SLOVO O SLOVENSKU 10 - 2014


tkáč a kamera - štvorecSLOVO O SLOVENSKU

Osudový deň

Marián TKÁČ, predseda Matice slovenskej

Zase je tu deň s elektrizujúcim dátumom: 14. marec. V ten deň pred sedemdesiatimi piatimi rokmi vznikol po stáročiach Slovenský štát. Pokúsme sa vykresliť alternatívu k tomuto štátu (po prijatí Ústavy Slovenskej republiky) z rokov 1939 – 1945. Pripusťme teda, že by sa v ten deň roku 1939 Slováci vzopreli Hitlerovi. Žeby Slovenský snem po vypočutí informácie Jozefa Tisa o jeho berlínskom rokovaní s obávaným diktátorom Adolfom Hitlerom nevyhlásil Slovenský štát. Čo by sa dialo ďalej? Už v marci by nasledoval jednoduchý proces: Francúzi a Briti by mali plné lavóry špiny od umývania rúk, Beneš, ako vieme, bol už emigrantom v teplučkom a pohodlnom Londýne, Tisovi by nezostávalo iné, len odletieť do Vatikánu, a Husák by zrejme ušiel do Moskvy.

A národ, naši otcovia, mamy, starí otcovia a staré mamy by zostali napospas striehnucim susedom, ako to sľubovalo Hitlerovo ultimátum. Severné Slovensko, teda zhruba dnešný Žilinský a Prešovský kraj, by pripadlo poľskému plukovníkovi snívajúcom o Poľsku od Baltského po Čierne more Beckovi, juh Slovenska, teda zhruba dnešný Bratislavský, časť Trnavského, Nitriansky, Banskobystrický a Košický kraj by uchvátil admirál bez mora Horthy a Protektorát Čechy a Morava by siahal povedzme po Trenčín a Trnavu.

To naozaj nie je hypotéza, to bola reálslovenský snem 1939na hrozba a mapy, ktoré túto situáciu zakresľovali, už ležali u Hitlera na stole. A o maďarských chúťkach niet pochýb. Veď po tom, čo Maďarsko ako prvé uznalo Slovenský štát, už o deväť dní vojensky napadlo východné Slovensko a bombardovalo Spišskú Novú Ves.Slovenský snem konal 14. marca 1939 z nevyhnutnosti. Ak by boli Slováci Hitlera „neposlúchli“, nasledovalo by tuhé pomaďarčovanie, popoľšťovanie a ponemčovanie a nepredstaviteľné strádanie slovenského obyvateľstva. Na smrteľnej posteli v USA to napokon uznal aj Milan Hodža.Smutný osud slovenských Židov je škvrnou na krátkej histórii Slovenského štátuZ pozostalosti Mikuláša Pružinského, ministra financií v rokoch 1939 – 1945, vyplýva, že 3. marca 1939 navštívil z poverenia autonómnej slovenskej vlády a s vedomím ministra zahraničných vecí ústrednej pražskej vlády Chválkovského (zahraničné vecí slovenská autonómna vláda nemala v kompetencii) Berlín s jediným bodom programu: rokovať o obchode s Nemeckom.

Pochodil dobre, Záhoráci mohli zarábať na dodávkach kapusty a inej zeleniny do Viedne, ktorá bola po anšluse súčasťou Nemeckej ríše. Už sa chystal domov, keď ho pozval posol od Göringa na stretnutie. Pružinský aj s prítomným Ďurčánskym teda zašli za ním a ten ich ani neusadil, ale vychrlil zo seba vyhrážku, že ak sa Slovensko neosamostatní, z juhu po Váh ho obsadia Maďari, zo severu po Váh Poliaci a zo západu po Váh Nemci. Pružinský mu vtedy vysvetlil, že on má poverenie od vlády, aby rokoval o kapuste, a nie o novom štáte. Napriek tomu už na druhý deň pražská propaganda tvrdila, že Pružinský bol žiadať od Nemcov pomoc a tí mu ju prisľúbili s podmienkou, že sa Slovensko osamostatní, čo bol aj dôvod pre tzv. Homolov puč z 9. na 10. marca 1939. No a táto propagandistická nepravda bola jedným z dôvodov, prečo bol minister Pružinský odsúdený po vojne Karlom Bedrnom, Čechom, ktorý počas prvej Slovenskej republiky riadil levočský súd, teda kolaboroval s existujúcim režimom za slušné peniaze a bez akéhokoľvek osobného ohrozenia, postihujúceho jeho spolurodákov v Protektoráte, aby potom po vojne pomáhal súdiť a odsúdiť aj Tisa, aj Macha a ďalších, na šesť rokov väzenia.

