Politický rok 2011 zásadne ovplyvnili okolnosti volebnej kampane v roku 2010. Vtedajšia opozícia majstrovsky zvládla dve veľké výzvy. Jednou z nich bolo vyrovnanie sa s kauzou financovania SDKÚ-DS. Ako sa ukázalo, kauza, ktorá mala stranu „zabiť“, jej v konečnom dôsledku pomohla. V krízovej situácii sa stali priechodnými aj nepravdepodobné scenáre a nakoniec SDKÚ-DS zabila jednou ranou dve muchy.
Nahradila extrémne nepopulárneho a vyhoreného predsedu prijateľnou politickou figúrkou, ktorá u značnej časti pravicového voličstva vzbudila nádeje, že pravicová politika môže byť aj slušná.
Okrem toho opozícia veľmi umne využila globálnu ekonomickú krízu na to, aby ako leitmotív kampane tematizovala rozpočtovú nezodpovednosť, grécku cestu a podobne. Dokázala zmobilizovať svojich voličov. Práve synergia pravicového populizmu a zdania slušnej politiky zabezpečili, že strata SDKÚ-DS nebola taká veľká, ako sa očakávalo, a naopak vyniesla do parlamentu novú stranu Sloboda a solidarita (SaS), ktorá definitívne rozhodla o ďalšom jeden a polročnom smerovaní Slovenska. Samozrejme sa nakoniec ukázalo, že konštrukcia, ktorá vznikla po voľbách, je veľmi vratká.
Premiérka bez autority
Základnou charakteristikou slovenskej politiky do októbra 2011 bol zúfalý boj slabej premiérky proti starým politickým matadorom. Premiérka usilovne predstierala, že vládne, ale postupom času tomu už asi ani sama neverila. Jej problém spočíval v tom, že si neuvedomila, že jej rolou je len byť prijateľnou figúrkou, ktorá vyvolá zdanie väčšej slušnosti vlády. Reálna moc zostala v rukách dua Dzurinda – Mikloš a charakter vlády oproti tej druhej Dzurindovej vláde zostal nedotknutý. Chybou bolo, že si svoje postavenie neuvedomovala hneď, a tak sme boli svedkami viacerých pitoreskných situácií. Napríklad Miklošovsko-Mihálovské ohlásenie reformného balíčka počas premiérkinej zahraničnej služobnej cesty, ktoré sa po jej návrate muselo zásadne prehodnotiť. Druhá strana sa vzápätí pokúsila o „skrotenie zlej ženy“ . Tá sa zaťala, čo malo za následok devalváciu hrozieb premiérkinej demisie. O tom, že jej postavenie je na premiérskom poste neštandardné v zmysle veľmi obmedzených kompetencií, sme sa mohli presvedčiť hneď na začiatku jej vládnutia. Viackrát niečo vyhlásila, a potom si musela poriadne šliapnuť po jazyku, keď to nedokázala presadiť. Veľmi dobrým príkladom bola kauza Hayekovci. Len na pripomenutie – dvaja štátni tajomníci Ivan Švejna (Most – Híd) a Martin Chren (SaS) za ministra Počiatka zo SMER-u vyhrali projekt na vytváranie modelových rozpočtov samospráv vo výške približne 40 miliónov Sk. Za vytvorenie web stránky si účtovali 1 400 000 Sk a za hodinu práce 250 eur (7 500 Sk). Ako sa ukázalo, napokon síce odišli, ale čas a spôsob si vybrali sami. Spôsob, akým vtedy Radičová riadila vládu a koalíciu, teda jasne naznačoval, že jej moc bola veľmi limitovaná už od začiatku jej vládnutia. Paradoxne práve svoju slabosť vydávala za svoju prednosť. Prezentovala sa totiž ako osoba, ktorej sila nie je v konfrontácii, ale vo veľmi úspešnom predstieraní konsenzuálneho vládnutia.
