Významnú udalosť z 20. februára 860 by sme si mali hrdo pripomínať
Anton HRNKO
Rôzne národy, ale aj obce si rozličnými spôsobmi pripomínajú začiatky svojich dejín. Je napríklad chronicky známe, že obce obvykle nezaujíma, kedy ich založili, ale kedy sa po prvýkrát objavili v hodnovernom písomnom prameni. Pompézne to oslavujú ako svoje ixté výročie, ale vôbec im neprekáža, že ich obec mohla pod tým istým menom existovať aj niekoľko storočí pred tým, než sa po prvýkrát objavila v písomnom prameni, napr. v panovníckej darovacej listine.
Rovnako si mnohé národy vytvárajú miléniá a ďalšie násobky vlastnej existencie na základe rôznych náhodných dátumov, ktoré si začlenia do národných mýtov alebo odrazových bodov, od ktorých začínajú rátať svoje dejiny.
■ AGRESÍVNA MYTOLÓGIA
Aj naši južní susedia si vytvorili na konci 19. storočia symbolický dátum, ktorý dodnes vykladajú ako rok zaujatia vlasti (896). Pritom o tomto konkrétnom roku by sme pri starých Maďaroch mali skôr hovoriť o strate vlasti, lebo na strednom Dunaji ich jazdecké skupiny spozorovali už omnoho skôr. Lenže pravá príčina ich masového prechodu za Karpaty z ich „pravlasti“ bola na jednej strane drvivá porážka ich vojenskej časti v Bulharsku a útek ostatných príslušníkov tohto uhrofínsko-turkitského kmeňového zväzu pred útočiacimi Polovcami a Pečenegmi.
Do Potisia sa skôr uchýlili na úteku pred zničením, ako by ho víťazoslávne dobyli. A pravdepodobne ešte dlho toto územie nepovažovali za svoju „vlasť“ (nomád asi ťažko môže mať niečo ako vlasť) a používali ho len ako bázu (základňu) na svoje nájazdy do západnej Európy.
O skutočnom zaujatí vlasti starými Maďarmi možno hovoriť až po ich ďalšej drvivej porážke na rieke Lech v roku 955, keď ich západná Európa prinútila usadiť sa a miestne slovenské obyvateľstvo ich na tomto území akceptovalo a spojilo sa s nimi pri obrane teritória na strednom Dunaji proti expanzii Nemcov, Čechov a Poliakov do tohto priestoru. Maďari ho eufemisticky nazývajú Karpatská kotlina. Až spolupráca starých Maďarov so starými Slovákmi po bitke pri Lechu im umožnila skutočne zaujať ich dnešnú vlasť. Taký obraz sa však do agresívnej veľkomaďarskej mytológie nezmestí, a preto radšej vymýšľajú hrdinské vojenské dobytie územia ďaleko vzdialené od skutočnosti.
■ NEMILÉNIOVÉ MILÉIUM
Ešte bizarnejší dátum si za milénium vybrali Rakúšania. Ich osobitná (mimonemecká) identita sa začala budovať veľmi neskoro (po roku 1945) a pochváliť sa nejakým tým miléniom im prišlo ako voda na mlyn. Použili na to listinu cisára Ota III. z roku 996, v ktorej odsúhlasil darovanie krajiny okolo rieky Ybbs biskupstvu vo Freisingu uvedenú ako Ostarrichi – v danom období osídlenú zväčša Slovanmi, konkrétne asi Slovákmi. Aj keď do vytvorenia Rakúskeho veľkovojvodstva muselo dolu Dunajom odtiecť ešte veľa vody, dnešné Rakúsko si vlastné milénium so všetkými poctami oslávilo v roku 1996.
Zaujímavé sú pri tom debaty, čo to vlastne to Ostarrichi znamená. Najviac sa Rakúšania zhodujú v názore, že ide skutočne o Oesterreich, východnú kráľovskú doménu (Oester Reich), územie, majetok. Ale slavista, prof. Otto Kronsteiner si dovolil tvrdiť, že ide o slovanské slovo Ostravica (ostrý, špicatý kopec), ktoré sa len jazykovým vývinom transformovalo na Oesterreich. V návale vlasteneckého nadšenia ho však všetci ostatní rakúski vedci ukričali. A mne, použijúc ľudovú etymológiu, to pripadá ako Ostarky, ale nikomu to nepovedzte...
■ A ČO SLOVÁCI?
Teraz určite mnohých zaujíma, kde by Slováci mali hľadať svoje milénium alebo ešte starší dátum prvej zmienky pomenovania našej krajiny v jej dnešnej podobe. Je chronicky známe, že Nestor vo svojej kronike pomenoval dnešné Slovensko Slovenská zem už v 11. storočí; potom ju kronikár Kostnického koncilu dokonca nazval Windischland medzi Moravou a Tatrami (rok 1417), dokonca v opozite proti Ungerland, čím myslel dnešné Maďarsko. Nebudem teraz dráždiť našich priateľov (oponentov), že by som chcel použiť nejaký latinský termín typu terra Sclavorum. Len by som im chcel pripomenúť, že som si urobil štatistiku použitia termínu Sclavi vo Fuldských análoch. Zistil som, že až na tri použitia v apelatívnej forme, kde sa to nedá jednoznačne určiť (napr. legati Bulgarorum et Sclavorum) sa tento termín používa výlučne na veľkomoravských „Slovanov“ a ostatní Slovania sa tam uvádzajú pod vlastnými menami výlučne: Obodriti, Srbi, Boemi, Dalemiti…. Sú tam však tri povestné výnimky, ale až v jej druhej polovici: k roku 869 sa píše Sclavi, qui vocantur Boemi; k roku 877 Sclavi, qui vocantur Limones; k roku 880 Sclavi qui vocantur Dalmatii et Boemi atque Sorabi. Z toho si dovoľujem tvrdiť, že skutočne termín Sclavus, Sclavi bol najskôr etnickým pomenovaním našich predkov, a tak ho aj treba prekladať – Sloven, Sloveni ergo starí Slováci.
