Ján ČOMAJ
Prekliaty je osud slovenských osobností. Štúr, Štefánik, Dubček, ani jeden z ich neodišiel spomedzi nás prirodzenou smrťou. Aj ľudia, čo síce stáli na národných návršiach, ale na celkom iných svetonázorových postoch, skončili rovnako – v rukách kata – Dr. J. Tiso a Dr. V. Clementis.
Je to len neprajná ruka osudu, alebo sa tu či tam objavila aj iná neprajná ruka? Nemyslím si, že vodič A. Dubčeka, príslušník federálnej ochranky ústavných činiteľov, je kamikadze, ale kde zmizla diplomatka s dokumentmi o „bratskej pomoci vojsk Varšavskej zmluvy“, ktoré mal Dubček v aute so sebou a s ktorými mal cestovať na poradu s predstaviteľmi Ruskej federácie v Moskve? Nenašla sa (vraj) dodnes.
Na jeho smrti nič nezmeníme. Môžeme len s poľutovaním konštatovať, že nám pri štarte do samostatnosti veľmi chýbal. Bol zástancom dvoch rovnoprávnych štátov vo federálnom súžití, to je pravda. Sám vravel: „Nemôžem inak, ako predseda federálneho parlamentu som na to prisahal. Ak sa však rovnoprávnosť nenaplní, potom som nesklamal ja, ale federácia, a som za samostatnosť Slovenska.“ Tento jeho postoj sa zatajoval, ako keby ľudia pri moci mali z Dubčeka strach.
Mali mať z čoho. Nemyslím si, že by sa bolo tak ľahko darilo rozkradnúť národný majetok.
To sú, pravdaže, už len plané úvahy. Čo však zostáva v platnosti aj po dvadsiatich rokoch, čo je živé: porovnanie Dubčeka s politikmi našich čias, kontrast medzi ním a vystupovaním väčšiny súčasných predstaviteľov, jeho dobrotivý úsmev a ironické úškrny niektorých dnešných pánov (a dám)...
Nebol rečníkom, a predsa vedel osloviť takmer každého. Nevyrástol z veľkého národa, a predsa bol najpopulárnejším občanom planéty svojich čias, ktorého meno sa zaradilo medzi také osobnosti ako Gándhí, King, Mandela alebo Matka Tereza. Iba vo svojej vlasti nebol prorokom. Škoda. Keby bol aspoň trochu vzorom pre tých, čo sa dali na politické remeslo, aj to by stačilo.