Koncepcia autonómie Andreja Hlinku


hlinka andrejStále treba bojovať za to, aby Slováci poznali objektívnu pravdu o svojej histórii

Jozef HAJSTER

Politológ Miroslav Kusý sa v denníku Sme o jednej z najvýznamnejších osobností slovenských dejín vyjadril aj takto: „Hlinka mal kopu bojových prejavov, nevyjadril však koncepciu slovenskej politiky. Bol skôr pragmatik a pragmaticky sa viazal na Československo.“ K tomu treba rozhodne dodať, že prezentovať Andreja Hlinku ako politika, ktorý mal „kopu bojových prejavov“ a „žiadnu koncepciu“, je nielen neobjektívne, ale zaváňa to zámernou a cynickou snahou o dehonestáciu jeho významu v histórii Slovenska.

Andrej Hlinka bol predovšetkým mužom činu a mal aj, čuduj sa svete, koncepciu. A tak ako každý realistický politik, musel byť aj pragmatický a na Československo sa viazal preto, lebo po tom, ako čechoslovakistická vládna moc na čele s T. G. Masarykom od vzniku prvej republiky ignorovala a zamlčiavala tak Clevelandskú dohodu, podpísanú 22. októbra 1915, ako aj Pittsburskú dohodu, podpísanú 30. mája 1918, inú možnosť nemal. Svoj boj za rovnoprávne postavenie Slovenska a Slovákov však ani za týchto okolností nevzdal a prišiel s koncepciou autonómie. To je Hlinkova zásadná a historická zásluha v boji za rovnoprávne postavenie Slovenska, ktorá po dvoch desaťročiach bojov o jej presadenie vyústila najskôr do vyhlásenia autonómie 6. októbra 1938, potom 14. marca 1939 prvýkrát do štátnej samostatnosti a po ďalších desaťročiach bojov, ústrkov a ponižovania druhýkrát 1. januára 1993.

ZAMLČIAVANIE PRAVDY

Historička Alena Bartlová o tom vo svojej knižke Andrej Hlinka (Bratislava 1991) napísala, že americkí Slováci, ktorí prišli v roku 1919 do Československa ako členovia rozličných delegácií, sa zúčastnili na zasadnutiach vládnych aj slovenských orgánov, navštívili viaceré oblasti štátu a usilovali sa vniknúť do miestnych pomerov. Bolo samozrejmé, že ich zaujímali najmä otázky spolunažívania Čechov a Slovákov. O svojich cestách a získaných poznatkoch podali správy krajanským organizáciám, ktoré ich vyslali do vlasti. „Tieto informácie, ako sa nám zachovali v literatúre, naznačujú, že na Slovensku sa do príchodu krajanských delegácií vlastne nevedelo o dohodách uzavretých v Clevelande a Pittsburghu. (...). Navyše, ako sa dozvedáme zo správ krajanských delegácií, prijímali ich reprezentanti vládnych inštitúcií v Bratislave s nevôľou. Iný bol však postoj Slovenskej ľudovej strany (SĽS),“ uvádza autorka knihy. Žiaľ, česká politická reprezentácia zamlčovala tieto dohody aj s podporou časti slovenských centralistických politikov.

MIEROVÁ KONFERENCIA

hlinka andrej

Foto: Andrej Hlinka - spoluzakladateľ slovenskej štátnosti.

Dôkazom toho, že A. Hlinka nemal len „kopu bojových prejavov“, ako tvrdí M. Kusý, ale bol najmä činorodým vlastencom, je aj to, že ako jediný z vtedajších čelných slovenských politikov pružne, iniciatívne a samostatne konal po skončení 1. svetovej vojny v prospech Slovenska počas mierových rokovaní v Paríži. Bezprostredným impulzom cesty do Paríža boli podľa Bartlovej práce na územnom a štátoprávnom priradení Zakarpatskej Ukrajiny (Podkarpatská Rus) k Československu. Do záverečnej fázy sa dostávali koncom augusta a v prvých dňoch septembra 1919, keď sa na ne sústredila pozornosť delegácií na mierových rokovaniach v Paríži. V rámci tohto pohybu18. augusta 1919 vyhlásil v mene štátov Dohody francúzsky generál Hennocque, ktorý sídlil v Košiciach, správnu a územnú nezávislosť Zakarpatskej Ukrajiny ako autonómnej oblasti ČSR. Hlinka sa 26. augusta vydal za ním, aby predložil návrh na autonómiu Slovenska. Nepochodil. Parížske mierové rokovania boli zo strany ČSR úplne v rukách vtedajšej pražskej vlády. Slovenská politika svoje zastúpenie nemala. Cesta do Paríža bola tajná, pretože Hlinka vedel, že je to hodená rukavica československej vláde, ktorá slovenské autonomistické požiadavky odmietala.

