SLOVO O SLOVENSKU, 2012_43-44

emil semanco

Emil SEMANCO

Poštárka mi včera vhodila do schránky pozvánku na 30. ročník medzinárodného komorného gitarového festivalu Cithara aediculae v Nitre. Tak – ako dvadsaťdeväťkrát predtým. Vždy mi ju posielal zakladateľ podujatia – spolužiak zo školy, s ktorým sme bývali v prešovskom internáte, aj sme sa ženili v jeden deň – on prišiel s mladuchou a so svojimi svedkami po polnoci na moju svadbu v reštaurácii Hviezda – a... na neuverenie – naše dlhovlasé vysokoškolské hviezdy rodili ten istý deň zimného semestra roku 1976 – on dostal v treťom ročníku k zápočtu z kompozície dcéru Marínu a ja ku skúške z teórie umenia Slávku...

Spoločne sme všetci promovali. A potom vykročili za profesijnou kariérou. Každý na inom konci republiky, Pavol Sika v Nitre a ja v Aténach nad Torysou, ale vždy akosi blízko. Napokon nás spoločné záujmy pred rokmi opäť dali dokopy v jednom umeleckom spolku – v Umeleckej besede slovenskej.

Včera mi pošta doručila pozvánku na prestížny festival, ktorý bol jeho srdcovou záležitosťou. Poslala mi ju Paľkova manželka, lebo srdce môjho druha nedávno navždy zmĺklo. Rozlúčka bolela. A hneď nasledovala ďalšia s ešte mladším priateľom. Odišiel ako keď praskne struna... Akademický maliar Marián Prešnajder sa navždy stratil, práve keď sa našiel.

Nemusím sa jatriť, ani ladiť do pohrebnej lyriky. Veď do krematória chodím častejšie než do divadla. Theatro mundi. Čo dodať? Koľko viet vypovieme, ani by sme nemuseli. Koľko viet nevyslovíme, a mali by sme. Zrazu – možno pri spomienkovom vienku – o všetkých vieme. Zrazu sa derú von cez prvšie hrádze a ostychy. Už niet tých, čo ich mali počuť. Je deň rozjímania. A tak trochu na vzdychy. Z kvetov jesene, blikotavých svetielok a návratov k tým, čo sú v nenávratne. Stretáme sa v neprítomnosti. Vedieme rozhovory bez slov. Pantomíma smútku. Kde-tu vzlyk čerstvej bolesti. Stále neusadená hlina kradmých sĺz. Ešte si stále s nami – neprebolená. Ešte si stále s nami – nezabudnutý. Žiješ iba ako plamienok. V tom vosku ako záplava z bozku pritekáš a zhasínaš v diaľke spomienok...

Emil SEMANCO



Pridaj komentár