Slovensko nemôže byť historickým smetiskom Európy


lacko ján UPNPredstaviteľ novej generácie slovenských historikov Martin Lacko:

Slovensko nemôže byť historickým smetiskom Európy

Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: archív SNN

Dejiny sú na Slovensku nepretržite predmetom ostrých sporov, osobitne obdobie vzniku a jestvovania prvej Slovenskej republiky. Posledný, široko ponímaný slovenský akademický vedecký program (VEGA) sa skončil pred desaťročím. Jednou z výrazných osobností novej generácie historikov je Martin Lacko, autor mnohých publikácií a štúdií. Nepretržite poukazuje na nedostatok pluralitnej odbornej i verejnej diskusie v slovenských, ako aj v medzinárodných rozmeroch.

Aj laická verejnosť si už musela všimnúť, že otázky historických dátumov sú predmetom ostrých mediálnych diskusií, ale akoby nejestvovala kvalifikovaná odborná diskusia.
Podľa mňa ani mediálna diskusia nejestvuje. Ak teda nerátate anonymné diskusné fóra, cenzurované administrátorom webovej stránky. Naozajstná diskusia by bola vtedy, ak by v mienkotvorných médiách rovnaký priestor dostali zástancovia i oponenti určitej osobnosti, udalosti či historickej epochy. Také médium azda ani neexistuje – možno len s občasnými výnimkami v Slovenskom rozhlase. Dávno zanikli aj celostránkové historické rubriky vo víkendových prílohách jednotlivých denníkov. V zopár denníkoch, ktoré ešte ostali, píšu o histórii spravidla už len ideologicky preverení kmeňoví redaktori, dbajúci skôr na politickú korektnosť než na historickú pravdu. Časy zo začiatku 90. rokov, keď sa názorová pluralita pri výklade dejín 20. storočia pokladala za samozrejmosť, sú nenávratne preč.

Sme svedkami nejakej studenej vojny historikov? Prečo neprebieha diskusia historikov?
Lacko historik UPNAsi narážate na inštitucionálne spory. Na Slovensku je v tomto smere situácia ozaj neštandardná. Monopol na výklad dejín mal totiž dlhé desaťročia, až do roku 1989, Historický ústav SAV. Bolo to v podstate ideologické pracovisko. Jeho vedúce štruktúry sa však ani dve desaťročia po prevrate akosi nezmierili s tým, že monopol už nemajú. Čosi podobné je aj pri Vojenskom historickom ústave, jeho šéf i niektorí pracovníci zas nevedia stráviť fakt, že ÚPN sa odvážil spracúvať aj tému ozbrojených síl prvej Slovenskej republiky, na to majú predsa monopol oni. Skrátka, ÚPN im leží v žalúdku. Vychoval si vlastné historické kádre, vydáva vlastné publikácie a filmy, niektoré historické otázky hodnotí inak, nezapája sa do protislovenských mediálnych kampaní. A hlavne – nie je od nich závislý, nechodí si od nich žiadať „imprimatur“. Jediné, čo proti tomu môžu reálne robiť, je nariadiť svojim podriadeným, aby podujatia ÚPN bojkotovali, prípadne v časopisoch, ktoré vydávajú, dávať výstupy ÚPN na index, zamlčovať ich. Napriek týmto, momentálne nezdravým pomerom som optimista. Myslím si, že hľadanie pravdy nemožno dlhodobo blokovať, ani historici sa nenechajú trvalo zastrašovať. Diskusia si svoj priechod, svoje formy nájde. Veď každý rok vychádzajú rôzne publikácie, konajú sa semináre, konferencie, diskusné večery, na ktorých odznievajú rôzne názory, postoje, ktorým sa oponuje. Príkladom je aj nedávna konferencia a diskusný večer ÚPN o Gustávovi Husákovi, kde boli odborné diskusie naozaj slobodné a podnetné.

Pokiaľ ide o historikov a historické obdobia, ktorým sa odborne venujete –, aký je rozdiel medzi českou a slovenskou historickou obcou? Kde sú styčné body?
Ja sledujem iba niektoré úseky 20. storočia a styčných bodov je tu neúrekom, to netreba azda ani bližšie spomínať. Ale iné by som spomenul. Je tu taký trochu paradoxný stav. Na jednej strane slovenskí historici viac čítajú a lepšie poznajú české práce, než je to naopak. Stačí sa pozrieť na zoznamy použitej literatúry v jednotlivých prácach. Stačí nahliadnuť na pulty kníhkupectiev – české historické práce u nás kúpite takmer všetky, ale prác slovenských historikov za riekou Moravou sa predáva možno menej než prekladov zo španielčiny. Nedávno som navštívil renomované kníhkupectvo Academia v Ostrave. Keď som chcel predavačke dať booklety s knižnými novinkami slovenskej historiografie, šmahom ruky ich odstrčila so slovami: „Slovensko? Né, to vůbec...“ A bolo po vzájomnej „kultúrnej výmene“...
Na druhej strane česká historiografia (či už ide o profesionálnych alebo neprofesionálnych  historikov) je tradične silnejšia, vedie hlbšie diskusie, má lepšie a početnejšie čitateľské publikum a väčší priestor v médiách. A čo je najpodstatnejšie, kolegovia z Česka nám spracúvajú niektoré témy, ktoré by sa mali spracúvať na Slovensku – ale tu ležia ladom.

