Prvý január 1993 – výstup z dejinného zákrytu


Kučera  štvorecSlovensko a jeho odveké územie bolo valom západoeurópskej civilizácie

Matúš KUČERA – Foto: archív SNN

Na tejto strane uverejňujeme článok o troch hodnotných knižných daroch vydavateľstva Perfekt k 20. výročiu samostatnej Slovenskej republiky – táto úvaha prof. M. Kučeru je krátkym výňatkom z jedného daru. Autorom je čerstvý osemdesiatnik, poslanec niekdajšieho Federálneho zhromaždenia ČSFR, ktorý patril k tým, čo rozhodli o rozdelení tzv. federácie a zrode Slovenskej republiky. Kniha, z ktorej sme vybrali úryvok, má názov: Môj štát, moja vlasť.

Historiografia zvykla deliť národy na „historické“ a „nehistorické“, čo ihneď vytváralo delenie na národy „slávne“ a „zanedbateľné“, prinajhoršom na „malé“ a „veľké“. Slovensko a Slovákov do tohto triedenia často ani nezahŕňali. Zostali dokonale zakrytí pred očami novodobej Európy. Ani sa nechce veriť, že päťmiliónový národ tak dlho zostával neobjavený, nepoznaný. Veď v Európe je dvadsaťjeden menších národov a štátov. A predsa v mnohom platí konštatovanie francúzskeho profesora na Sorbonne Ernesta Denisa, ktorý napísal na prelome storočia v knihe Otázka Rakúska – Slováci: „Malý je počet tých, ktorí majú akú-takú predstavu o Slovákoch... i obecenstvo vzdelané ich sotva pozná po mene a ťažko ich nachádza na mape.“ Denis sa domnieva, že lepšie sú informovaní Angličania, ktorým osudy Slovenska a Slovákov objasnil Seton-Watson. Ťažko rozhodnúť. No obraz o Slovensku a Slovákoch, tak ako ho vidí Denis, zostáva v hlavách mnohých obyvateľov dnešnej Európy. Považujú ich za národ bez dejín, národ prostých roľníkov a pastierov, ich spoločenská funkčnosť sa hľadá v tom, že sú schopní slúžiť vládnucim národom.  

VÝSTUP ZO ZÁKRYTU

Takýto obraz večne zaostalého Slovenska sa začal rýchlo rozpadať, len čo 1. januára 1993 Slovensko a Slováci vstúpili na novú politickú mapu Európy ako svojbytný národ a samostatný štát. Neviera v jeho budúcnosť sa rozsypala už v prvý deň jestvovania, keď nový štát – Slovenskú republiku – uznalo 62 štátov sveta. Slováci vystúpili z historického zákrytu. Dôstojne, s pevnou vierou v úspech.

Prvé kroky Slovenskej republiky sprevádzali však aj pochybnosti. Absentovala tradícia vlastnej štátnosti. Pragmatici nevideli dosť kádrov pripravených viesť štát, iní neverili v hospodársku schopnosť, ďalším chýbali podmienky na vnútornú či vonkajšiu obranu teritória, obavy vyvolávala i politická roztrieštenosť, silné reminiscencie čechoslovakizmu atď. Ukázalo sa, že všetky obavy sú bezpredmetné.

PRIESTOR OD PRAVEKU

Geograficko-historický priestor pre Slovákov sa sformoval na strednom Dunaji s tlakom na vnútorný oblúk karpatského masívu. Ide o starý civilizovaný priestor obsadený ľuďmi od praveku, prakticky od hominizácie ľudstva. V čase, keď už história pomenúvala jednotlivé etniká, vieme, že tu sídlili Kelti, ktorí si v dnešnej Bratislave zriadili mocenské centrum so štátnou správou i s mincovňou. Veľké rímske impérium tiež bojovalo o tento kraj a jeho vojská prekročili Dunaj, cisár Marcus Aurelius dokonca pri slovenskej rieke Hron písal svoje sentencie a iný cisár – Valentinus – dokončil život v slovenskom Komárne. V dobe veľkého sťahovania národov sa touto krajinou prehnali mnohé germánske národy i

turkotatárske spoločenstvá. V poslednej vlne sťahovania národov sa v tomto priestore usadzovali Slovania – predkovia Slovákov. V niekoľkých vlnách prišlo také množstvo Slovanov, že byzantský letopisec s údivom hovorí, „akoby ich tu niekto rozosial“. Od starorímskej civilizácie ako príčinliví ľudia naučili sa mnohému: lepšie orať i siať, vyrábať lepšie železo, pestovať vinohrady a stavať pevnosti.

