Slovenská historiografia sa pridržiava maďarských interpretácií


Starouhorské kmene medzi Slovanmi podľa Uhorsko-poľskej kroniky

EVA ZELENAYOVÁ

Vraví sa, že históriu píšu víťazí. Pre nás, Slovákov, to môže byť skôr výhovorka, než skutočnosť. Takmer dvadsať rokov máme vlastný štát a nedá sa povedať, žeby sme pokročilí v otváraní našich dejín. A keď sme, nejaké musíme mať. Vieme čosi o Samovej i Veľkomoravskej ríši, ale od 10. storočia akoby Slováci prestali jestvovať. Dokonca nevieme ani to, ako sme sa zo Slovanov stali Slovákmi...

Pri hodnotení našej historiografie si nemôžeme nevšimnúť skutočnosť, že od rozpadu Veľkej Moravy, cez spoločný štát s Čechmi, vždy o nás rozhodovali iní. Napokon ani ako členský štát Európskej únie nie sme absolútne suverénni. V čom to teda je, že máme sklony prijímať cudzích vládcov? Takto totiž charakterizoval obyvateľov dnešného Slovenska najväčší rímsky historik Publius Cornelius Tacitus na začiatku nášho letopočtu. Pozoruhodný je v tejto súvislosti záznam v Uhorsko-poľskej kronike (UPK), ktorú s kritickým textom vydal Martin Homza, ako Nedocenený prameň k dejinám strednej Európy. Samozrejme, že kronika je, povedané rečou súčasníka, politickou objednávkou, zaznamenávajúcou príchod starých Uhrov do Karpatskej kotliny, no obsahuje viaceré „informácie“, ktoré sa v slovenskej historiografii vôbec neobjavili. Je neuveriteľné, ako oficiálne uznávaní slovenskí historici striktne odmietajú mýtizovanú históriu, hoci sa bez nej nezaobíde žiaden zo známych národov sveta. Dokazuje to aj Homza v zmienenej knižke, ktorá vyšla v roku 2009.

  • ZABUDNUTÁ KRONIKA

zrub slovanský BAVráťme sa však k spomenutému záznamu z UPK. Ťaženie starých Uhrov sa podľa tejto kroniky začalo vyplienením Litvy, pokračovalo Škótskom, Dánskom, Nemeckom, Rakúskom, Lombardiou a zavŕšiť sa malo dobytím Ríma. Predtým však UPK zaznamenala nasledujúcu udalosť: „Chcejúc (vojvoda, pozn. E.Z.) prejsť celý svet a v túžbe podmaniť si Rímske cisárstvo, vytiahol so svojím vojskom proti Rímu a postupoval vyzbrojený divokou rozhorčenosťou. Keď počas prvého odpočinku v noci spal v stane, zjavil sa mu svätý anjel hovoriac. – Pán Boh Ježiš Kristus ti nariaďuje, aby si spupne nevstupoval do svätého mesta Ríma, v ktorom odpočívajú ostatky mojich apoštolov a neodvážil sa zaútočiť, ale vráť sa a pomstí sa za mnou vyvoleného kráľa Kazimíra, ktorý mi na území Sclavonie a Chorvátska úplne oddaný srdcom i mysľou dlhý rad rokov verne slúžil, tým, ktorí ho hanebne zabili zradou, pretože povedali: ´Nikdy nad nami nebude kráľ, ale my sami si budeme vládnuť.´   Ak by sme text zobrali doslova, mohli by sme povedať, že Slováci sa už v 9. storočí prejavili ako demokrati odmietajúci vládcov. Žiaľ, dejiny nás presviedčajú, že iba vlastných.

Uhorsko-poľská kronika a Gesta Hungarorum (GH) patria medzi základné diela stredovekého uhorského písomníctva. Ako uvádza Homza: „Nemilý osud kronike vyplynul z roly, ktorú oba texty zohrali pri formovaní moderného maďarského národa a jeho historického vedomia. Forma maďarského historického vedomia pre zmenu nezostala bez vplyvu na jeho slovenský protipól. GH sa stali fundamentom predstáv o počiatkoch predkov dnešných Maďarov v Karpatskej kotline a sú nimi dodnes, bez ohľadu na historickú kritiku, ktorá významne obmedzila ich hodnotu ako historického prameňa pre koniec 9., respektíve začiatok 10. storočia. UPK pri formulovaní týchto predstáv v 19. storočí absentovala a absentuje dodnes.“ Nie je totiž taká nevšímavá k pôvodnému obyvateľstvu Karpatskej kotliny. Preto sa pozastavuje nad tým, že to boli práve slovenskí vzdelanci, ktorí v 18. storočí uviedli do života GH bez ohľadu na UPK. Dokonca Matej Bel ku GH napísal úvod.

