Emil SEMANCO
Viacerí moji kolegovia aj spolupracovníci, ktorí sa podieľali na príprave tohto sviatočného čísla, ale najmä riaditeľka bulharského inštitútu Elena Arnaudová, rozochveli vo mne svojimi príspevkami, príbehmi a spomienkami tie najcitlivejšie struny. Áno, veľkonočná tradícia je nepochybne tá najmocnejšia. Oslavou večného života sa inšpiratívne preliala ako aqua viva nielen do obradového cyklu, zvykoslovia, ľudovej slovesnosti, no najmä do viery a sŕdc ľudí.
Najkrajšie sviatky v roku. Bulharskú diplomatku poznám viac rokov. Ochotne sprostredkováva kontakty na bulharských umelcov, ktorých potom pozývame na tvorivé pobyty k nám na Slovensko, a tiež sa spolupodieľa na organizovaní známych výtvarných festivalov na východe republiky v Snine – v malebnom kraji pod Poloninami. Rád sa priznávam, že z tohto svojrázneho, panenského aj chudobného kraja plného legiend, posledných pralesov, stále živých povier, ale aj silnej gréckokatolíckej viery pochádzam. Práve zmienka pani Eleny o tom, ako si bulharské deti i dospelí ťukajú vajíčko o vajíčko alebo si ich uvarené na tvrdo kotúľajú po briežku – a komu najdlhšie vydrží nepoškodené a škrupinka odolá – ten má počas celého roka najväčšiu nádej na úspech a šťastie, nielen dosvedčuje, ako si sú Slovania stále blízko, vyvolala vo mne milú i clivú spomienku na detstvo.
Aj u nás v Čertižnom sme po paschálnom svätení pokrmov v košíkoch, s ktorými sa každý od cerkvi ponáhľal domov – aby mu tak rýchlo išla aj robota v gazdovstve – zachovávali takmer rovnakú vajíčkovú mágiu. Detváky sa vyrojili na lúky za sadmi. Do výšky vyhadzovali vybrané kraslice a čia sa nerozbila – ten bol šťastný – aspoň v tých krásnych chvíľach. Oslavný vajíčkový ohňostroj. Kto dnes by takto vyhadzoval peniaze?! Kde sú tie lúky ako sviatočný obrus? Stratili sa v džungli burín a kšeftárskych majetkových prevodov u nových talianskych zemepánov...