Samuel TOMÁŠIK - Piesne a prózy spod zámku Muráň na Gemeri


tomasik samuel - štvorecSama Tomášika preslávil hymnický text Hej Slováci, ostatné dielo pri ňom bledne

Miloš FERKO – Foto: archív SNN

Samuel Tomášik (8. 2. 1813 – 10. 9. 1887) bol o jedenásť rokov mladším bratom Jána Pavla Tomášika. Starší súrodenec pôsobil ako profesor na evanjelickom lýceu v Kežmarku, neskôr bol štátny úradník – a tiež autor historických statí o Gemeri, národných obrán a pod pseudonymom Činorád Věrný knižne publikovanej novely Obchodníci (dielo sa dočkalo recenzie Jozefa Miloslava Hurbana v Slovenských pohľadoch, 1847).

Obaja pochádzali z rodiny evanjelického duchovného, narodili sa v Jelšavskej Teplici (dnešný názov Gemerské Teplice). Samuel chodil do škôl v Jelšave a na Gemeri, na gymnázium v Rožňave, neskoršie do lýcea v Kežmarku. Roku 1829 ako štipendista pobudol v Krakove a vo Vieličke. V rokoch 1831-1833 pôsobil ako vychovávateľ, odtiaľ sa vrátil na faru vypomáhať chorľavému otcovi. Po jeho smrti sa stal v otcovom pôsobisku - Chyžnom roku 1833, vo veku dvadsať rokov, farárom. O rok neskôr si odišiel doplniť vzdelanie do Nemecka. Počas neprítomnosti ho zastupoval Samo Chalupka. Na štúdiá do Berlína cestoval cez Prahu. Vzápätí putoval po stopách pobaltských Slovanov od Rujany po Štetín a zážitky stvárnil v krátkom cestopisnom náčrte, ktorý bol pod názvom Navštívení Pomoří Baltického roku 1837 publikovaný v časopise Hronka. Na Slovensko sa vrátil tak trocha okľukou cez Witenberg, Jenu, Halle, Prahu, Viedeň a Bratislavu. Len s výnimkou krátkych audiencií u panovníka vo Viedni (1849,1857) a cesty do Prahy roku 1884 sa potom väčšinou zdržiaval prevažne v Chyžnom a blízkom okolí. V rokoch 1856-1860 zastával úrad dozorcu škôl. Zorientovaný v problematike, tiež preto, že spoznal „správnych ľudí na správnych miestach“, pričinil sa o založenie prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Fondy Matice slovenskej obohatil darovaním cenných rukopisov.

■ HYMNICKÁ PIESEŇ

Nesporne najznámejším Tomášikovým dielom je hymnická báseň Hej Slováci, napísaná na melódiu poľskej revolučnej piesne Jescze Polska niezginela. Vznikla 2. novembra 1834 v nevľúdny upršaný večer počas Tomášikovej návštevy Prahy cestou do Berlína - pod dojmom návštevy českého divadla, plného unudených, povrchných, roztržitých malomeštiakov. Po prvý raz vyšla v kalendári Gašpara Fejerpatakyho Belopotockého pod názvom Na Slovany s prvým veršom Hej Slováci. V knižnom vydaní v zbierke Básňe a písně (Praha, 1888, knižka teda vyšla rok po smrti autora) je umiestnená ako prvá pod názvom Hej, Slované. A stala sa natoľko známou, že pri príležitosti päťdesiateho výročia jej vzniku pozvali Tomášika do Prahy. Podľa dobových svedkov ho celou cestou a v Prahe davy oslavovali ako žiadneho iného básnika. Známa, rozšírená a zľudovená je i báseň Hej, pod Kriváňom, ktorá však pôvodne znela Hej, pod Muráňom. Väčšina Tomášikovho života a tvorby bola totiž úzko spätá s Gemerom.