NAŠA DOMOVINA

V krátkom čase, práve v oblasti Bratislavskej brány, vybudovali zárodky prvého slovanského štátneho zoskupenia a na čelo si postavili kupca z ďalekého Francúzska, ktorý k nim vozieval v kupeckých karavánach luxusný tovar a najmä kvalitné zbrane. Tak vznikla v obrane proti Avarom okolo roku 630 Samova ríša, na ktorú nadviazal už celkom pevný politický útvar nazvaný byzantským cisárom Konštantínom Porfyrogenetom – Veľká Morava.

Kučera 100 2333aOd 5. storočia sa takto formoval sídliskový i geopolitický základ Slovenska a Slovákov. Napriek zložitým podmienkam, ktoré stredná Európa vo svojich dejinách prežila. Slováci kontinuitne obývajú tento priestor až do dnešných dní, v ňom pestujú svoj jazyk so všetkými osobitosťami medzi slovanskými jazykmi, formujú svoju kultúrnu i národnú identitu. Je to ich vlasť – domovina v plnom slova zmysle.

VEĽMOC SLOVENOV

Veľká Morava bola mocný štát, ktorý rýchlo vstúpil do európskej politiky. Čulo s ním komunikovalo i diplomatické centrum vtedajšieho sveta – pápežská kúria. Sformoval sa okolo dvoch centier, jedno bolo na južnej Morave (presnú lokalizáciu nepoznáme), druhé v Nitre. Tu identifikujeme i meno prvého slovenského panovníka – Pribinu. Tento muž dal na svojom majetku postaviť prvý kresťanský chrám, ktorý v roku 828 vysvätil salzburský arcibiskup Adalram. A už v roku 880 v tom istom meste vzniklo aj samostatné biskupstvo. Prvotné kresťanstvo sa dostáva teda na Slovensko skoro, veľmi skoro. Smerom z Ríma i Konštantínopola. Na žiadosť panovníka Rastislava byzantský cisár Michal III. posiela v roku 863 na posilnenie kresťanstva na Veľkej Morave misiu vedenú dvoma bratmi Konštantínom (Cyrilom) a Metodom. Tí pre potreby misie vytvorili nové písmo rešpektujúc fonetiku slovanských jazykov (hlaholika) a preložili i prepísali v ňom Písmo sväté. Rímski pápeži odobrili ich krok, keď misionári predtým sami obhájili svoj počin v Ríme. Slovensko sa takto nielen prihlásilo k novému mravnému zákonu kresťanstva, ale stálo i pri kolíske novej písomnej kultúry, ktorá dnes existuje v časti juhovýchodnej i východnej Európy. V časoch vlády kráľa Svätopluka sa Veľká Morava rozšírila do Česka, Poľska, zaujala väčšiu časť Maďarska, vtedy osídlenú Slovanmi.

ROZPÍNAVÉ KMENE

Po rozpade Veľkej Moravy západnú časť si pripojil vznikajúci štát Čechov, Vislansko sa stalo súčasťou poľského štátu, kým na území starého Nitrianska a Zadunajska sa formoval uhorský štát. Veľkomoravský štát bol od začiatku štátom mnohonárodnostným, pričom stále väčšiu úlohu zohrávalo spoločenstvo starých Maďarov zložené zo siedmich kmeňov, ktorých veľkomoravskí panovníci kedysi po roku 892 usadili v nížinách povodia Tisy, aby tvorili ochrannú hrádzu. Starí Maďari sa v začiatkoch pokúšali prebojovať do bohatšej západnej Európy a ich jazdci sa objavovali až v okolí Paríža či na svahoch Pyrenejí. Len čo však spojené európske vojská porazili ich bojové šíky, usadzovali sa Maďari v Podunajskej nížine. Od slovanského obyvateľstva sa naučili progresívnemu poľnohospodárstvu a spoznali štruktúru štátneho zriadenia, čo doteraz zanechalo výrazné stopy v lexike maďarského jazyka. Nitrianske kniežatstvo ako najorganizovanejšia zložka si v začiatkoch budovania uhorského štátu udržiavalo teritoriálnu i politickú autonómiu. Čoskoro ju však stratilo a celé Slovensko sa postupne včlenilo do uhorského štátu, kde prežilo svoju nezávideniahodnú tisícročnú púť.

