Svet literárnych súťaží vzbudzuje (opatrný) optimizmus
Maroš M. BANČEJ – Foto: archív
V kolotoči štatistík, rebríčkov a rôznych bulvárnych „naj“, ktoré naše periodiká uverejnili pri príležitosti dvadsiateho výročia vzniku Slovenskej republiky, si takmer nikto nespomenul na literatúru. Je to paradoxné, keďže práve cez slovo v rodnej reči si potvrdzujeme a pestujeme vlastnú jedinečnosť a zároveň obohacujeme mnohojazyčný európsky priestor.
V literárnom prostredí už nejaký ten čas pôsobím, najmä v pestrých a každú chvíľu prekvapenia prinášajúcich vodách mladej literatúry. Môžem s potešením a so zadosťučinením konštatovať, že kuvičie hlasy označujúce naše literárne súťaže ako anachronizmus nehodný digitálnej a multikultúrnej Európy nemali pravdu. Zúčastnil som sa ako porotca či spoluorganizátor v roku 2012 napríklad na Literárnom Zvolene či Literárnej Senici Laca Novomeského. Obe podujatia už dávnejšie prekročili úctyhodný dvadsiaty ročník a kvalitatívne, no najmä kvantitatívne si vychutnávajú renesanciu. Po hektických a na literárne supernovy bohatých rokoch deväťdesiatych prišiel síce deprimujúci útlm v prvej dekáde 21. storočia, no tento rok sa opäť začalo blýskať na literárne lepšie časy.
- SLOVESNÁ JAR
Literárny život je do značnej miery spätý so spoločenským životom. Pokiaľ v deväťdesiatych rokoch prišla vlna autorov glosujúca vtedajší hektický „ponovembrový svet“ (za všetkých stačí spomenúť Petra Pišťanka), tak od roku 2000 slovenská literatúra takpovediac hľadala svoju tvár. Samozrejme že na literárnej scéne stále fungovali silné autorské osobnosti ako Peter Jaroš, Dušan Mitana, Dušan Dušek, Anton Hykisch, Mila Haugová či Gabriela Rothmayerová a mnohí ďalší, ale už sa začínala etablovať nastupujúca generácia tvorcov. Prozaici a básnici, ako sú dnes už všeobecne literárnou kritikou prijímaní autori Márius Kopcsay, Balla, Veronika Šikulová, Jana Beňová, Erik Ondrejička či Barbara Pribylincová, dokázali, že aj v časoch pre kultúru nehostinných vznikajú podnetné diela. Ostatne, minuloročná Slovesná jar v Martine, ktorá už tradične prebehla pod egidou Matice slovenskej, ukázala, že existujú stále nové a nové cesty ako podporovať, inšpirovať a popularizovať literárne dianie na Slovensku. Napríklad stretnutie tvorcov a literárnych kritikov, pričom v jednom podujatí je spojené autorské čítanie a kritická reflexia tvorby konkrétneho autora, to všetko za účasti poväčšine mladých divákov, ktorí sa aktívne zapájajú do diania.
- NASTUPUJÚCA GENERÁCIA
Ale vráťme sa k literárnym súťažiam, ktoré v normálne fungujúcej spoločnosti sú akýmsi barometrom nazvime to tvorivosti. O to viac je potešujúce zistenie, že sa spektrum pôvodnej literatúry drží v celej svojej šírke, keďže napríklad v poézii sa objavujú noví perspektívni autori ako Michal Badín, Matúš Nižňanský a v próze v blízkej budúcnosti určite zarezonujú mená ako Marek Mittaš, Ria Gehrerová, prípadne Miroslava Kuľková. Pokiaľ sú niektoré mená u milovníkov literatúry zatiaľ nepopísanou tabuľou, je to len preto, že zatiaľ urobili prvý, ale v mnohých prípadoch kľúčový krok. Poslali výsledky svojej tvorivosti do jednej z niekoľkých literárnych súťaží, napríklad do zatiaľ najmladšej celoslovenskej básnickej súťaže o Cenu Rudolfa Fabryho Budmerice, ktorú v spolupráci s Národným osvetovým centrom, Literárnym informačným centrom a obcou Budmerice organizuje práve Matica slovenská.
- DÝCHAJÚ TVORIVOSŤOU
Keď sme v polovici decembra 2012 stáli v inšpiráciou presýtených, ale žiaľ momentálne opustených priestoroch Budmerického kaštieľa, predseda MS Marián Tkáč vo svojom príhovore povedal: „Na týchto miestach vznikali diela autorov, ktorí sa natrvalo zapísali do slovenskej literatúry. A nič iné lepšie nepomáha tomu, aby sme si uvedomovali vlastné korene, ako je slovo napísané básnikom či prozaikom.“ Dalo by sa teraz polemizovať o tom, či je súčasný model na podporu pôvodnej literatúry a umenia skutočne dobre nastavený. Podľa niektorých zástancov „trhovosti za každú cenu“ je ešte kde ušetriť na tvorivých ľuďoch. Podľa umelcov, napríklad zo severských krajín, vládne u nás barbarský, prvotnopospolne kapitalistický vzťah k umeniu plodiaci polovzdelané a eticky i esteticky podvyživené stádočko konzumentov. Ja si však myslím, že nielen laureátom, ale aj všetkým prítomným v absurdne vyprázdnenom a zimomravom Budmerickom kaštieli preblesklo hlavou, ako málo by stačilo, aby o ďalšie desaťročie neskôr pri bilancovaní úspechov Slovenska najmä na literárnom poli svietili v kolónke „úspech“ aj romány, knihy poviedok či básnické zbierky, ktoré by nám v dobrom závideli všetci susedia.