchom, ktorým oznámil nevyhnutnosť zvolania Slovenského snemu. Prezident Hácha zvolal snem na nasledujúci deň – a 14. marec bol vyvrcholením marcových udalostí.

Snem jednohlasne vyhlásil Slovenský štát. V dobe, v ktorej bola nepriaznivá politická situácia v celej Európe. V dobe, keď politiku diktovalo Nemecko. V dobe, v ktorej sa svetoví predstavitelia európskych veľmocí klaňali nemeckému kancelárovi. V dobe, keď garantmi česko-slovenskej svojbytnosti boli práve už spomenuté európske veľmoci, ako Francúzsko a Veľká Británia, ktorých predstavitelia nás v rámci politiky appesementu (politiky uzmierovania) v roku 1938 na tzv. Mníchovskej konferencii nechali napospas nemeckým politickým zámerom.

■ MALÁ VOJNA

Po tejto zrade bola 6. októbra vyhlásená autonómia. Tú neskoršie Baranova pražská vláda uznala, ale súčasne ju vystavila intrigám a taktizovaniu, ako to bolo aj za Masaryka a Beneša, ktorí neuznávali slovenský národ a tvrdili, že existuje len národ československý. Ďalším polienkom do ohňa bol tzv. Homolov puč v noci z 9. na 10. marca 1939, pri ktorom českí generáli na Slovensku vyhlásili stanné právo, počas ktorého pozatýkali predstaviteľov autonómie, a tým chceli zrušiť legitímnu autonómiu, lenže opak bol pravdou. Následne po týchto udalostiach bol 14. marca 1939 vyhlásený Slovenský štát a utvorená prvá vláda Slovenského štátu. Slovenská republika vznikla pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny a bola medzinárodne uznaným štátom. Napriek tomu ju pár dní po vyhlásení napadli maďarské vojská. Tento vojenský zásah poznáme pod názvom Malá vojna. Tá vypukla 23. marca 1939, t. j. deväť dní od vyhlásenia Slovenského štátu. Paradoxom je, že Maďarsko bolo medzi prvými štátmi, ktoré uznalo Slovenský štát, a tým de facto aj hranice ustanoveného samostatného štátu. Situácia sa upokojila podpísaním prímeria 25. marca 1939 a dohodou o nových hraniciach 4. apríla 1939.

■ NEČISTÁ NEMECKÁ HRA

Nemecko ako garant svojbytnosti Slovenského štátu nehralo čistú hru. Napriek tomu, že navonok vystupovalo ako ochranca Slovenského štátu, nepostavilo sa proti tzv. malému riešeniu. Na Horthyho list Hitler odpovedal pozitívne a súhlasil s obsadením východného Slovenska Maďarmi. Nasvedčovala tomu aj maďarská propaganda, ktorá vyhlasovala, že Nemecko sa vzdalo Slovenska a Maďarsko má voľné ruky až po Váh. Tak isto aj poľský postoj k maďarskej politike bol ústretový. Slovensko sa nachádzalo medzi dvomi kameňmi. Aj z dobovej tlače je zrejmé, že Slovenský štát sa vnímal ako nevyhnutnosť pre bytie slovenského národa. Pochopiteľné je aj to, že v danom geopolitickom postavení sa nedalo uberať cestou „evolučného postupu k samostatnosti“, ako chcel Karol Sidor. Do úvahy treba brať aj politickú situáciu na Slovensku, ktorú charakterizovali vnútorne rozbroje medzi tzv. umierneným krídlom HSĽS, ktoré predstavoval Jozef Tiso, a radikálnym krídlom HSĽS pod vedením Vojtecha Tuku. Slovenskí politici stáli pred ťažkými rozhodnutiami, aby Slovensko nestálo na filozofii, ktorá je mu cudzia. Napokon aj prejav prvého prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa na margo cudzích vplyvov znel takto: „Nechceme byť a nebudeme otrokmi žiadnej ideológie, ktorá by nevyvierala z našej slovenskej tradície a ktorá by bola cudzia nášmu kresťanskému slovenskému charakteru. Našou jedinou ideológiou bude reálne chápaný záujem národa slovenského.“

Toto sa do istej miery podarilo umiernenej časti HSĽS, o čom svedčí aj to, čo za šesť rokov svojej existencie dokázala po hospodársko-kultúrnej stránke. Taktiež nemôžeme zabudnúť na národné uvedomenie počas trvania Slovenského štátu, ktoré dalo predpoklad pre existenciu druhej Slovenskej republike.

 ■ ROZDIELNE NÁZORY

Už od vzniku druhej Slovenskej republiky v roku 1993 sa stretávame s tým, že jedni prvú Slovenskú republiku glorifikujú, a druhí ju, naopak, hania. V čom tento, až extrémne diferencovaný pohľad na jej existenciu tkvie? Na túto otázku je viacero odpovedí... V slovenskej spoločnosti existuje niekoľko spoločenských vrstiev. Inak to nebolo ani v období prvej Slovenskej republiky. Presne ako teraz každý zastáva nejaký svetonázor, nejaké politické presvedčenie. Ani obdobie našej, nie tak dávnej histórie nebolo výnimkou. V protirečivosti záujmov a presvedčení sa stretli tí, ktorým išlo o národ a jeho svojbytnosť vo vlastnom štáte, tí, ktorí zastávali československú ideu, resp. čechoslovakizmus, a tí, čo hľadeli na seba a prispôsobili sa tej strane, ktorá mala práve navrch. Taký je aj dnešok. Aj dnes sa kráča v smere jednej politickej taktovky a ak nie, tak to nie je politicky korektné.

Nemyslím si, že by sme nemohli spomínať na vznik prvej Slovenskej republiky, ktorá zachránila národ pred pohltením inými a počas ktorej národne rozkvitol. Veď bez tohto národného uvedomenia by nemohlo byť ani pomyslenie na druhú Slovenskú republiku, v ktorej dnes žijeme. Napriek tomu sú pohľady na 14. marec 1939 rôzne či už v historickej obci, u politikov alebo každého jedného slovenského občana. No napriek tomu nemôžeme zabúdať na obdobie, keď Slováci mali svoj štát.

Autor je historik.



Pridaj komentár