HISTORICKÝ ÚDEL

Slovensko a Slováci sa nikdy nevzpierali svojmu údelu: byť ochrancami východnej hranice západoeurópskej kresťanskej civilizácie. Slovensko vedelo odraziť alebo aspoň spacifikovať či absorbovať nájazdy východných kočovných spoločenstiev, akými boli Avari, Maďari, Tatári, Kumáni alebo neskôr osmanskí Turci. Je pritom pozoruhodné, že Slováci vyše sto rokov udržiavali európsku hranicu proti rozpínavému osmanskému islamu a nepodľahli novému náboženstvu tak ako niektoré balkánske slovanské národy. V čase, keď po roku 1526 bránili túto hranicu, stavali prvé renesančné obranné pevnosti, ktoré nakreslili architekti v Itálii. Slovensko vtedy „hostilo“ španielske, francúzske a nemecké vojská, ktoré sa správali len o málo lepšie ako osmanskí Turci. Krajina zostala po tureckých vojnách taká zničená a vyľudnená, že odvtedy začína Slovensko výrazne zaostávať za západnou Európou.

Slovákov zachraňovali len hory a neprístupné doliny. Populácia v týchto horských krajoch, podobne ako v Pyrenejach, bola zásobárňou ľudskej práce pre nížiny a kotliny zničené nekonečnými vojnami. Práve po tureckých vojnách nastupujú začiatky slovenskej diaspóry. Tak vznikali doteraz živé menšiny Slovákov v Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku, ale najmä v Maďarsku, ktoré posilnili autochtónne slovenské obyvateľstvo najmä v Zadunajsku, v oblasti Bukových hôr a Matry, ako aj v povodí Tisy. Až neskôr na túto vlnu vysídľovania nadviazala sociálna migrácia do zámoria.

POSLEDNÁ KAPITOLA

Všeobecná kríza socializmu, ktorá prepukla vo všetkých komunistických krajinách, viedla k tomu, že sa aj v Československu nepopulárny systém rozsypal ako domček z karát. V eufórii z nových čias a ľahkého víťazstva nad komunizmom vzišla potreba usporiadať naštrbené vzťahy oboch národov v republike. Slováci očakávali, že sa bude pokračovať tam, kde pod pásmi tankov zahynula funkčná federácia. Česká politická reprezentácia, nevynímajúc chartistov, však oprašovala ideály masarykovskej republiky, čo nebola ochotná prijať žiadna politická skupina v pestrej palete slovenských strán. V dennodenných šarvátkach sa oslabovali vzťahy vzájomnej náklonnosti oboch národov a vznikala animozita, ktorá nezriedka prechádzala do nevraživosti. Slúži ku cti vyspelého českého a slovenského národa, že vznik nových štátov –presnejšie ich rozdelenie sa udialo na parlamentnej pôde a v zložitých rokovaniach vlád. Nepochybnú zásluhu, ktorú raz história ocení, majú pragmatickí politici Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Nové štáty v Európe, ale i vo svete vznikali v bojoch, z prachu a popola, v krvi a odriekaní. U nás vznikli dva demokratické štáty za rokovacími stolmi. Pri ich vzniku nepadol nielen výstrel, ale prakticky ani facka. Európa získala novú, dovtedy nepoznanú skúsenosť.

SME TU!