■ MARKA ZA RIEKOU ZALA
Poďme však už k tomu názvu, ktorý by mohol byť základným pre slovenské „milénium“. Dňa 20. februára 860 Ľudovít Nemec odsúhlasil svojmu vazalovi, blatenskému kniežaťu Pribinovi darovanie majetku kláštora v Niederaltaichu označenému ako „Salabiugiti“, čo je dnešný Zalabér v Maďarsku, ktorý sa nachádzal „in Slougenzin marcam“ za riekou Zala. Teda keď to prepíšeme „po našom“, majetok sa nachádzal v marke Slovenčine, ktorá sa rozprestierala na západnom brehu Blatenského jazera a otázka je pokiaľ: po Vesprem? až po Dunaj? Najskôr asi až po Dunaj a na východe určite až po zadunajské domény Nitrianskeho kniežatstva okolo Ostrihomu.
Čo však v skutočnosti hovorí názov „Marka Slovenčina“. Marky začal zakladať Karol Veľký na hraničných územiach medzi doménami Franskej ríše a cudzími, nie priamo závislými alebo nezávislými územiami. Tak na juhu existovala Španielska marka proti Hispánii ovládanej Maurami, na severe existovala Dánska marka proti doméne Dánov (proti Dánsku), na východe bola rozsiahla Srbská marka proti polabským Srbom. V odbornej literatúre to presne v tomto duchu interpretujú aj nemeckí vedci – že názov marky sa vytváral z názvov území, ktoré sa nachádzali za nimi na vonkajšom okraji Franskej ríše. Teda možno povedať, že v modernom nemeckom jazyku by sa oná „marka Slovenčina“ nazývala „Slowakische Mark“, teda Slovenská marka.
Rozoberme si však bližšie názov „Slovenčina“. Dnes nás toto slovo naviguje jednoznačne na označenie nášho jazyka. Názov sa teda skladá zo slov „Sloven“ a prípony „-čina“. Prípona „-čina“ však v minulosti mala úplne iný význam ako dnes. Najvýraznejšie o tom svedčí slovo „otčina“, zložené zo slova „ot-ec“ a prípony „-čina“. Tento príklad nám vraví, že v danej dobe prípona „-čina“ mala ten význam, ktorý má dnes prípona „-sko“. Teda keď sa na to pozrieme čisto z pozície jazykovedy, vtedajšie pomenovanie „Sloven-čina“ má tú istú funkciu ako dnešné pomenovanie „Sloven-sko“. No a zo spôsobu pomenovania vtedajších franských mariek vyplýva, že územie na východ a sever od uvedenej marky sa v danej dobe nazývalo Slovenčina, čo zodpovedá dnešnému názvu Slovensko. Je to len menšia gramatická zmena pôvodného názvu našej krajiny. Omnoho menšia, aká prebehla v maskulínnom názve príslušníkov nášho národa z pôvodného Slovenin na dnešného Slováka. Ale všetko ostatné zostalo nezmenené – slovenský, Slovenka atď.
■ PRIBINOVA LISTINA
Za prvé uvedenie názvu našej krajiny v domácom jazyku, teda v starej slovenčine alebo staroslovenčine v písomnom dokumente, môžeme považovať listinu Ľudovíta Nemca z roku 860 známu aj ako Pribinova listina. Jej latinská forma bola v danej dobe terra Sclavorum alebo ešte skôr regnum Sclavorum, neskôr aj Sclavonia a jej panovníci boli princeps/rexes Sclavorum. Neboli to nijakí neidentifikovaní Slovania, ich meno nebolo všeobecným pomenovaním Slovanov, ale ich vlastným kmeňovým a neskôr národným menom. V domácom jazyku vtedy znelo Sloven – a od toho bolo odvodené i domáce pomenovanie ich vlasti, otčiny – Slovenčiny/ Slovenska. A pod týmto názvom bola naša krajina známa nielen v čase Veľkej Moravy (čo je vžitý názov, nie však z doby jej existencie). Tak ju poznajú aj staré kroniky, nielen Nestorova, ale aj napr. Uhorsko-poľská kronika, ktorá priamo hovorí, že starí Maďari sa nasťahovali, nie dobyli, do krajiny zvanej Sclavonia, ktorú premenovali na Hungáriu. Legitímny nárok na ňu získali tým, že si ich vodca vzal za manželku princeznú kráľa „Sclavonie“, v domácom jazyku vtedy asi Slovenčiny.