Historici sú chtiac-nechtiac vťahovaní do sporov, ktoré by sa dali nazvať politickými či ideologickými. Je z tejto situácie východisko alebo to patrí k vyrovnávaniu sa s dejinami?
Ja by som to formuloval tak, že už od pádu socializmu sa tu vedie nielen politický, ale najmä hlbší ideový zápas. Hlavnou deliacou líniou je vzťah k slovenskej štátnosti, spor národného a svetoobčianskeho princípu. To však nie je len záležitosť historiografie a historikov. Takýto rez je aj medzi novinármi, spisovateľmi, kultúrnymi pracovníkmi, politikmi atď. Na jednej strane sú tí, čo majú kladný vzťah k myšlienke slovenskej štátnosti, na druhej strane ľudia, ktorí sa nevedia zmieriť so zánikom Československa, prípadne maďaróni. A potom samozrejme deliaca čiara je aj v ponímaní slobody a demokracie. Na jednej strane sú ľudia, ktorí pokladajú za úplne prirodzené, že tieto dve veličiny v sebe zahrňujú aj rôznosť názorov, vrátane rôznosti historických pohľadov. Na druhej strane sú tí, čo sú presvedčení, že práve oni sú jedinými vykladačmi a svoje neomylné tézy vnucujú všetkým ostatným.
Možno ešte jednu malú poznámku, ktorú určite nehovorím ako prvý. Pre inteligenciu, ktorá stáročia žila bez vlastného národného štátu, ktorá sa prispôsobovala mocným, ktorá vyrastala v tom, že stále ju ktosi riadi, je prebratie osudu do vlastných rúk čímsi neprirodzeným. A tento postoj žije ešte aj dnes. Namiesto dôstojných osláv okrúhleho výročia štátnej samostatnosti z médií – rovnako štátnych i súkromných – znelo ťažko skrývané vzlykanie za Československom. Hlavnou témou bolo, prečo sa nekonalo referendum a či sa dalo Československo zachrániť. V Bratislave som si nevšimol jediný plagát, ktorý by občanom pripomenul 20. výročie Slovenskej republiky. Zato bolo hojne manipulatívnych bilbordov reklamujúcich istú divadelnú hru, ktoré obyvateľstvu i návštevníkom mesta podsúvali, akoby boli Slováci kolektívne zodpovední za holokaust. Pochybujem, že by šlo o náhodné načasovanie. A tiež neviem, či je v Európe a vo svete ešte iný národ, ktorý by mal takýto postoj k vlastnej štátnosti. Verím však, že aj tento absurdný stav sa postupne zmení.

V Poľsku vám vyšla kniha Dvojramenný kríž v tieni hákového kríža – aký dlhý bol ten tieň? Ako dnes charakterizujete režim a povahu prvej Slovenskej republiky?
Kniha je vlastne popularizačným spracovaním histórie prvej SR so zreteľom na poľského čitateľa. Pre Poliakov vôbec je Slovensko málo známe a prvá Slovenská republika úplne neznáma, preto som sa snažil aj o istý osvetový moment. Či sa mi to podarilo, musia posúdiť iní. Nuž, ten tieň tu nepochybne bol. Slovenská republika nemohla nebyť v tieni veľmoci, ktorá tento priestor geopoliticky ovládla. Prvá ČSR s Francúzskom nesusedila, no bola v jeho tieni, v niektorých smeroch ešte viac než SR v tieni Nemecka. Tretia, ľudovodemokratická ČSR bola v tieni Stalina. Nevraviac už o komunistickej ČSR, tá bola satelitom Moskvy. Ak porovnáme postoje predstaviteľov SR a gottwaldovského Československa, v prvom prípade predstavitelia malého štátu hegemónovi vo viacerých oblastiach vzdorovali. To je podstatný rozdiel. Bohužiaľ, aj dnes je naša krajina v cudzom područí, ekonomicky azda najhlbšom od roku 1918. Akurát nemáme odstup a odvahu to povedať. Výpredaj miliardových majetkov, národného bohatstva, devastácia priemyslu i poľnohospodárstva boli veľmi drahou „vstupenkou do Európy“. Obávam sa, že naše deti za to budú raz zodpovedných činiteľov preklínať. Režim prvej SR možno najvýstižnejšie charakterizovať ako autoritatívny. K tomu však ešte môžem dodať, že často sa dá vysledovať kontinuita s prvou ČSR, vo viacerých smeroch šlo o akési voľné pokračovanie Československa, no v autoritatívnej podobe.

