SLOVO O SLOVENSKU, 2013_1

emil semanco

Emil SEMANCO

Od jari 1994 sa v Smene na nedeľu schyľovalo ku kolektívnej výpovedi redaktorov. Bol to protest proti šikanovaniu  za „zlú orientáciu nášho týždenníka“. Týmito slovami totiž na „plaňorkách“ odôvodňoval tendenčné hodnotenia, ústrky a pokuty „reportérom“ vtedajší šéfredaktor denníka, ktorému sme podľa rodiska medzi sebou vraveli Važťan Zašťan alebo podľa štice Strapko. 

Ako niekdajší moskovský korešpondent Smeny a Mladej fronty s neúmernými požiadavkami a nárokmi na kolegov mal ešte aj iné prezývky... Tá naša „zlá nacionalistická orientácia“ nebola z jeho hlavy. Mal ju od internacionalistov zo SDĽ na vtedajšom ministerstve školstva, ktorí chceli Smenu do područia  a  pokuty len dopĺňali jeho bezchrbtovosť a mocenské prostriedky tých, ktorým poklonkoval. Až na jednu ustráchanú sekretárku sme vzburu proti zupáckym spôsobom a ideologickým direktívam vtedy dosadeného smenárskeho vydavateľského zázemia dotiahli do konca a celý redakčný kolektív  SNN pod mojím vedením prešiel v lete pracovať do formujúcej sa Slovenskej Republiky. Na jej prvej strane – titulkom azda trochu väčším ako by sa patrilo – to 16. 6. 1994 celkom úprimne a prajne oznamovali Ján Smolec a Ján Čomaj: „Starí Smenári vítajú mladú smenársku krv...“ Čomaj bol totiž prvý a ja posledný vedúci redaktor SNN. Pochoval som ju, čo si  dodnes  žartom pripomíname, aj keď nám je za ňou smutno...  Myslím, že sme nesklamali a presvedčili profesionálnymi novinárskymi kvalitami. Nebohá manželka Petra Štrelingera Nela Stenchláková, Erika Vincoureková, Zdeno Luknár, mladý grafik Roman Majerčík a ja sme zakrátko v Slovenskej Republike sformovali voľnočasovú týždenníkovú prílohu Víkend a v nasledujúcich piatich rokoch sme vytiahli jej náklad na bezmála 95 tisíc výtlačkov, čo bol na tie časy pozoruhodný počin . Spomínam to preto, lebo v podstate z iného zorného uhla ozrejmuje citát z úvodu tejto reflexie o našej zlej orientácii (za čo sa schovalo mnoho ďalších špinavostí) a aj to, prečo sme sa za svoje presvedčenie rozhodli bojovať aj za cenu straty zamestnania. Chceli sme samostatné Slovensko. A dnes sme radi, že sme boli pri tom. Aj keď  sme netušili, koľko skrivodlivosti, výpovedí a hanlivých označení ešte zažijeme...