Rozchod Slovákov s Čechmi obdivoval svet , SNN 47

Spomienky poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR Jánaznak ČSFR SMOLCA - I. časť

Deň 17. júl 1992 – Slovenská národná rada vyhlásila Deklaráciu o zvrchovanosti slovenského národa. Dnes jeto oprávnene pamätný, sviatočný deň. Významné historické udalosti si každý národ pripomína a patrične ich aj ctí a oslavuje. Už Štúr upozorňoval, že národ bez historických vedomostí o sebe a svojich predkoch sa stane „hromádkou koží otrockých“

Lenže v roku 1992 sa udial aj ďalší významný, dokonca rozhodujúci krok na zložitej vytúženej ceste Slovákov k samostatnosti – 25. novembra sa ústavnoprávnym aktom na pôde Federálneho zhromaždenia v Prahe s konečnou platnosťou rozhodlo o svojbytnosti jedného z najstarších národov v strednej Európe.

Žiaľ, niektorí čechoslovakisticky a svetoobčiansky orientovaní politici, politickí analytici, historici a publicisti nad konštatovaním „najstarší národ v Európe“ pochybovačne, posmešne krútia hlavami. Aktivita Slovákov v tomto období a ich volanie po samostatnosti prekvapila aj zahraničných politikov. Na príčine bola skutočnosť, že Slováci stovky rokov žili v tieni Maďarov, ktorí zámerne existenciu Slovákov pred svetom zatajovali. Slovenský pohyb začal svet registrovať až v revolučnom roku 1848, keď vznikla Slovenská národná rada na čele s Ľ. Štúrom, J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom. Tí revolúciu prijali s nadšením, žiaľ, vodca maďarskej revolúcie L. Kossuth, syn zemana z turčianskych Košútov, slovenské národné požiadavky odmietol. Maďarizácia a zatajovanie Slovákov pokračovalo. Širšie informácie sa svet o Slovákoch dozvedel až po Černovskej tragédii 27. októbra 1907, pri ktorej maďarskí žandári pri vysviacke kostola zavraždili 15 Slovákov a 59 odviedli do väzenia. Tragédia vzbudila pozornosť celého sveta. Na Slovensko prichádzali politici, novinári, svetoví spisovatelia a zaujímali sa, prečo sa v Černovej vyliala slovenská krv. Černovskú tragédiu odsúdili vtedy najvýznamnejší svetoví spisovatelia Tolstoj a Björnson. Anglický spisovateľ profesor Scot Viator napísal knihu Národnostná otázka v Uhrách s fotografiou Andreja Hlinku na titulnej strane. O Slovákoch svet hovoril aj pred a počas druhej svetovej vojny, keď sme žiaľ pod patronátom Hitlera päť rokov úspešne riadili svoj štát. Diplomaticky ho akceptovali všetky významné európske štáty, okrem iných aj Sovietsky zväz.Slováci ako národ nemohli „vystrkovať rožky“ ani za komunistickej totality. Z pamäti národa sa snažili vygumovať aj také významné osobnosti, akými boli Andrej Hlinka, Milan Rastislav Štefánik a ďalší Slováci.

