Po rokoch zabúdania ožíva na Horehroní technická rarita z  predminulého storočia

Železnica, čo spája minulosť s budúcnosťou

Maroš SMOLEC – Foto: autor, OZ Zubačka; zdroj: www.zubacka.sk

Noc už zahalila hornatú krajinu. Mraky nedovolili hviezdam rozsvietiť na nebi ligotavú pavučinu. Pouličné svetlá vypli. Je vojna, treba šetriť – aj elektrinou. Dedina zmizla v temnote. Len široká cesta lemovaná drevenicami sa plazila dohora, ticho prerážajúc tmu. Domce mĺkvo stáli ako jej osobná stráž. Po ceste kráčali traja chlapi. Ticho, opatrne. Sychravý vietor sa im zahrýzal do štíhlych tiel, ohlasujúc príchod zimy. Písal sa rok 1944. Tomáš v tú noc nespal...

Mrazivá jeseň bola však na veľkom kuse Slovenska horúcou. Slováci sa vzopreli nemeckému diktátu a ešte v lete 29. augusta vyhlásili ozbrojené povstanie. Wehrmacht si v októbri pripomenul svoj veľký sen o „blitzkriegu“ ešte zo začiatku druhej svetovej vojny. Sníval ho v Poľsku, vo Francúzsku, v Holandsku... Po rokoch reality sa im prisnil zas – o pár týždňov zdanlivo porazili slovenských povstalcov. Nemali to však také ľahké, ako trúbili do sveta ich agentúry a poslušná tlač. Slováci sa nevzdávali bez boja. Ani v Polomke alebo Telgárte – vzdialených, takpovediac, len cez kopec od našej dediny – v severnej horehronskej doline, ktorá spája Brezno s Červenou skalou a pri prameni Hrona aj s východom Slovenska.

Ťaženie mladých proti maďarským boľševikom

Sokolstvo v bojoch o Slovensko

Vojtech KÁRPÁTY

Novovzniknuté Česko-Slovensko začalo hneď v prvých mesiacoch svojej existencie s budovaním vlastnej armády, ktorej personálnym základom sa mala stať revolučná československá armáda v zahraničí – Československé légie v Rusku, v Taliansku a vo Francúzsku. Návrat legionárov sa však z rôznych dôvodov komplikoval a trval až do roku 1920. V čase vyhlásenia Č-SR mala nová republika na svojom území k dispozícii armádu v sile 180 tisíc mužov z dvanástich odvodových ročníkov (1887 – 1898). A tu zohralo svoju úlohu sokolské hnutie na Slovensku.