Šaňo Mach nemal zo smrti strach


mach šaňo 150 pxPrečo najväčšieho slovenského fašistu zachránili pred šibenicou komunisti?

Šaňo Mach nemal zo smrti strach

Ján SMOLEC – Foto: archív SNN, kniha

V redakcii Smeny sme v časoch totality občas robievali vnútroredakčné politické ankety, kto je na Slovensku NAJ... teda najväčší, najúspešnejší, najpopulárnejší Slovák. Začiatkom roka 1968 sme hľadali najväčšieho slovenského fašistu. Bol ním Alexander Mach. Napokon aj Encyklopédia slovenská, vydaná v roku 1979 ho tak  stále predstavuje.

„Mach, Alexander (11. 10. 1902 Palárikovo, okres Nové Zámky) – klérofašistický politik, publicista. Študoval na stredných školách v Nových Zámkoch a Ostrihome. Od roku 1923 redaktor časopisu Trenčan, 1925 Slovák, 1936 šéfredaktor Slovenskej pravdy. Od študentských čias prívrženec a funkcionár Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Ideologický a politický reprezentant antikomunizmu, nacionalizmu, protičeského šovinizmu, jeden z vedúcich predstaviteľov klérofašizmu. Podieľal sa na rozbití republiky, od roku 1938 organizoval úderné jednotky slovenských klérofašistov v Hlinkovej garde. Roku 1938 – 39 šéf Úradu propagandy, 1940 – 45 minister vnútra, 1940 – 44 podpredseda vlády, od roku 1939 – 45 poslanec Snemu klérofašistického slovenského štátu. Hlavný predstaviteľ a realizátor nacizmu na Slovensku, organizátor perzekúcie revolučného hnutia vedeného Komunistickou stranou Slovenska. Spoluzodpovedný za likvidáciu židovského obyvateľstva, za vraždenie tisícov povstalcov a civilného obyvateľstva po vypuknutí SNP, za zločiny proti ľudskosti. Roku 1947 Národným súdom odsúdený na 30 rokov väzenia.“

Toľko encyklopedická definícia. Podľa časti slovenských historikov lživá komunistická propaganda, podľa časti pravda. Viacerí súčasní historici, publicisti a politici Macha stále považujú a predstavujú za najodpornejšieho fašistu, fanatického obdivovateľa Hitlera, hlavného židobijcu.

  • DVA KROKY OD MACHA

mach šaňo 1968Ako desaťročný chlapčisko som ministra Macha s ostatnými spolužiakmi a občanmi Pohronskej Polhory vítal na školskom dvore. Vzácny hosť z Bratislavy navštívil našu dedinu v jednu augustovú nedeľu v roku 1942 preto, lebo v dedine skoro polovica domov, zväčša dreveníc pokrytých navyše drevenými šindľami, vyhorela. Pán minister sa najskôr po obsiahlom vyhorenisku prešiel. My školáci sme ho počas návštevy ako kŕdeľ húseniec sprevádzali, počúvali, ako sa rozprával s plačúcimi ženami a so zúfalými, nešťastnými pohorelcami. Spolu s dospelými sme nadšene tlieskali, keď z balkóna školy vyhlásil, že vláda im pomôže postaviť nové domy. Sused Dibdiak, ale aj ďalší Polhorčania sprvoti tento sľub spochybňovali, ale keď sa v strede dediny a za potokom Rohozná i s pomocou od štátu vybudovali nové murované domy, uznanlivo to kvitovali. Keď Macha o dva roky za ministrovanie odsúdili na 30-ročné väzenie, Polhorčania nechápavo krútili hlavami. Ešte viac nechápavo krútili hlavami, keď v päťdesiatych rokoch k Machovi do väzenia poslali aj popredných komunistov Husáka, Clementisa, Novomeského a ďalších.                                    