Slováci vystúpili z tieňa

Svetoví politici boli prekvapení, keď ekonomicky, kultúrne i športovo vyspelé Československo sa tri roky po „nežnej revolúcii“ rozdelilo na dva samostatné štáty: Českú republiku a Slovenskú republiku. Nerozdelilo, neroztrhlo sa krvavou cestou ako niektoré národy na Balkáne či v bývalom Sovietskom zväze, ale ústavne, demokraticky. Neoddeľovalo sa od Českej republiky s nenávisťou a ľudskými obeťami na bojiskách, ale pokojne, bratsky, po rokovaniach politických predstaviteľov a napokon na pôde federálneho parlamentu. Mal som česť byť spoluaktérom tejto historickej udalosti. Povedané športovým slovníkom – najväčšieho víťazstva, aké kedy dosiahli Slováci v Prahe. Sedel som v tristočlennom Federálnom zhromaždení ČSFR ako poslanec HZDS za Stredoslovenský kraj. Poslanecký klub HZDS mal 57 poslancov a SNS 15 poslancov. Obidva politické subjekty mali v programe rozdelenie federácie. Ostatné politické strany zo Slovenska mali v obidvoch snemovniach Federálneho zhromaždenia takéto zastúpenie – SDĽ (23 mandátov), KDH (14 mandátov), SDSS (5 mandátov), maďarské Spolužitie (12 poslancov). Poslanci KDH, SDĽ a Spolužitie rozdelenie Česko-Slovenska odmietali. Vo vzduchu visela otázka, ako sa k ďalšej existencii federácie zachová 174 českých poslancov. Tí mali v parlamente jasnú väčšinu. K zániku Česko-Slovenska sa nevyjadrovali kladne. Máloktorý z nás národne orientovaných poslancov predpokladal, že za päť mesiacov po voľbách vydobyjeme v Prahe pre Slovensko samostatnosť. V pražskom poslaneckom klube HZDS však sedeli výrazné politické, vedecké a inak známe osobnosti, ktoré boli rozhodnuté urobiť pre slovenskú samostatnosť maximum: Milan Číč, Matúš Kučera, Ábel Kráľ, Rudolf Filkus, Dušan Slobodník, Roman Hofbauer, Ján Cuper, Eva Mitrová, Peter Baco, Martin Kontra, Imrich Andrejčák, Irena Belohorská, Roman Kováč, Michal Kováč, Jozef Moravčík, Ľubomír Dolgoš , Ivan Mjartan, Roman Zelenay a ďalšie významné a populárne osobnosti z krajov a okresov. Do Národnej rady SR občania z kandidátov HZDS zvolili tieto osobnosti: Ivana Gašparoviča, Augustína Mariána Húsku, Hvezdoňa Kočtúcha, Jána Findru, Katarínu Tóthovú, Oľgu Keltošovú, Milana Kňažka, Ivana Laluhu, Milana Sečanského, Irenu Belohorskú, Ladislava Polku, Vladimíra Bajana a ďalších. V poslaneckých, vládnych a odborných funkciách už pracovali: Sergej Kozlík, Ján Ducký, Július Tóth, Jozef Zlocha, Viliam Soboňa, Juraj Schenk, Gustáv Krajčí, Július Binder, Ladislav Lysák, Peter Brňák, Viliam Hornáček, Alica Bieliková, Jana Gantnerová, Zora Lazarová, Ida Rapaičová, Arpád Tarnóczy, Marcela Gbúrová, Dušan Jarjabek, Tibor Mikuš, Jozef Studenič, Jozef Adamovič, Jozef Golonka, Viliam Fischer a ďalší, a ďalší. Niektorí neskôr, napríklad Michal Kováč, Milan Kňažko, Ivan Gašparovič, Roman Kováč, Jozef Moravčík, Oľga Keltošová, Ivan Mjartan, Vojtech Tkáč, Gustáv Krajčí a iní, z rozličných príčin s politickou činnosťou v HZDS skončili, prestúpili do iných politických subjektov alebo založili nové. Ani jeden z nich verejne neobanoval, neodsúdil svoj čin, že prispel k samostatnému Slovensku. Naopak, stále sú hrdí, že pomáhali otvárať dvere k slovenskej samostatnosti. Napríklad Milan Kňažko, ktorý prvý odskočil od Mečiara, je presvedčený, že vznik slovenskej samostatnosti bola nevyhnutnosť, lebo podľa neho aj Masaryk hlásal, že národ potrebuje štát, aby bol plnohodnotným národom. Masaryk, syn Slováka, to hovoril, ale do prvej Ústavy ČSR presadil pre Slovákov nešťastnú formuláciu: republiku tvorí jeden národ – národ československý.