No bol tu aj zásadný rozdiel – v politických, rasových perzekúciách, deportáciách...
Pochopiteľne. Práve oblasť rasových perzekúcií bolo to, čo odporovalo nielen demokracii, ale všetkým ľudským a kresťanským hodnotám. Toto bola temná stránka prvej SR a zároveň stránka, kde jej predstavitelia zlyhali. I keď v prípade rasových perzekúcií nešlo o špecifikum SR, a už vôbec nie o vynález Slovákov. To, čo sa stalo u nás, sa nedá ospravedlniť a ani nepoznám historika, ktorý by to ospravedlňoval.

Platí téza, že keby nebolo 14. marca, nebolo by 29. augusta?
Predovšetkým platí, že ak by nebolo prvej ČSR, nebolo by ani prvej Slovenskej republiky. To treba povedať aj ľudom, ktorí sa predháňajú v kritike prvej ČSR. A samozrejme, ak by tu nebola SR s jej armádou, nebola by tu ťažisková ozbrojená sila, nemal by kto povstať a bojovať proti nemeckým vojskám. Bez povstaleckej armády by Nemci odpor zlikvidovali skutočne do štyroch dní, ako si pôvodne predstavovali. Všetky tri medzníky majú hlbší dejinný súvis a význam; prvé dva národ zachránili a tretí mu priniesol cenný politický kapitál do povojnovej Európy. Nepochybne si zaslúžia dôstojné miesto v našich dejinách i v spoločenskej pamäti.

Bolo SNP najväčším ozbrojeným povstaním v našich dejinách, ktoré si Slováci sami zorganizovali a sami uskutočnili?
A poznáme iné, väčšie? No ak by sme mali hovoriť o masovosti a spontánnosti, s akou Slováci nastupovali do ozbrojeného odporu, tak ešte výrazne vyššia bola v prípade Malej vojny, t. j. reakcie na maďarský vpád 23. marca 1939. Ak SNP pritiahlo do boja časť obyvateľstva stredného Slovenska, nástup na obranu slovenských hraníc pred Maďarmi bol skutočne celonárodný, na naše pomery priam impozantný. Táto vojna však musela byť už po troch dňoch „zhora“ zastavená, zarazená skôr, než sa mohla rozvinúť. A dnes sa o nej v našej spoločnosti mlčí úplne.

Vyrovnať sa s dejinami – to je otázka pre viaceré európske národy – ako sme na tom my Slováci? Prečo je dôležité, aby sa s týmito obdobiami vyrovnala nová generácia historikov?  
V prvom rade si asi treba ujasniť, čo rozumieme pod „vyrovnaním sa“ sa s minulosťou. Mienkotvorné médiá forsírujú predstavu, že je to prakticky odsúdenie určitej historickej epochy, prípadne rázne dištancovanie sa od nej. Neraz tónom, že ten jediný správny názor majú oni, tzv. demokrati, a kto si myslí opak, je dobre že nie extrémista. Ja si pod vyrovnaním predstavujem v prvom rade objektívne zhodnotenie minulosti, posúdenie pozitív i negatív určitej historickej epochy, udalosti či osobnosti. Až keď o nich akceptujeme plnú pravdu, môžeme povedať, že sme sa s nimi vyrovnali. Myslím si, že vyrovnanie sa s minulosťou potrebuje nielen nová generácia historikov, ale vôbec slovenská inteligencia. Lebo inak sa môže stať, že sa necháme vmanipulovať do pozície ľudí druhej kategórie, ktorých údelom je len donekonečna sa ospravedlňovať za – skutočné či domnelé – prehrešky svojich predkov, a najmä obdivovať cudzích a slúžiť im. Dnes sa už verejne priznáva, že Slovensko sa stalo potravinovým smetiskom Európy. Máme sa stať ešte aj historickým smetiskom Európy? Nakoniec, dejiny nám neustále narastajú, rozširujú sa. To, čo som zažíval, keď som bol študentom, ako prítomnosť, je dnes už históriou. Preto ani rok 1989 nemôže byť koncom výskumu a hodnotenia dejín. Aj systém, čo prišiel po prevrate v roku 1989, má svoje plusy aj mínusy, má svoje zločiny, aj tragédie. Je skrátka takisto ako predchádzajúce politické obdobia vrchovato rozporný. Jeho zhodnotenie bude veru pre historikov tvrdým orieškom.



Pridaj komentár