  • DEMOKRATI U HITLERA

Mach už sedel za mrežami 23 rokov, keď sa redakčný kolega Gavril Gryzlov v roku 1968 chystal najväčšieho slovenského fašistu v Leopoldovskej väznici navštíviť a urobiť s ním interview. Redakcia Smeny sa už vtedy aktívne zapájala do odhaľovania štátnej propagandy, ktorú od skončenia vojny forsíroval marxisticko-leninský režim. V redakcii bolo verejným tajomstvom, že komunisti, osobitne Novomeský, Clementis, ale aj Husák, vypili s Machom ministrom fašistom nejaký ten litrík vínka, hrávali karty, a pravdaže politizovali. Sem-tam sa aj poškriepili. Mach povedal aj na súde, že on presviedčal komunistov a oni jeho. Vnútorne sa zhodovali v jednom: Slovensko malo právo byť samostatné.

Slováci  získali štátnosť vďaka Hitlerovi. Podľa Macha to netreba považovať za katastrofu, ale politickú nutnosť. S Hitlerom rokovali aj iní významní demokratickí európski politici, napríklad páni Chamberlain a Daladier. Vedeli, aký je Hitler a čo sleduje. S Hitlerom uzatvoril pakt i Stalin. Rokovali s ním aj slovenskí politici. Práve táto skutočnosť je dôležitá. Nie Nemci začali za nami chodiť a ponúkať nám samostatnosť, ale my sme chodili za Nemcami a vysvetľovali im nutnosť národnej svojbytnosti. V spore s Maďarskom sme si museli získať priazeň Nemcov. Slovenský štát po jeho vzniku uznali štáty: Poľsko, Maďarsko, Švajčiarsko, Vatikán, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Bulharsko, Rumunsko, Juhoslávia, Belgicko, Fínsko, Holandsko, Španielsko, Švédsko, ba aj Ekvádor, Kostarika, Libéria. Uznali nás všetky európske veľmoci, nielen Nemecko, Taliansko, ale i Anglicko, Francúzsko a Zväz sovietskych socialistických republík, ďalej Japonsko, Čína, Mandžusko. Slovenskí komunisti rovnako chceli samostatnosť až do odtrhnutia, a pritom sa uchádzali o priazeň Stalina – ten však veril viac Benešovi ako slovenským komunistom. Hoci niektorí dokonca uvažovali aj o Slovenskej sovietskej republike.

  • NAJŠŤASTNEJŠÍ DEŇ

mach šaňo - gryzlovAj o týchto témach chcel Gryzlov diskutovať s Machom. Ten vo svojej knihe Z ďalekých ciest takto spomína na návštevu redaktora Smeny: „Večer 8. mája 1968, hodne neskoro, v čase, v akom ma predvádzali na výsluchy len v Ruzyni, prišiel za mnou kapitán S. a predviedol ma na veliteľstvo. V prítomnosti vyššieho dôstojníka ma tu očakával redaktor denníka Smena... Začal majstrovsky o tom, či sa i teraz pozerám na svoj prípad, na svoj postoj v otázke Slovenského štátu ako počas súdu. Na súde som sa v súvislosti so vznikom slovenskej štátnosti nevyhováral, že vznikla iba vďaka Hitlerovi a Nemcov, ale aj zásluhou aktivít slovenských národovcov. Najšťastnejší deň v mojom živote bol 14. marec 1939. Áno, presne tak, Ale prosím, ráčte zastaviť tú mašinu! Zbadal som, že sa redaktorovi Smeny krúti magnetofónový aparát a mýlil ma práve tento nový ‚otvorený‘ spôsob. Bol som navyknutý na iné metódy. Magnetofóny pri rozhovoroch so mnou bývali neviditeľné.“

V tejto súvislosti treba uviesť, že už v roku 1963, v období prvého politického odmäku Macha navštívil vo väzení iný môj redakčný kolega Milan Vároš. Väznenému Machovi dal slovo, že neuverejní rozhovor bez ním schváleného textu. Slovo dodržal. Mach o tom v knihe píše: „Poslal mi text, ktorý musel zmeniť, ‚prispôsobiť‘, ako sa hovorilo. Reč bola o Husákovi, Novomeskom, ale hlavne o systéme, o slovenských národných orgánoch, o socializme a jeho hospodárskych úspechoch.“

Vároš chcel počuť od Macha odpovede, aj ako sa pozerá na povstanie, na Ďurčanského a  podobne. Machove odpovede, žiaľ, neuzreli svetlo sveta. Cenzúra fungovala ešte na plné obrátky. Až v marci roku 1968 bola zrušená. Fotografia z väzenia od Vároša sa však zachovala.

