Sídlo literátov možno bude mať jediného majiteľa


Spolok slovenských spisovateľov zostáva nádejou pre mravný status literátov

Sídlo literátov možno bude mať jediného majiteľa

Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: autor

Spolok slovenských spisovateľov (SSS) a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS) spoločne ešte stále vlastnia budovu v centre Bratislavy. Dom spisovateľov však za čudných okolností nevýhodne prenajali istej realitnej spoločnosti. Predseda AOSS Ľubomír Belák sa nedávno vyjadril, že Asociácia je nútená svoju polovicu budovy predať. Predkupné právo na túto časť domu za cenu 1, 333 milióna eur má SSS. Opýtali sme sa tajomníka spolku Jána Tazberíka, či spolok svoje predkupné právo využije, čím by sa SSS stal jediným majiteľom Domu spisovateľov. Tajomník spolku J. Tazberík povedal: „Chceme využiť predkupné právo, lenže SSS nemá takú sumu k dispozícii. Riešením by bolo čerpanie úveru, to však štatutári spolku nechcú rozhodnúť v rámci terajších kompetencií bez súhlasu členskej základne. V máji bude mimoriadne členské zhromaždenie, ktoré o tom bude rokovať a môže rozhodnúť. V prípade schválenia a čerpania úveru by sme boli ako spolok jediným majiteľom budovy, lenže je tu nájomník, s ktorým podpísali bývalí štatutári AOSS aj SSS veľmi zvláštnu zmluvu, takže aj ako jediný majiteľ by mal spolok neľahké postavenie. Zatiaľ je všetko otvorené, uvidíme v máji.“

■ ROZŠAFNÍ PREDCHODCOVIA

Na celej zamotanej kauze je najhoršie to, že situácia, do ktorej sa dostali terajší spolumajitelia Domu spisovateľov, teda súčasní predstavitelia AOSS a SSS, je dedičstvom po predchádzajúcich štatutároch organizácií. Nejde teda len o majetok, ale aj o morálny či mravný problém ľudí, ktorí mali zastupovať literátov ako svedomie národa, no sami svoje svedomie asi rýchlo umlčali.

O túto budovu spisovateľov majú záujem aj podnikatelia.

Spisovateľ Gustáv Murín k tomu hovorí: „Do tejto krízy sme spadli po tom, čo sa funkcionári Spolku aj Asociácie nemenili viac ako desaťročie. V prípade Spolku absurdnú situáciu zvrátilo kolektívne rozhodnutie členstva. Taká šanca v AOSS nie je. Neexistuje žiadna kolektívna platforma (valné zhromaždenie či snem) členstva AOSS, ktoré by sa mohlo vyjadriť k rozhodnutiam, ktoré si robí skupinka jednotlivcov. Tá tvorí Radu AOSS, ktorá je ako celok nevolená a neodvolateľná. Kedysi aspoň existovalo pravidlo, že sa jej členovia museli po dvoch rokoch meniť. Hoci som bol opakovane jej členom, nechápem a nerozumiem ako mohlo dôjsť k tomu, že členovia Rady sú dnes fakticky doživotní. Nikto ich nekontroluje, lebo zo stanov určená kontrolná a revízna komisia nikdy plnohodnotne nefungovala, väčšinu času ani neexistovala. Minimálne štrnásť rokov teda neexistuje samozrejmá, pravidelná a plnohodnotná kontrola narábania s financiami AOSS. Následky vidieť na účinkovaní predposledného predsedu I. Hochela: úplný bankrot organizácie (ktorá mala pôvodne v korunách rezervu okolo dvanásť miliónov) až po hrozby exekúcie. Ako vyplýva z mnohých zápisníc Rady AOSS, nakladanie s našimi spoločnými prostriedkami bolo po celý čas netransparentné a napriek opakovaným žiadostiam členov Rady nikdy sme sa skutočný stav ich míňania dvojicou vedúcich funkcionárov nedozvedeli. Podpredseda P. Juščák rád rozprával bájky o stave budovy a financií, ale nikdy nie na základe konkrétnych údajov, ktoré by sme dostali včas do rúk v písomnej podobe na posúdenie. Všetko riešil podozrivo per huba, a tak to aj dopadlo.“