Slováci dokázali nevšednú odolnosť. Za tisíc rokov v uhorskom štáte sa z nich nestali Maďari, počas sedemdesiatich rokov v spoločnej Československej republike sa z nich nestali Čechoslováci či Česi, ako sa o to usilovali mnohé štátne inštitúcie a ich protagonisti. Slovenský národ po zložitých a v mnohom i neprajných podmienkach dozrieva na plnoprávny európsky národ a usiluje sa o naplnenie demokratických práv každého, čo ako malého národa.


Tri krásne dary vydavateľstva Perfekt

k dvadsiatemu výročiu Slovenskej republiky

Vydavateľstvo Perfekt sa nevyskytuje často v rebríčkoch najpredávanejších bestsellerov – dostáva sa tam len vtedy, keď sa medzi vychytené novinky neraz pochybných literárnych hodnôt dostane mimoriadne závažný počin literatúry faktu. Perfekt vďaka uznaniu zo strany Klubu spisovateľov literatúry faktu a z jeho podnetu sa okrem iných spoločenských a literárnych uznaní môže hrdiť aj prestížnym ocenením – medzinárodnou Cenou E. E. Kischa. Za svoje základné poslanie si vydavateľstvo totiž predsavzalo ponúkať čitateľom hodnotnú literatúru faktu. Na sklonku minulého roka to prejavilo aj tromi zaujímavými darmi vydavateľstva k 20. výročiu slovenskej svojbytnej štátnosti.

Prvým darčekom je kniha historika Matúša Kučeru Môj štát, moja vlasť, mnohostranného vedca, emeritného univerzitného profesora, múzejníka, istý čas aj politika a diplomata, vedca pôsobiaceho v predstavenstve Matice slovenskej, v rozličných komisiách, o. i. známkovej tvorby (ako predseda námetovej rady), v mediálnej oblasti – všade tam, kde to budovanie slovenského historického povedomia potrebuje. Štúdie v tejto knihe, hoci niektoré aj staršieho dáta, sú živým žriedlom poznania našich dejín a v niekoľkých rozhovoroch, ktoré knihu dopĺňajú, autor odpovedá aj na nepokojné otázky súčasníka.

Druhým je výpravná, dôstojne polygraficky vyhotovená a reprezentatívna fotopublikácia Prezidentský palác. Dnes je táto budova nielen sídlom slovenských prezidentov, ale aj významným symbolom slovenskej štátnosti. Prvýkrát sa do rúk širokej slovenskej verejnosti dostáva o nej jednak výpravná kniha, ale zároveň aj vyčerpávajúca informácia o dejinách paláca, prestavbách, úpravách záhrady vo francúzskom štýle, ktorá je prístupná verejnosti, o poslednej rekonštrukcii budovy, funkcii a výtvarnom doplnení jednotlivých sál a priestorov, Čestnej stráži, ale aj o živote, ktorý v niekdajšom Grassalkovičovom paláci kypel v časoch jeho tereziánskej slávy. Autormi textov sú Ján Čomaj a Štefan Holčík, zostavovateľkou Magdaléna Gocníková a autorský tím dopĺňa početný tím fotografov. Editorsky vzácny dar k výročiu republiky pripravil Eduard Drobný.

Konečne je tu dar tretí – mimoriadne živé a potrebné historické dielo Dejiny Uhorska a Slováci, ktoré pripravili doc. Ivan Mrva a doc. Vladimír Segeš. Krásna kniha plná ilustrácií, prevažne farebných – jej hodnota je však predovšetkým v téme a obsahu. Zaráža človeka, že dielo nevydal Historický ústav SAV a jeho autormi nie je niekto z vari sedemdesiatich tam pracujúcich historikov.

Istotne sú aj iné témy, na ktorých v ústave posledných dvadsať rokov pracujú – a tak muselo knihu vydať neveľké privátne vydavateľstvo. Jeho pracovníci – a pravdaže aj autori – očakávajú kritické i polemické hlasy. Veľmi by ich potešilo, keby boli vecné a posúvali poznanie dopredu. Nám prichodí len blahoželať autorom všetkých troch diel a vydavateľstvu zvlášť!

(r)

 



Pridaj komentár