  • PRVÉ KROKY NA SLOBODE

V teplom dni 9. mája 1968 po 23 rokoch pobytu vo väzniciach sa pred Machom otvorila veľká brána Leopoldovskej pevnosti. Mach takto opisuje túto chvíľu: „Vychádzam ňou, ruky voľné, bez želiez, úplne voľné, iba klobúk v nich a kabát, vlastný klobúk, vlastný kabát, celý som vlastný, svoj a ‚pán‘, tak ma oslovujú už od rána, znovu som človek bez čísla. Kufor mi drží redaktor dobrého mena, dobrí sú dnes všetci ľudia okolo mňa, celý svet je dobrý!“

Gryzlov sa dozvedel, že prezident Svoboda bude „najväčšieho slovenského zločinca“ amnestovať, a preto ho 9. mája 1968 čakal pred vchodom do väznice. Z Leopoldova ho redakčným autom odviezol do Bratislavy. Macha doma nečakali, lebo nestačil manželku o udelenej amnestii informovať.

Gryzlov pozval Macha k sebe na obed, býval na Trnavskej. Stolovanie v Gryzlovovom byte Macha očarilo. Opatrne si sadal za prestretý biely stôl. Boli na ňom lyžičky, vidličky, nože, taniere z porcelánu,  dva na sebe a kvet. Napochytre to pripravila pani Gryzlovová. Ona, krásna mladá žena s dcérkou, on redaktor zarastený ako zbojník. Dieťa sa vypytovalo, či pôjdu na ryby. Otec mal ísť na ryby s dcérkou, ale zašiel do Leopoldova a vylovil jedného z vody a ten sa teraz cíti naozaj ako ryba na suchu. Celá táto chvíľa bola pre Macha Božím darom. Zachovával si ju až do smrti. On Slovák ruského mena a určite i ruského rodu. Mach sa nevedel vynačudovať nad zmenami, ktoré videl v prvých hodinách na slobode. Ešte v aute počas cesty sa obrátil na Gryzlova, prečo sa mladé ženy a dievčatá promenádujú v krátkych košieľkach a sukničkách?

Odkedy vyšiel Mach z väzenia, bombardovali ho predovšetkým politickými otázkami. Najčastejšie zneli tieto: Popravili prezidenta Tisu, predsedu vlády Tuku, popravili toľko ďalších i vám podriadených, nič nebolo také isté ako práve vaša poprava? Čomu, komu budete ďakovať, že ste zostali nažive? Hovorí sa, že vás zachránili komunisti Novomeský a dokonca i najdogmatickejší komunista Široký? Vedeli ste o príprave povstania, o Šrobárovi, Husákovi, mali ste ich v rukách, mali ste správy a nič ste nerobili, ešte ste ich vraj varovali? Tak kto vám pomohol, aby ste neskončili na šibenici, oni? V rámci možností ste ich chránili a oni zachránili pred popravou vás?

Mach na tieto otázky ochotne odpovedal, vysvetľoval a napokon napísal aj v knihe: „Novomeský nebol politickou veľmocou, bol dobrý básnik, môj dobrý priateľ, ale zároveň aj môj ideový nepriateľ. Na procese svedčil dobre. Svedectvo Novomeského prirodzene prospelo, ale proces bol politický a Novomeský nebol nikdy politickou veľmocou, nerozhodoval. Široký bol zatknutý a vydaný na výsluchy gestapu do Brna. Mojou zásluhou bol vyreklamovaný a väznený v slovenských väzniciach. V roku 1945 sa zinscenoval jeho útek na slobodu. Ostatní komunisti, ktorým som zachránil život, nemali odvahu Novomeského, neexponovali sa v môj prospech, hoci som im pomohol.“

  • LIST OD VOJTAŠŠÁKA

mach šaňo dcéraZačiatkom marca 1943 dostal podpredseda vlády a zároveň minister vnútra Mach list od biskupa Vojtaššáka. Bol úctivý, ale energický. Z každého slova bolo cítiť rozhorčenie a bolesť. Najmä bolesť. Obsah listu bol neuveriteľný: Židia vyvezení zo Slovenska už nežijú. Väčšinu vyvraždili v plynových komorách. Aj ostatným hrozí smrť. Ak by sa pokračovalo vo vyvážaní Židov, išli by na istú smrť. To by bola vražda! Doteraz sme nevedeli a nemohli sme predpokladať, že Nemci, taký kultúrny národ... Ale teraz už vieme.