Voľba prokurátora
Hlboké vnútorné rozpory koalície (najmä medzi Radičovou a Dzurindom) sa jasne ukázali pri pokuse o voľbu generálneho prokurátora, keď pád vlády visel na vlásku. Radičová pochopila, že nemá inú možnosť, len sa vzoprieť alebo stať sa poslušnou bábkou. Keďže vo vlastnej strane nemala silné politické zázemie, viedlo ju to nakoniec ku skratovým riešeniam. To bola jej zásadná chyba. Namiesto toho, aby si formovala vlastné zázemie v strane, aby sa postupne pokúsila svojich ľudí (z úradu vlády, akademického prostredia či tretieho sektora) umiestniť na strategických miestach a neskôr na kandidátke strany, na upevnenie si svojej mocenskej pozície vnútri strany neurobila prakticky nič. So stranou nikdy nesplynula a ani sa o splynutie nepokúsila. Vždy bola akýsi solitér bez vnútrostraníckych spojencov. S takýmto prístupom mala minimálnu šancu uspieť. Už veľmi skoro sa dostala do situácie, keď si musela vyjasniť svoje postavenie v strane i v koalícii. Použila na to voľbu generálneho prokurátora, ktorá spočívala v tom, že svoj osud spojí s voľbou generálneho prokurátora. Ako sa ukázalo, bola to ideálna nahrávka na smeč tým, ktorí ju chceli odstrániť. Janišova nominácia Trnku proti vôli premiérky, ako aj Kubovičove „náhodné“ stretnutie sa s Trnkom jasne ukazujú na pozadie, skadiaľ fúkal vietor pri prekvapujúcej voľbe, keď iba náhodou generálny prokurátor zvolený nebol. Stačilo len, aby Mikolaj nemal ťažkú chrípku, a teda neabsentoval, a aby Zajac meškal o nejakú chvíľu dlhšie. Veľkí manipulátori z pozadia operáciu na mieste správne nevyhodnotili, a tým sprisahanie predčasne odhalili. Veľká výmena Mikloša za Radičovú sa nekonala, ale jedno bolo jasné: boj o charakter koalície sa jednoznačne začal. Obe strany boli vyrovnané a rozpútal sa veľký boj, v ktorom napokon zvíťazil ten, kto mal viac politických skúseností a v neposlednom rade aj lepšie nervy. Sprisahanci zo zákulisia pochopili, že cena za odstavenie premiérky v danom kontexte, čase a za daných okolností by znamenala príliš vysoké politické náklady. Plán však nepochovali, ale len odložili na príhodnejší čas.
Košické daňové riaditeľstvo
Ďalší zásadný stret medzi premiérkou a „vlastnou stranou“ nastal pri kauze Daňového riaditeľstva v Košiciach. Inak povedané, nastal stret medzi jej dlho a starostlivo pestovaným imidžom neľútostnej bojovníčky za transparentnosť a temným pozadím vlastnej strany. Tento konflikt možno vnímať vo viacerých rovinách. Jednak si testovala, čo jej prejde a čo nie, a tento precedens mal potom nanovo zadefinovať vzťahy tak vo vláde, ako aj v strane. Podstata krízy teda nebola ani tak v samotnej kauze Daňového riaditeľstva v Košiciach, tento konflikt bol len zástupný a mal sa stať precedensom budúceho riešenia konfliktov vo vláde aj v strane. Pre svoju politickú budúcnosť musela zistiť, či má politickú silu zasiahnuť, keď to uzná za vhodné. Presne to isté si však potreboval otestovať aj Dzurinda a jeho partia (v tomto prípade Mikloš). Pre ich ďalšie politické prežitie bolo zásadné zistiť, či budú mať silu aj proti premiérke uchrániť svojich straníckych nominantov, a samozrejme aj svoje politické kšefty. Výsledok bola mierna politická výhra na body pre premiérku, ale jasná prehra na pôde strany. V prezídiu strany ju podporil len jediný člen – šéf poslaneckého klubu Jozef Mikuš. Takže pat a ešte sa uvidí, kto z koho. Vtedy už aj Radičová pochopila , že sa ocitla v pozícii trvalého rukojemníka a každá kauza bude znamenať buď jej fatálne ohrozenie ako premiérky, alebo ako ikony boja za čistotu slovenskej politiky. Jej definitívna kapitulácia v tejto kauze ju posunula do pozície bábky, ktorá sa občas vzoprie, ale podstatné veci ovplyvniť nevie.