Hlinka s delegáciou doniesol na konferenciu memorandum, ktoré sa nazývalo Pre mier v strednej Európe, Memorandum Slovákov mierovej konferencii. Obsahovalo aj francúzsky preklad Pittsburskej dohody. V memorande upozorňovali na to, že už prebehli mierové rokovania s Rakúskom, mierové delegácie riešili problém samosprávneho územia rusínskeho, južne od Karpát, ale o slovenskom národe ešte nerokovali. Preto prišli do Paríža, aby upozornili na tento akútny problém. Tvrdili, že Slovensko sa stalo kolóniou českých krajín a vládou vymenovaný minister pre Slovensko je v skutočnosti ministrom proti Slovensku, uvádza A. Bartlová. Hlinka sa však na mierovú konferenciu nedostal. Postarala sa o to československá delegácia. Koniec Hlinkovej cesty však bol ešte smutnejší, lebo po návrate bol obvinený z vlastizrady, odsúdený a väznený od októbra 1919 do konca apríla 1920.

  • KONCEPCIA AUTONÓMIE

Podľa A. Bartlovej je isté, že „Hlinka program autonómie na Slovensku presadzoval ako prvý“. O svojej zásadnej predstave sa vyjadril stručne a jednoznačne, ako to bolo pre neho typické: „Chceme, aby sa Slováci stali z národa oslobodeného národom slobodným“. Bartlová sa domnieva, že veľmi dôležitým medzníkom pri presadzovaní autonómie bola cesta A. Hlinku do Vatikánu v roku 1921. Na audiencii u pápeža Benedikta XV. sa boli vtedy predstaviť noví slovenskí biskupi a Hlinka išiel s nimi ako katolícky politik. Vo Vatikáne dostal zrejme súhlas so smerovaním slovenského katolíckeho politického hnutia a proti neboli ani slovenskí biskupi.

Ako prvý z poslancov ľudovej strany predniesol v júni 1921 v parlamente návrh na autonómiu známy predprevratový slovenský politik a bývalý poslanec uhorského snemu Ferdinand Juriga, ktorý žiadal autonómiu v rámci Česko-Slovenskej republiky. Takmer súčasne s ním vystúpil so svojím návrhom aj ďalší poslanec ľudovej strany Ľudovít Labaj, ktorý vychádzal z rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 a podľa neho malo mať autonómne Slovensko osobitné zákonodarstvo, výkonnú moc, administratívu, verejné práce a s tým súvisiace financie a zákony. Žiadal samostatnú vládu, ktorú by vymenoval prezident na návrh krajinského snemu, výdavky samosprávy malo znášať Slovensko samostatne.

Od predchádzajúcich návrhov sa podstatne odlišoval návrh Vojtecha Tuku, ktorý pôsobil v Slovenskej ľudovej strane len od roku 1921, ale už mal rozhodujúci vplyv v redakcii Slováka. Navrhoval vytvorenie Česko-slovenskej zväzovej republiky, ktorá sa mala skladať z dvoch úplne samostatných suverénnych štátov – českého a slovenského. Zväzový pomer medzi nimi mal byť uzavretý na zmluvnom základe a obidva štáty mali byť samostatné vo vnútroštátnych aj v zahraničných vzťahoch. Mali mať svoje vlastné ústavy, zákonodarstvo, štátne občianstvo, reč, symboly aj zastúpenie v spoločnosti národov.

Andrej Hlinka zaujal na pôde parlamentu stanovisko k požiadavke autonómie 19. októbra 1921. Zdôraznil, že si na rozdiel od slovenských centralistických politikov myslí, že autonómia Slovenska by neoslabila štát, ale práve naopak, prispela by k spokojnosti Slovákov. Vo svojom prejave zvýraznil tri, podľa neho najdôležitejšie požiadavky: predovšetkým, aby vláda a všetky kompetentné miesta oficiálne uznali existenciu slovenského národa, aby minister s plnou mocou mal skutočne rozsiahlu kompetenciu. V treťom bode hovoril Hlinka o nezamestnanosti na Slovensku a v súvislosti s tým žiadal obmedziť ďalší prílev zamestnancov z českých krajín. Ak profesor M. Kusý nepovažuje Hlinkovu koncepciu autonómie za koncepciu, tak potom čo ňou potom podľa neho je?

PO CESTE ÚSTRKOV

Prvý oficiálny návrh Slovenskej ľudovej strany na autonómiu predostrel Andrej Hlinka a ďalší poslanci 25. januára 1922. Vypracoval ho Ľudovít Labaj a zdôraznili v ňom nevyhnutnosť vytvoriť slovenskú vládu a slovenský snem, ktorý by schvaľoval zákony týkajúce sa samosprávy, školstva, hospodárstva, cirkví, verejných práv a sociálnej starostlivosti. Celoštátne mal zostať spoločný prezident republiky, armáda, všetky kontakty so zahraničím, doprava, pošta a  na to sa vzťahujúce zákony a financie. Návrh predpokladal aj existenciu slovenských plukov so slovenskou veliacou rečou a špeciálne slovenské oddelenie, ktoré malo pracovať v rámci prezidentskej kancelárie. SĽS predložila v medzivojnovom období parlamentu ešte ďalšie dva návrhy na autonómiu Slovenska, a to v roku 1930 a v roku 1938. Parlament masarykovského unitárneho čechoslovakistického Československa však až do 6. októbra 1938 ani jeden z nich neakceptoval, ani o nich nerokoval! Žiaľ, trvalo ešte príliš veľa rokov, kým sa Slovensko po strastiplnej ceste dopracovalo najskôr k autonómii a potom k samostatnosti. Dúfajme, že teraz už natrvalo. Andrej Hlinka sa vyhlásenia autonómie ani samostatnosti nedožil.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.