Zopakujme si teda ešte raz: Slovenský snem konal 14. marca 1939 z nevyhnutnosti. Ak by boli Slováci Hitlera „neposlúchli“, nasledovalo by tuhé pomaďarčovanie, popoľšťovanie a ponemčovanie a nepredstaviteľné strádanie slovenského obyvateľstva. Na smrteľnej posteli v USA to napokon uznal aj Milan Hodža.

Áno, smutný osud slovenských Židov je škvrnou na krátkej šesťročnej histórii prvej Slovenskej republiky a neospravedlňuje ho fakt, že z Maďarska deportovali a následne vyvraždili desaťnásobne väčšie množstvo Židov, vrátane slovenských Židov z okupovaného juhu Slovenska, teda z Nových Zámkov, Komárna či Košíc. Otázka však stojí aj tak: keby v marci 1939 Slovenský štát nebol vznikol, bol by osud Židov zo Slovenska iný, lepší? Bol lepší a znesiteľnejší v Protektoráte, v horthyovskom Maďarsku alebo v Generálnom gourvernemente, teda v alternatívach k Slovenskému štátu?

slovenska vlajka 2Židia, žiaľ, trpeli aj v štátoch, kde 14. marec nebol, ba v danom období to nemali ľahké ani v krajinách, kde Hitlerova moc nesiahala. Aj tam sa na nich často dívali zvrchu a obviňovali ich zo zodpovednosti za vojnu! Na tomto mieste nemožno nespomenúť aj to, že medzi slovenskými obeťami holokaustu sa nachádzajú i osoby, ktoré sa na Slovensko vrátili po tom, ako im britské úrady znemožnili dostať sa do Palestíny.

A ešte chvíľku pokračujme v línii, ako sme začali: Ak by Slovenský štát a osobne Tiso, Ďurčanský a Čatloš húževnato nebránili aspoň akú-takú suverenitu a bojaschopné slovenské ozbrojené sily, bolo by SNP? Kto a čím by bojoval, ak by nebolo armády, jej bojových skúseností, výzbroje a výstroja? A čo by sa stalo so Slovenskom po vojne bez SNP? Uznal by Beneš a prostredníctvom neho svet, že existuje nejaký slovenský národ? Veď Beneš aj tak existenciu Slovákov len „bral na vedomie“ so škrípaním zubov, ale nikdy ju neuznal.

A prežil by vôbec slovenský národ, ak by bol rozkúskovaný medzi nenásytných susedov, bezbranný a bez vodcov? Aký by bol osud môjho otca, tvojej mamy a našich ostatných príbuzných? Výstrely z vianočných Šurian z roku 1938 veľa naznačovali, alebo chce niekto povedať že nie? A posledná otázka: mali by sme dnes svoj štát, nezávislú a demokratickú Slovenskú republiku so všetkým tým, čo máme – a čo, žiaľ, ešte dostatočne nevieme, či nechceme využívať v prospech nás slovenských občanov a našich potomkov?

Nevieme, či sa nájde občan Slovenska, ktorý by bol s naznačeným veľmi pravdepodobným vývojom pri opačnom postupe slovenských predstaviteľov na jar v roku 1939, spokojný. Nemôžeme sa stotožniť s výkladom slovenských dejín v rokoch 1918 – 1945 tak, ako ho v procese povojnovej pomsty čechoslovakistických a komunistických síl petrifikovalo retribučné súdnictvo a ako bol s celkom jasným cieľom – zlomiť vôľu Slovákov žiť ako osobitý národ so všetkým, čo k tomu patrí – vtlačený do učebníc dejepisu v čase neslobody.

Slováci sa nemôžu sústavne ako šiitskí pútnici v irackej Samare bičovať svojimi dejinami. Už toho bolo dosť. Už by sme konečne mali začať hľadať cestu k sebe, a nie od seba. Máme len jeden dom, je to naše Slovensko. V ňom by sme mali všetci žiť svorne a spokojne a spoločne si aj projektovať svoju budúcnosť.

To však len ťažko dosiahneme, keď sa nevyrovnáme so svojou minulosťou. A do tej minulosti patrí rovnako 14. marec 1939 i 29. august 1944. Verme, že Slováci sú rovnakí ako všetci normálni Európania, ktorí si nezakrývajú oči pred ničím a nikým z vlastnej minulosti a ktorí sa naopak vedia poučiť zo všetkých svojich prežitých dejov, zo svojich víťazstiev i z pádov.

Aby sa niektorým vyhli a v iných pokračovali.

 



Pridaj komentár