NAJOBĽÚBENEJŠÍ Z PUSTOVNÍKOV

Juh stredného Slovenska je v súčasnosti z hľadiska dopravného spojenia i ekonomiky periférna, zaostalá a v podstate vyľudnená oblasť. Natoľko Bohom aj ľuďmi opustená, že okresným mestom je tu sotva päťtisícový Poltár. V devätnástom storočí tvorila prirodzenú spojnicu medzi severom krajiny, banskými mestami (Banská Štiavnica mala v prvej polovici devätnásteho storočia počet obyvateľov porovnateľný s Bratislavou; väčší než dnes) a centrom v Budíne, neskoršie v Budapešti. Strediská drevárskeho či hutníckeho priemyslu (so vzrastom významu počas priemyselnej revolúcie) poskytovali priestor na vznik a etablovanie sa vrstvy mešťanov aj slovenského pôvodu. Society rozhľadenej, vzdelanej a dostatočne finančne zabezpečenej na to, aby tu aj v susednom Malohonte podporovala kultúrny ruch – napríklad v rámci Učenej spoločnosti malohontskej so sídlom v Tisovci, neskoršie v Nižnom Skálniku (neďaleko rodiska Jána Bottu v Skálniku Vyšnom) a Rimavskej Sobote.

tomášik samuelOkrem Tomášika sa v regióne narodili alebo tu pôsobili Samo Chalupka, rodina národne uvedomelých Reussovcov, Ján Botto, Ľudovít Kubáni, Pavol Dobšinský, bratia Bohumil a Bohuslav Nosákovci, Štefan Marko Daxner, Peter Kellner Hostinský, Ján Francisci Rimavský, August Horislav Škultéty, krátky čas (v Horných Príbelciach) aj Viliam Pauliny Tóth a Janko Kráľ, Príznačne práve v Revúcej bolo založené jedno z troch slovenských gymnázií. Samo Tomášik teda ako farár v Chyžnom nežil odrezaný od spoločnosti – už aj preto nie, že bol podľa spomienok súčasníkov povahy veselej, otvorenej, priateľskej, duchaplnej. Počas posedení bol schopný vždy „vytasiť“ historku, anekdotu, popevok. Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský ho zoznámil s Boženou Němcovou. Ku koncu života, pravda, Tomášikova sociabilita klesala – najmä pre slabnúci sluch. Aj keď popri spomenutej hymnickej piesni významom a popularitou zvyšok Tomášikovho diela bledne, obísť ho nemožno. Bol nielen poeta, ale aj prozaik a historik. Venoval sa najmä tvorbe historických po povestí.

PÓZY PRÓZY

Roku 1846 v Orle Tatránskom publikuje romanticky rozorvanú, rozvíchrenú, miestami i trocha zmätenú novelu Hladomra, ktorá sa odohráva v časoch tatárskeho nájazdu v prvej polovici trinásteho storočia. Z časového hľadiska (v rámci chronológie života i tvorby) tvorí dielko prológ cyklu textov napísaných v rokoch 1864 - 1876 a prepojených lokalitou Muránskeho zámku. Povesti Bašovci na Muránskom zámku (1864), Sečovci, veľmoži gemerskí (1865), Vešelínovo dobytie Muráňa (1867), Odboj Vešelínov (1870), Malkotenti (1873) a Kuruci (1876) zachytávajú postupne Muráň vo víre nepokojov od začiatku šestnásteho po začiatok osemnásteho storočia - teda po odboj Františka Rákociho. Tomášikov cyklus je pre dnešného čitateľa nestráviteľný pre nadmerné množstvo faktografie. Miestami sledujeme súvisle, cez celé strany vinúce sa komentáre aktuálnej politickej situácie a podrobný opis priebehu bojov. Postavy sa stávajú hlásnymi trúbami učiva histórie, prípadne pronárodných téz. Osviežujúco pôsobia miesta na ktorých autor cituje ľudové popevky. Do epizodických postáv okrem dedinčanov neraz vkladá miestne cigánske obyvateľstvo – ako živel stajomňujúcohrôzotrašný (veštecké schopnosti) i komický (zdôraznenie rečových chýb častých vo výslovnosti u tohto etnika dodnes). Napriek presile dokumentárnosti, ktorá odsúva samotný dej do úzadia, sa Tomášikovi predsa len podarilo dostať do širšieho povedomia slovenskej literatúry i kultúry Muráň ako zámok - symbol lásky a zrady v podobe hrôzostrašnohrdinskej (príbeh lúpeží Bašovcov a ich potrestania po dobytí zámku) i sentimentálnoromantizujúcej (príbeh o Vešelínovi, čiže Františkovi Vesselényim). Vodca sprisahania proti cisárovi Muráň údajne dobyl vďaka spusteniu kľúčov a lana Máriou Séči, povestnou Muránskou Venušou - ženou, ktorá sa neskoršie stala jeho manželkou. Námet neskoršie inšpiroval medziiným Jozefa Nižnánskeho pri písaní populárneho románu Lásky Žofie Bosniakovej. Pri tvorbe Tomášik hojne čerpal zo zdrojov, vo vymýšľaní bol striedmy. Okrem beletrie bol totiž aj autorom spisu, ktorý pod názvom Pamätnosti gemersko-malohontské vyšiel v Letopise Matice slovenskej roku 1872. Dielko poskytuje prehľad dejín oblasti od úsvitu čias až po tatárske vpády. Zachytáva tiež za autorovho života aktuálny stav významných stavieb (starobylé, kostoly, hrady, kláštory), stručné údaje o hospodárstve (predovšetkým banskom), prírodných podmienkach a nárečí.

