SLOVO O SLOVENSKU, SNN 2012_16


emil semancoEmil SEMANCO

Koncom mája 1941 prišiel Mirovi Dvorníkovi do II. zlínskeho internátu telegram z osobného oddelenia firmy Baťa: ... že evidujú jeho už vyše štvortýždňovú maródku, a preto ho žiadajú, aby dal vedieť, ako sa mu darí, či má náležité lekárske ošetrenie a kedy asi bude zdravý, aby podľa toho mohli s ním rátať v práci. Ak potrebuje nejaké rady alebo pomoc, nech to tiež oznámi, aby všetko potrebné mohli zariadiť...

Po vyše sedemdesiatich rokoch sotva možno zistiť, odkiaľ bol tento adept Baťovej školy práce. Pre známe historické súvislosti určite už nie z Bratislavy, Vrútok, Nových Zámkov, zo Zvolena, z Košíc alebo z Užhorodu , kde sa robili skúšky pre slovenských záujemcov. Od roku 1925 až do konca tridsiatych rokov prichádzali do Zlína tisícky mladých chlapcov a dievčat. Len desatinu z nich mohli do tejto legendárnej školy zaradiť. V roku 1937 napríklad dostali Baťovi personalisti 21 tisíc žiadostí. Počas dňa pracovali a navečer ešte tri hodiny sedeli v laviciach. Od štrnástich rokov tu získavali také vzdelanie, odbornú prax a prípravu pre život, že na to s hrdosťou spomínali, a označenie Baťovec bolo tým najlepším vysvedčením a odporúčaním pre uchádzača o prácu dokonca aj v rokoch , keď Zlín bol Gottwaldovom...

„My rozhodne nepotrebujeme pre naše deti vysvedčenie,“ pripomínal Tomáš Baťa. „My potrebujeme, aby sa naučili dobre a pohotovo myslieť, aby boli schopné lepšie udržať krok vo výrobe s Američanmi a Angličanmi, než sme to dokázali my. Aby mali odvahu hľadať si svoj chlieb inde ako v štátnej pokladni.“ Myslel tým na sociálne dávky, ale aj na rodičov, ktorým odkazoval, aby nefrflali „v hospodách u plného džbánku“ na veľké výdavky na školstvo. „Aby deti mali dobre platených učiteľov a aby si rodičia nemysleli, že starosť o výchovu detí patrí štátu.“

Ozvenu týchto myšlienok som zachytil v predstavách nového vedenia slovenského ministerstva školstva.

 



Pridaj komentár