Satisfakcia pre zdravý les a zdravý rozum


záhorie - štvorecOchranársky ekoterorizmus utrpel autoritatívnu porážku priamo v Štrasburgu

Ivan BROŽÍK – Karikatúra: Andrej MIŠANEK

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil za neprijateľnú sťažnosť Lesoochranárskeho združenia VLK proti Slovenskej republike, ktorá súvisela s opatreniami na zníženie rizika premnoženia podkôrového hmyzu v lesnom celku Podbanské (v Tichej a Kôprovej doline) tri roky po víchrici v Tatrách 19. novembra 2004.

Takmer na deň výročia ekologickej katastrofy, nad dôsledkami ktorej plakali mnohí milovníci našich veľhôr doma i v zahraničí, oznámili agentúry rozhodnutie autoritatívneho orgánu, ktoré vo svoje podstate zamietlo radikálnosť tých, ktorí si príliš sebavedome vravia ochranári. Zoskupenie VLK si nárokovalo možnosť účasti na rozhodovaniach o následkoch katastrofy a ich riešeniach a prakticky žiadalo postavenie účastníka konania. So sťažnosťou rovnakého znenia sa neúspešne obrátilo aj na Ústavný súd Slovenskej republiky.

LYKOŽRÚTOVI ADVOKÁTI

Napriek tomu, alebo možno práve preto, že na Slovensku sa dlhodobo tretí sektor považuje za výkonný politický orgán oprávnený rozhodovať o všetkom, dostali sa až dvaja bývalí ministri životného prostredia pred prokurátora; dokonca ich spis už prevzal aj Úrad boja proti korupcii. Obvinenie je postavené na konštatovaní, že ministri v roku 2004 nepovolili v lokalite postihnutej veternou smršťou ťažbu kalamitného dreva. Ibaže – v piatom stupni ochrany, v ktorom sa táto lokalita nachádza, je takáto ťažba zákonom jasne zakázaná. A tak do jednej pasce padol minister bývalej SMK spolu s ministrom bývalej SNS. Dôvod tohto právneho nezmyslu spočíva práve v existencii istej odnože ekoterorizmu na Slovensku. Jeho aktéri s mediálnym, no nič nevraviacim označením „aktivisti“ sa zámerne vyvolanou hystériou a s bezvýhradnou a trvalou podporou pravicových médií postarali o to, že samotný štát má strach pred sebou samým. To však je pre štátnu suverenitu nesmierne nebezpečná okolnosť.

JADRO SPORU

Ochranári - lykožrútŠtátne lesy TANAP-u v Tatranskej Lomnici ešte 20. novembra 2006 požiadali Obvodný lesný úrad v Poprade, aby vyhlásil mimoriadny stav nebezpečenstva a prijal opatrenia v súvislosti s rizikom premnoženia podkôrového hmyzu v lesoch v Tichej a Kôprovej doline. Obvodný lesný úrad 5. apríla 2007 nariadil Štátnym lesom TANAP-u, aby urobili ochranné opatrenia, ktoré znížia toto riziko v lesnom celku Podbanské . Znamenalo to ísť do zalesnenej oblasti postihnutej kalamitou a vyhľadať a odstrániť postihnuté stromy. Lesoochranári sa dožadovali možnosti byť prítomní na týchto rozhodovaniach. Štát im to prostredníctvom svojich inštitúcií zamietol a ako sa najnovšie ukázalo v takmer totožnom stanovisku ESĽP, mal pravdu.

NEMIESTNY OPTIMIZMUS

V nedávnych týždňoch sa viaceré ochranárske zoskupenia v súvislosti so stavom prírody v postihnutých kalamitných oblastiach vyjadrili, že v podstate už je všetko v poriadku a príroda sa sama o seba postarala. Aj tu však treba zvýšiť pozornosť, pretože realita je úplne iná. Podľa informácií agentúry SITA „lesníci nesúhlasia s názormi, podľa ktorých sa lykožrútova kalamita v oboch národných prírodných rezerváciách ‚spontánne utlmila‘. Len za prvých šesť mesiacov tohto roku narátali lesníci Štátnych lesov TANAP-u ďalších takmer 8 500 suchých stromov poškodených pôsobením tohto škodlivého činiteľa, informovala Lenka Burdová zo Štátnych lesov TANAP-u. Najväčší prírastok suchých stromov je v Národnej prírodnej rezervácii Kôprová dolina v Nefcerskej doline, na začiatku Hlinskej doliny, v Garajove a v Temných Smrečinách a v Národnej prírodnej rezervácii Tichá dolina v Zadnej Tichej doline“.

NETRADIČNÝ PRÍKLAD

Siedmak zo Žiliny Matej Jurčišin si tak ako mnohí jeho rovesníci sporí odložené nepoužité eurá. Nie je podstatné, od koho a koľko ich dostáva. Jeho mama je lekárka. Darovať len tak svoje úspory v sume 5 000 eur Štátnym lesom TANAP-u na boj s lykožrútom je však pre mnohých nestráviteľné...

Viem, že je to strašne veľa peňazí. Nič by som si za ne nekúpil, pretože som ich šetril a nemíňal na zbytočnosti. Nie je mi ľúto, kde skončili. Naopak, mám z toho dobrý pocit,“ povedal Matej Jurčišin médiám.

„Päťtisíc eur je veľa, ale na záchranu lesov to nestačí. Chceli by sme rozbehnúť s mamou zbierku,“ hovorí Maťo, ktorý vraj o lykožrútoch rozpráva aj svojim kamarátom. Veriť? Neveriť? A prečo nie – veď vzťah k lesom a prírode nemusí byť puncovaný iba príslušnosťou k takej organizácii či k onakému zoskupeniu. Možno ho formuje výchova, možno niečo iné. Ale o tom sa zas až toľko nepíše ako napríklad o „aktivistoch“.

 



Pridaj komentár