Vývoj tejto kauzy jasne ukázal, že Radičová nebola osobnostne disponovaná na funkciu, ktorú zastávala. Najprv jej riešenie vyšponovala do krajností podľa vzoru ja alebo on (teda premiérka alebo šéf daňového riaditeľstva). Neskôr jej postoj nebol konzistentný a v danej kauze kapitulovala. To malo veľmi negatívny dosah na jej imidž a vtedy znova zle vyhodnotila politickú situáciu. V tom čase si ešte neuvedomila, že udržať si priazeň skorumpovanej pravice nie je pre jej dlhodobú stratégiu (kandidatúru na prezidentský post) výhodné.
Posledné dejstvo
Premiérka Radičová sa napriek svojej politickej neskúsenosti a absencii mocenských inštinktov ukázala ako dosť zdatná súperka. Nestala sa bielym koňom v Dzurindových rukách, skôr sa správala ako neriadená strela. Ak by sa dokázala udržať celé volebné obdobie, mohlo by to znamenať zásadné ohrozenie mocenského status quo, a to si mnoho ľudí neprialo. Aj preto im zásadné a nepopulárne opatrenie – ratifikácia navýšeného eurovalu, prišla veľmi vhod. Richard Sulík ako neskutočne narcistický a zároveň neskúsený politik rozohral hru, ktorú nemohol vyhrať. Pokúsil sa presadiť, aby navŕšený euroval prijali koaliční partneri a SMER-SD, a samozrejme niesli aj jeho politické náklady. Tým dal jasne najavo, že mu nikdy nešlo o nič iné, len o politický marketing, a o to, aby čierny Peter za prijatie nepopulárneho eurovalu zostal v cudzích rukách. Na takúto hru starí politickí harcovníci samozrejme nepristali. Už v marci 2011, keď sa na európskej úrovni začalo hovoriť o navŕšení eurovalu, Sulík avizoval, že s tým bude mať problém. Ako sa neskôr ukázalo, podcenenie Sulíka čoby ďalšej neriadenej strely bolo fatálnou chybou koalície. Možno táto jeho vlastnosť bola tiež súčasťou plánu. Ostávalo teda len rokovanie s predsedom SMER-u. V tom čase ešte cena za podporu mohla byť vcelku veľmi mierna (odstránenie Sulíka z postu predsedu parlamentu). Túto veľkú šancu však stratégovia z koalície (nepochybne zámerne) prepásli. A tak sa začalo čakať na politický zázrak. Ten sa však nekonal.
Častá-Papiernička
Aj preto sa koncom septembra zišli v Častej-Papierničke všetci koaliční poslanci s tým, že musia nájsť riešenie koaličného patu. Riešenie koaličnej krízy má však podstatne širší dosah, než vyriešenie politicko-odborného problému. Všetci okrem Sulíka už totiž pochopili, že v danej chvíli už nejde o euroval , ale o budúcnosť koalície. Politicky slabá premiérka by ani náhodou nebola vstave ustáť slovenské veto na európskej pôde. A tam sa Sulík jasne prejavil ako kombinácia testosterónu a veľmi zlého odhadu alebo inak neskutočnej politickej naivity. Všetky kompromisné návrhy zmietol zo stola, pritom to bola možno posledná šanca, keď z toho mohol vyjsť s ako-tak čistou tvárou. Návrh, aby na uvoľnenie akejkoľvek tranže z nášho podielu v eurovale mala strana SaS právo veta, bol na hranici vyrokovateľnosti na európskej pôde a zároveň by umožnil Sulíkovi zachovať si čistú tvár, keďže Slovensko by uvoľňovalo pomoc len pre disciplinované krajiny, napr. Írsko. Odmietnutie tejto veľkorysej ponuky znamenalo začiatok konca tejto koalície. Nepochybujem o tom, že v zákulisí sa už horúčkovito rozohrávali divoké politické hry, cieľom ktorých bola zásadná zmena mocenských pozícií v slovenskej politike. Iste nebola náhoda, že takmer „autistický“ poslanec Muránsky (KDH) verejne vyhlásil, že Dzurinda by bol lepším premiérom než Radičová. Dlhodobo „týraná“ premiérka Radičová tak dostala ranu z milosti. Niet pochýb o tom, že za nitky ťahal predseda SDKÚ Dzurinda, ktorý sa nevedel dočkať, kedy ju „vykopne“ z kresla, ktoré by podľa neho malo patriť jemu. Únava zo Sulíka sa stávala všeobecnou a možnosť zabiť jednou ranou dve muchy (eliminovať Sulíka aj Radičovú) bola až príliš lákavá.