Nezomreli v posteli

Sedemdesiatdva poslancov HZDS a SNS si vo federálnom parlamente sadalo na poslaneckú stoličku s pevným úmyslom rozdeliť štát. Boli sme presvedčení, že ďalšie spolužitie Slovákov s Čechmi nemá budúcnosť. Slováci neboli pre Čechov rovnocenným partnerom, ale iba nutnou príťažou, na ktorú musia iba doplácať. Naša národná identita sa potláčala. Slováci v Československu nemali rovnovážny politický vplyv. V roku 1968 sme si formálne vybojovali federáciu, lenže Slovenská národná rada mohla rozhodovať prakticky iba o Tatranskom národnom parku. Všetky významnejšie rozhodnutia sa rodili v Prahe. Pražskí politici nerešpektovali, že v štáte žijú dva národy, riadili sa iba zásadou, že na Slovensku žije iba jedna tretina občanov a v Čechách dve tretiny. A väčšina má právo rozhodovať o osude štátu. Po páde komunizmu sme sa tešili na demokratický režim. Lenže v demokracii tiež platí princíp väčšiny, o dôležitých otázkach rozhoduje väčšina. A tak rozhodovali o dôležitých otázkach iba Česi. Praha sa aj v demokratickom režime odmietla deliť o moc s Bratislavou. Pri hodnotení spolužitia s Čechmi sme si pripomínali aj tieto smutné skutočnosti. Každý Slovák, ktorý sa pokúšal o historický zlom v našej národnej existencii, nezomrel v posteli a smrť zostala často neobjasnená. Sú dôkazy, že Beneš nemal generála Štefánika rád a videl v ňom nebezpečného konkurenta. Prvý slovenský prezident Dr. Jozef Tiso skončil na šibenici po tendenčnom politickom procese. Beneš mu odmietol udeliť milosť. Na šibenici skončil aj Vlado Clementis. Českí komunisti ho obesili za to, že obhajoval národné záujmy. Husáka s Novomeským za to isté dlhé roky väznili. A ako sa správali k svetom obdivovanému a univerzitami oceňovanému A. Dubčekovi? Prečo ho po doteraz neobjasnenej autohavárii pražskí lekári nedovolili odviezť do Bologne, kde bol tím lekárov špecialistov pripravený mu pomôcť? Ponovembrovým revolucionárom Dubček nepasoval do ich plánov. Pred voľbou prezidenta vysoko prevyšoval Havla v popularite. Veľa ďalších dôvodov nás nútilo rozdeliť 74 rokov existujúce Československo. Slovensko sa po roku 1989 začalo národne prebúdzať. Na čelo pronárodných síl sa predral schopný, autoritatívny, rázny, energický politik Vladimír Mečiar. Pri rokovaniach s českými politikmi rozpačito či bojazlivo nekoktal, neustupoval, ale rázne a jasne argumentoval, logicky, presvedčivo zdôvodňoval slovenské požiadavky. Ešte ako minister vnútra v roku 1990 obnovil slovenské štátne symboly, štátny znak – trojvršie s dvojkrížom, hymnu. Slovenská štátna zástava patrí medzi najkrajšie na zemeguli. Mečiar rázne nastolil otázku kompetencií. Čechoslovakisti, svetoobčania, rozliční politickí intrigáni a ich novinárski poskokovia, ktorí doteraz ovplyvňujú verejnú mienku, ho plánovite a s finančnou podporou zo zahraničia politicky odstreľovali. Vymýšľali na neho nehorázne obvinenia. Nenávideli ho preto, lebo svojou zaťatosťou, neústupčivosťou a razanciou Slovákov spolu s ostatnými národne orientovanými zložkami viedol k samostatnosti. Mečiarovo neskoršie vládnutie v samostatnom Slovensku je už iná kapitola.

Rok 1992

Vráťme sa do roku 1992.Spoločnosťou lomcovala kardinálna otázka: Má ďalej fungovať Česko-Slovensko? Proti slovenskej zvrchovanosti a samostatnosti sa už v roku 1991 postavila takzvaná „elita“ národa. Publikovali výzvu Za spoločný štát. Pripomeňme si, kto ju podpísal: Milan Lasica, Martin Porubjak, Martin Bútora, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Tomáš Janovic, Karol Kállay, Martin Huba, Stano Dančiak, Rudolf Zajac, Fedor Gál, Magda Vašáryová, Rudolf Chmel, Stanislav Radič, Iveta Radičová a ďalší. Bohaté finančné nadácie, okrem iných aj pána Sörösa, ich aktivity bohato podporovali. Boli sme svedkami obrovskej demagógie, ktorá sa šírila proti samostatnému Slovensku. Riaditeľkou Sörösovej nadácie bola pani Radičová. Tak úspešne bojovala proti samostatnému Slovensku, že to dotiahla až na predsedníčku slovenskej vlády. Našťastie nie na dlho. Ale odporcovia Slovenska jej už čistia chodník do prezidentského paláca. Politička, ktorá doteraz nevedela prekonať traumu z rozdelenia spoločného štátu, chce najvyšší post v štáte, ktorý evidentne nechcela. Podobne sa pretláčajú na vysoké posty aj ďalší odporcovia slovenskej štátnosti. Samostatnosť im nevoňala, ale vysoké, vládne funkcie áno. Správali sa tak možno preto, lebo od idey samostatného Slovenska ich odhováral aj Zbigniew Brzezinski, poradca vtedajšieho amerického prezidenta. Podľa neho Slovensko nikdy nebude štátom na mape sveta, pretože ide iba o prechodný jav. Ubezpečoval Mečiarových odporcov, že do troch rokov Slovensko určite padne na kolena. Píše sa rok 2011 a Slovensko je stále na mape sveta.