Prezident Tiso si spolu s Machom predvolali nemeckého vyslanca Ludina a oznámil mu, že ani jeden Žid nebude vyvezený, kým nedostaneme spoľahlivé správy o osude už vyvezených Židov. Slovenská vláda žiadala vyslať do Osvienčimu komisiu zloženú zo zástupcov Červeného kríža, katolíckeho a evanjelického biskupského zboru, poslancov Snemu.

Istotne Mach nemal Židov v láske. Ani sa tým netajil. V židovskej otázke už dávnejšie videl u nás otázku maďarskú, lepšie maďarizátorskú, a problém vykorisťovania. Židia Slovensko pomaďarčovali, zveľaďovali maďarskú kultúru, otvorene slúžili maďarskej veci, aj mená si dávali maďarské. Ak bol národ, ktorý mal príčinu vysídliť zo svojho územia Židov, bol to národ slovenský, vyhlasoval aj po prepustení z väzenia Alexander Mach. Ale len vysídliť. Nie vyvraždiť!

Len čo Mach dostal prvú vážnu správu o plynových komorách a o vraždení, postavil sa tiež proti vyvážaniu Židov. Nedalo sa predpokladať to, čo sa skutočne so Židmi stalo. Národ Goetheho, Schillera, Hegla, Beethovena, Bacha, najväčších učencov, filozofov, skladateľov má na svojom konte hroznú tragédiu. Zásluhou biskupa Vojtaššáka sa ďalšie vyvážanie zastavilo. Aj Mach rezolútne vyhlásil: „Viac ani jeden..!“ Bolo to odvážne rozhodnutie, možno aj úprimné, ale žiaľ oneskorené.

  • POČÍTAL S POVRAZOM

Až do začiatku roka 1943 vyvezenie všetkých Židov a ich usídľovanie v okolí Lublina Mach pokladal za slovenský záujem a historickú príležitosť zbaviť sa maďarizátorského živlu. To bolo tiež mylné a neľudské. A tak to zdôvodňoval aj pred súdom. Neuhýbal. Bol presvedčený o svojej poprave. Oznámil mu to ešte pred procesom s Tisom, Ďurčanským a Machom aj prokurátor Rašla: „Jeden z vás troch musí dostať trest smrti a kto, keď nie vy? Tiso je kňaz, stoja za ním biskupi, Vatikán. Ďurčanský je v zahraničí.“ Kto však Macha zachránil pred šibenicou? Prečo na ňu napokon poslali Tisa? Boli to niektorí komunistickí priatelia? Ktorí a prečo? Veď šibenicu by si určite zaslúžil viac on ako prezident. Patril k radikálnemu politického hnutiu štátneho režimu, verejne vystupoval proti Maďarom, Židom, aktívne pôsobil v Hlinkovej garde a v jej militantných zložkách... Aj toto sú otázky pre slovenských historikov. Pre mladých, ktorí nie sú zaťažení ľudáckou ani komunistickou propagandou.

  o o o

Informáciu o Machovom prepustení z väzenia, v ktorom si odsedel 23 rokov, publikovala jedine Smena. Stranícky denník Pravda za túto novinársku informáciu Smenu tvrdo skritizoval. Socializmus s ľudskou tvárou sa ešte len prebúdzal, biľakovci a jakešovci stále sedeli vo vysokých funkciách a mali svojich ľudí všade, aj v redakciách. A ich nasledovníci, ale v demokratickom kabátci, prekrucujú slovenskú históriu a nenávistne útočia už aj na druhú Slovenskú republiku.    



Pridaj komentár