■ MURÁNSKE PAMÄTIHODNOSTI

Mnoho pasáží Tomášikových noviel nájdeme v podstate bezo zmeny v po nemecky písaných dejinách hradu. Dielo vyšlo roku 1883 pod názvom Denkwurdigkeiten des Muranyer Schlosses, mit Bezug die vaterländische Geschichte; v slovenskom preklade roku 1974 s titulom Pamätihodnosti Muránskeho zámku. Pri pozornejšom čítaní a zahlbení sa do problematiky veľmi ľahko zistíme, že príbeh o Bašovcoch je v podstate prozaickým prepisom Písne o zámku muránském, vytvorenej Martinom Bošňákom, pravdepodobne očitým svedkom obliehania. Tému spracoval tiež rodák z Revúcej, lekár a botanik Gustáv Reuss v rukopise pod názvom Matěj Bažo z Čoltova. Obe prózy zabunuté právom, rozvláčne a ťažkopádne. Vďaka súčasnému prozaikovi, rodákovi z dedinky Muráň, Petrovi Glockovi však majú, najmä mladí čitatelia, v románe Tomáš a lúpežní rytieri (1987) k dispozícii prístupnejšiu a väčšmi napínavú verziu príbehu o troch bratoch lúpežníkoch.

Čitateľsky vari najvďačnejším prozaickým textom Sama Tomášika je nedokončený román Barón Trenck, vodca pandúrov. Tomášik tu výnimočne opustil región. Svižne, miestami príliš stručne a referujúco podáva príbeh dobrodruha osemnásteho storočia. Historický František Trenck sa po nezhodách v službe na vojenskej hranici v Bosne nechal najať ruskou armádou, odkiaľ bol prepustený po potrestaní za vážne porušovanie disciplíny. Potom ponúkol svoje služby Márii Terézii v boji proti Francúzom. Do Viedne neprišiel sám, ale v sprievode oddielu chlapov zverbovaných v Bosne a Hercegovine (oblasť bola v tom čase stále sporným územím Rakúskej monarchie a Osmanskej ríše). Naozajstní hrdlorezi, ktorí sa neštítili žiadneho násilia sa pod vedením Trencka stali postrachom... najmä civilného obyvateľstva v Čechách a na Morave. Samotný Trenck, (v realite za neprípustné rabovanie zatknutý, odsúdený, umrel vo väzení na brnenskom Špilberku), sa ako strašidlo, netvor, pekelník a prízrak stal vo folklóre zmienených krajín hrdinom mnohých povestí a neskoršie i románu rakúskeho autora Eduarda Breiera. Tomášikovo nedokončené dielo o výtržníkovi stojí na polceste medzi prerozprávaním a parafrázou dobového trileru. Zámerne sa usiloval upútať pozornosť čitateľov drastickými motívmi, príznačnými pre vtedajšiu jarmočnú a dnešnú modernú populárnu literatúru, oproti pôvodine ubral z motívov ľúbostných, pridal pasáže pronárodné a poučenia. Tak či onak, ako som už spomenul, žiadnym z prozaických diel sa nepriblížil úspechu svojich piesní. Príbeh o Trenckovi vyšiel po prvýkrát knižne až roku 1974 ako raritka pre staromilcov.



Pridaj komentár