  • NITRIANSKI KRÁĽOVSKÍ SVÄTCI

Nielen uhorské, ale aj okolité dejepisectvo využíva príbehy tzv. národných svätcov na dosiahnutie politicko-pragmatických cieľov. Napríklad Kosmova Kronika Čechov. Na rovnakej konštrukcii stojí aj UPK. Legitímnosť moci vojvoda Gejza (otec Štefana I.) odvodzuje od nitrianskych svätcov Svorada, Benedikta a Vojtecha.   A hoci, ako uvádza Homza, ešte v roku 1870 sa nachádzal najstarší odpis Života sv. Svorada a Benedikta z roku 1340 v bratislavskom Kódexe kapitulskej knižnice, dnes ho niet. Znova sa vnucuje otázka, prečo? Lebo ako jediný zohľadňoval kráľovský pôvod sv. Svorada? Prečo potrebovali dobyvatelia meniť históriu? Slováci sa v historických prameňoch vyskytujú ako Slovania. Aj UPK hovorí o tom, že po obsadení územia si dobyvatelia brali za manželky Slovanky. Zrejme sa nízkym nomádom páčili, ale sobáš s členkou podrobeného národa „vytváral sám o sebe aj nový kvalitatívne vyšší typ vzťahu. Okrem iného sa ním menil i status podrobených na rovných“, uvádza Homza.

Že sa Slováci po rozpade Veľkej Moravy vytratili z dejín nie je len dôsledkom toho, že ich začali písať Maďari, ale aj preto, že sme sa o ne nestarali. Je zarážajúce, že slovenské dejepisectvo dodnes zotrváva v „zajatí schém a stereotypov staršieho uhorského dejepisectva, ako sa vyformovalo od neskorého stredoveku, napriek historickej kritike“, uvádza Homza. Z týchto prameňov sa takmer nič nedozvieme o Svätoplukovi ani o Veľkej Morave. Dokonca ani v  UPK nejestvuje nijaká zmienka o sv. Cyrilovi a Metodovi, hoci z kontextu vyplýva, že starouhorské kmene prišli do kresťanskej krajiny. Veď ženy Slovanky ich obracali na kresťanskú vieru, čo malo veľký význam pre ďalšie budovanie uhorského štátu. Z UPK jasne vyplýva, že i kráľovskú korunu získal prvý uhorský kráľ Štefan za to, že sa on i jeho ľud stali kresťanmi. Pravda, svoje urobili aj bohaté dary, ulúpené z  vyplienených území. Dokonca ani vo svätorečení uhorského kráľa Štefana I. nešlo o dovŕšenie staršieho spontánneho kultu, ako vyplýva z UPK, ale o štátom zavedený kult. Idea svätého apoštolského kráľa Uhrov teda nezodpovedá historickej realite, ale naopak, vytvára ju - objasňuje Homza.

  • UHORSKÝ SVATCI

Zrub Bancej SERodiným svätcom nitrianskej línie Arpádovcov, ktorá sa postarala o vytvorenie tohto myšlienkového konceptu, bol sv. Svorad. Spolu so sv. Benediktom sú pochovaní v nitrianskej bazilike sv. Emeráma. Homza zaznamenáva výrok päťkostolného biskupa Maurusa, ktorý od opáta Filipa zo Zoboru vypýtal polovicu reťaze z tela sv. Svorada a odovzdal ju vojvodovi Gejzovi. Načo? Reťaz je relikvia a relikvie svätcov od čias rímskeho cisára Konštantína Veľkého vždy posväcovali, teda legitimizovali svetskú moc. Tým sa sv. Svorad, Benedikt a Vojtech stali oficiálnymi najstaršími uhorskými svätcami, ale následné svätorečenie prvého uhorského kráľa Štefana urobilo zo svätcov  dynastických svätcov regionálnych a ich kráľovský pôvod sa zmenil na sedliacky. Preto zmizol bratislavský Kódex? Navyše, povesť o kajúcnikovi Svoradovi sa náramne podobá na povesť o kajúcnikovi Svätoplukovi....



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.