Ivan STADTRUCKER
Nedá sa vylúčiť, že sú také krajiny, ktorých národné futbalové mužstvo hrá na majstrovstvách sveta a pritom doma nemá poriadny národný futbalový štadión – utešujú sa (tieto krajiny), že majú aspoň národnú galériu, národné divadlo a národné múzeum.
Nie je isté, či v ich národnom divadle sa herci a či herečky (naozajstní národní umelci a národné umelkyne) na javisku vyvracajú a iba keď sa rozídu do rôznych kanálov, televízni diváci ich zbližša spoznajú. A čo sa týka národnej galérie, v niektorých krajinách možno sa nájde aj taká, v ktorej kurátori/kurátorky nainštalujú výstavu plnú krvi...
Bolo by však treba starostlivo preskúmať, či sa vo svete nájde krajina, v ktorej pred národné múzeum na podstavec dajú sochu cudzokrajnej šelmy a potom na jej miesto postavia sochu zahraničného politika. Nedá sa vylúčiť, že na námestiach rúcať sochy národných buditeľov a, prípadne, namiesto nich stavať sochy cudzích vladárov/vladárok patrí k folklórnym zvyklostiam, podobným ako je stavanie májov na našich dedinách. No predsa len – postaviť pred národné divadlo sochu národného hrdinu, vedca a generála európskeho formátu a dať mu montérky leteckého mechanika, je čosi výnimočné a ťažko vysvetliteľné konanie, aj keby sme v takejto maškaráde videli výsledok karnevalizácie moderného sveta...
Sú aj iné – a chvályhodnejšie zvyky. V nejednej krajine bolo a je zvykom pomenovať na počesť mimoriadnej osobnosti celonárodného významu letisko. A za príkladmi nemusíme chodiť ďaleko. Existuje však, s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote, iba jedna jediná krajina na svete, v ktorej vo veľkosti figúrky z gašparkového divadla zhotovia sošku osobnosti – tej, po ktorej letisko pomenovali – a postavia ju do kúta odletovej haly tesne pred vchod do panského záchoda. Skrátka: niektoré krajiny sa vyznačujú rôznymi zvláštnosťami.
Moje Slovensko je iné.
Autor je spisovateľ a
bývalý riaditeľ STV.