S ubúdaním slobody pribúda korupcia


Po povznášajúcej atmosfére ponovembrového obdobia zostáva iba nostalgia

S ubúdaním slobody pribúda korupcia

Eva ZELENAYOVÁ

Martin Lacko je pracovníkom Ústavu pamäti národa. Ktovie dokedy, lebo si dovoľuje otvorene hovoriť o tom, čo sa deje v našej spoločnosti, čo sa deje s pamäťou národa. Poukazuje na vyhranené liberalistické médiá s tendenciou problematizovať a traumatizovať obdobia, keď mali Slováci svoju vlastnú štátnosť. Robia si posmech zo sv. Cyrila a Metoda, z ich duchovného dedičstva, ktoré bolo Slovákom stáročia posvätné. Lacko hovorí o nenávistných kampaniach stíhajúcich osobnosti a udalosti spojené s obdobím prvej Slovenskej republiky a nostalgicky spomína na slobodnú atmosféru z ponovembrového obdobia, ktorá je podľa jeho názoru nenávratne preč.

S ubúdaním slobody akoby pribúdalo korupčných škandálov. Štúdie nezávislých odborníkov i pravidelné prieskumy Transparency International označili napríklad Českú republiku zahnívajúcou partokraciou. „Partokracia, teda vláda politických strán, usmrcuje demokraciu,“ tvrdí český publicista Karel Hvížďala. Slovenská Gorila je svedectvom toho, že zahnívajúca partokracia funguje aj na Slovensku veľmi dobre. Dá sa však v súčasnosti realizovať funkčná demokracia bez politických strán? Na Slovensku zákon o voľbách vôbec neumožňuje nezávislým kandidátom uchádzať sa o poslanecký mandát. Iba ak na kandidátke politickej strany...

KANDIDÁTKA ROZUMU

čentéš Útoky na gašparovičaIgor Matovič pred ostatnými parlamentnými voľbami deklaroval snahu prelomiť systém partokracie kandidátkou zdravého rozumu. Lenže jediným cieľom jeho postupu malo byť dosiahnutie toho, aby znemožnil účasť Jána Slotu a Roberta Fica v budúcej vláde – nie zabrániť politickým stranám fungovať ako mafistické združenia.

Je   pozoruhodné, že ľudia sa dokázali zjednotiť najmä v čase národného ohrozenia, ako napríklad vo Francúzsku počas prvej svetovej vojny alebo aj na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Po vypuknutí prvej svetovej vojny politické strany vo Francúzsku vytvorili tzv. „svätú alianciu“, čo znamenalo, že sa zaviazali zjednotiť svoj postup v boji za blaho a silu Francúzska. Vlasť, národ a patriotizmus – to všetko bolo pre každého na prvom mieste. Charles De Gaulle si celý život želal vidieť Francúzsko práve také a obraz vtedajšej eufórie ho utvrdil v tom, že politické strany predstavujú len zbytočné trieštenie národnej sily.

Voľbám do Slovenského autonómneho snemu v decembri 1938 taktiež predchádzalo zjednotenie politických strán. Toto zjednotenie odôvodnil v rozhlasovom prejave predseda vlády J. Tiso nasledovne: „Strany slúžili niekoľkým vyvoleným, ktorých komandovali centralistické peňažné kruhy a rozličné protislovenské a protikresťanské pokútne tajné spoločnosti. Národ bol ich otrokom, ktorý predávali. Ľud im bol hlasovacím materiálom, ktorý zavádzali ničomnými sľubmi a nízkym judášskym grošom. Slovenská vláda rozpustila všetky strany, aby vytrhla ľud z tohto ponižovania a vykorisťovania.“ (Stanislav Kaššovic: Politická činnosť katolíckych kňazov – poslancov Slovenského snemu 1939 – 1945, str. 19) Paradoxne prvými kritikmi režimu prvej Slovenskej republiky boli predstavitelia iného totalitného režimu – komunistického. A ich stereotypy prevládajú v spoločnosti dodnes. V podstate však ide o to, či bez existencie politických strán môže fungovať demokracia?

DEFEKTNÉ FAKTY

O prvej Slovenskej republike je známe, že počas jej trvania nebol vykonaný nijaký trest smrti. Ale internetový týždenník, ktorého šéfredaktorom je vyštudovaný teológ, uverejnil článok, v ktorom vyfabuloval nasledujúcu vetu: „... židovské transporty do Osvienčimu, politickí väzni mučení v Ilave, hromadné vraždy, režim kolaburujúci s nacistami... nie sú nejakou nejasnou správou z ďalekej histórie.“ A za touto nejasnou správou nasleduje rozjasnenie: „Tvrdenie, že vojnový slovenský štát bol spojencom hitlerovského Nemecka, že predstavitelia jeho režimu na čele s prezidentom spolupracovali na masovom vyvražďovaní Židov, Rómov, prenasledovaní a vraždení politických odporcov, nie je ‚jednostranným hodnotením‘. Je konštatovaním faktu...“

Azda ide o konštatovanie faktov, ale nie z jedného historického obdobia, ktoré autori článku spomínajú. Čo majú spoločné politickí väzni mučení v Ilave, hromadné vraždy alebo prenasledovanie a vraždenie politických odporcov s režimom v prvej Slovenskej republike? Tieto zločiny praktizoval komunistický režim, o ktorom sa článok vôbec nezmieňuje.

A nie je jediný, čo podsúva Slovákom čierne svedomie. Lacko, ale aj mnoho iných vzdelaných ľudí, odmieta vnucované stereotypy, ktorých cieľom je ponížiť a degradovať ich historické i národné povedomie. Ale súvislosti predsa len existujú. Nie každý autoritatívny štát musí byť nevyhnutne aj zločinecký a nie každá demokracia slobodou prekvitajúcim rajom.                                                                                                                



Pridaj komentár