SLOVO O SLOVENSKU, 2012_47


eva zelenayováEva ZELENAYOVÁ

Počas bývalej éry sa máloktorý občan zaujímal o to, ako funguje parlament. Prišiel november 1992 a dovtedy väčšinou nudná, formálna inštitúcia sa pretvorila na miesto, kde sa malo rozhodovať o ďalšom bytí či nebytí federálneho štátu. Jednoducho federácia z roku 1969 sa prežila.

Zastúpenie Slovákov vo federálnych orgánoch bolo mizivé, slovenské podniky pracovali na strategických stavbách v Česku, rozloženie výroby v štáte a zdaňovanie zvýhodňovali českú časť federácie.

Nastal 18. november a všetko malo byť inak. Federálne zhromaždenie v tento deň začalo hlasovanie o ústavnom zákone o zániku česko-slovenskej federácie. V Snemovni ľudu návrh prešiel. Ukázalo sa teda, že aj česká časť poslancov bola za rozdelenie štátu, čo médiá pred verejnosťou nepripúšťali. Situácia sa zdramatizovala, keď sa malo hlasovať v Snemovni národov. Poslanci zo Slovenska neboli jednotní a aj tí, čo predtým hlasovali za zvrchovanosť SR, odmietli hlasovať za rozdelenie spoločného štátu. Našej samostatnosti prišli na pomoc Česi, hoci z rozbíjania štátu boli obviňovaní Slováci.

Za akési referendum o vzniku samostatného Slovenska možno považovať júnové voľby v roku 1992. Občania evidentne uprednostnili pronárodné HZDS pred čechoslovakistickou ODÚ a prepadlo aj KDH. Svoj odmietavý postoj k národne orientovaným stranám najvýraznejšie prejavil denník Sme, ktorý po voľbách vyšiel v smútočnom, čiernom rámiku na titulnej strane. A pokiaľ väčšina národa  s napätím očakávala výsledky rokovaní medzi premiérmi Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom, väčšinové médiá na Slovensku viedli antislovenskú kampaň. Napriek neprajnosti siedmej veľmoci 25. novembra poslanci definitívne odhlasovali koniec federácie. A čuduj sa svete, Slováci sa do Prahy po kolenách nevrátili...                                    



Pridaj komentár