■ HÁDANIE VO HVIEZDACH

Súčasným predsedom AOSS je Ľubomír Belák. Aj keď v dokumente RTVS vyhlásil, že sa začína nová éra úzkej spolupráce a komunikácie so Spolkom, Rada AOSS pod jeho vedením odmietla právne napadnúť zmluvu s nájomníkom, ktorú on sám označil verejne za škandalózne nevýhodnú, a nasledovali konkrétne kroky na odpredaj budovy bez konzultácie so Spolkom. Predseda AOSS ešte nedávno vyhlásil: „Situácia je zatiaľ taká, že nemáme v úmysle budovu predávať. Ďalej rátame s jej využívaním pre naše účely.“

Gustáv Murín spresňuje: „Pritom jedna tretina členských organizácií AOSS nesídli v Bratislave a druhú tretinu reprezentujú aj dnes tí istí, čo priviedli túto organizáciu do bankrotu a podozrivo nevýhodnej zmluvy o prenájme. Sú tu aj formálne organizácie bez legitímneho kolektívneho vedenia, dokonca až potemkinovského typu. Obec spisovateľov má až dvoch aktívnych členov – predsedu a podpredsedu. Byť predsedom takejto pseudoorganizácie by sa zdalo byť celkom absurdné, nebyť faktu, že „vďaka“ tomu sa daný jedinec bez kontroly kolektívom vlastnej organizácie môže dostať k najvyšším funkciám v AOSS, a tým aj k spoločným peniazom.

Predsedovia takýchto organizácií sa samozrejme nebudú brániť akémukoľvek zisku financií, napríklad z nevýhodného predaja polovice budovy. A to aj tí, čo iniciovali ako funkcionári utajenú a nikdy neschválenú prvú rekonštrukciu a netransparentnú druhú rekonštrukciu v budove, „vďaka“ čomu sme prišli o milióny korún. Priviedli novú účtovníčku, kvôli ktorej sme prišli aj o zvyšné peniaze a následne hlavný iniciátor nevýhodnej zmluvy o prenájme, smerujúcej k predaju budovy, si možno odhlasuje ešte aj mastný podiel na získanej sume!

Takto zložená Rada AOSS odsúhlasí čokoľvek. Nedávno už odsúhlasila predaj polovice budovy na Laurinskej č. 2 za podhodnotenú cenu 1 333 tisíc eur (cca 37 miliónov korún). Vraj z nich postavia Dom literatúry v blízkej budove U Dežmára, čo je rovnako iluzórne, ako keď I. Hochel s P. Juščákom tvrdili, že podpisujú len zmluvu o prenájme. Možno aj preto dnes priam symbolicky v budove, kedysi plne slúžiacej literátom, sídli veštiareň (!), asi aby sme si všetci uvedomili, že osud našej budovy je momentálne vo hviezdach...“

  • VEČNÍ FUNKCIONÁRI

  Spolok slovenských spisovateľov ostáva príkladom, že kolektívne rozhodovanie celého členstva dokáže zvrátiť pochybné praktiky niektorých „večných“ funkcionárov. Taká šanca v AOSS nie je. Treba sa preto pýtať, ako o takom závažnom zásahu do majetku všetkých členov AOSS, a tým aj Spolku (teda takmer šesťsto literátov), môže rozhodnúť v Rade AOSS nekvalifikovaná a nedôveryhodná skupinka jednotlivcov na čele s niekým, kto do spisovateľskej spoločnosti vôbec nepatrí?! Dá sa takéto rozhodnutie považovať za legitímne? A navyše, ak sa dnes a denne sťažujú mnohí slovenskí literáti na svoju biedu, prečo zakríknuto mlčia, keď im berú aj to posledné?



Pridaj komentár