Prvýkrát sa hovorilo o spojení ratifikácie navŕšenia eurovalu s dôverou vláde už v Častej-Papierničke. Vtedy to bola len akademická možnosť a premiérka ju predbežne vylúčila. Potom rozohral Dzurinda svoj majstrovský part. Postupne zvyšoval politický tlak na SaS, odmietol rokovať so SMER-om až donútil Sulíka, aby prišiel s naoko kompromisným riešením, ktoré v skutočnosti žiadnym kompromisom nebolo. Jeho návrh de facto kopíroval kompromis z Častej-Papierničky zo začiatku septembra s tým, že k tomu pridal neprijateľnú podmienku – záväzok pre budúcnosť – definitívne odmietnuť tzv. trvalý euroval. Je jasné, že táto podmienka bola neprijateľná, a tým vláde nedal žiadnu šancu. So Sulíkom v koalícii by Slovensko bolo enfant terrible Európy a iste by sa našiel spôsob ako nás z rozhodovania o dôležitých veciach vylúčiť. Takéto postavenie by si žiadna zodpovedná vláda nemohla dovoliť. Preto nebola iná možnosť ako nechať túto vládu padnúť v necelej tretine jej mandátu.
Koaličná rada a pád vlády
Posledná koaličná rada pred hlasovaním o dôvere vláde bola už len formálna. Dzurindovi už zjavne nešlo o dohodu so Sulíkom. Návrh, ktorý predložil, bol ďaleko za ponukou z Papierničky, a teda nedal Sulíkovu šancu aspoň ako-tak zachovať si tvár. Majstrovstvo Dzurindu bolo v tom, že posledný krok k pádu vlády urobila samotná premiérka. Po koaličnej rade mala už len tri možnosti. Podať demisiu pred hlasovaním, po hlasovaní alebo spojiť ratifikáciu s vyslovením dôvery vláde. Ako sa ukázalo, vybrala si ústavne najproblematickejší spôsob, teda spojenie ratifikácie zmluvy o navŕšení eurovalu s dôverou vláde. Slovensko zažilo pád vlády, ktorá však mala svoju nestabilitu zakódovanú už priamo vo svojej „genetickej“ výbave.
Pád vlády za výdatnej pomoci svojich súkmeňovcov sa samozrejme musel odraziť na vzťahu premiérky k vlastnej strane. Dôsledky na seba nenechali dlho čakať. Radičová oznámila svoj odchod z politiky (nebude kandidovať v nasledujúcich voľbách) aj z vlastnej strany. Predniesla aj zopár veľmi otvorených a kritických prejavov, ktoré mali jasne naznačiť definitívny rozchod s vlastnou stranou a možno začiatok novej politickej kariéry. Rok 2011 bol z politologického hľadiska veľmi zaujímavý. Bohužiaľ, v plnej nahote potvrdil aj to, že slovenská politika zdegenerovala na čistú technológiu moci . Len neviem, či voľby v marci 2012 tento trend potvrdia alebo predsa len dajú šancu aj stranám, ktoré presadzujú nielen záujmy vplyvných skupín, ale aj celospoločenské hodnoty.