Eva ZELENAYOVÁ
Keď dnes porovnávame názvy českých a slovenských inštitúcií, tak sa musíme my Slováci hanbiť. Nielenže nemáme Slovenskú národnú radu, nemáme ani Slovenskú televíziu, Slovenský rozhlas, slovenskú tlačovú agentúru, slovenský štatistický úrad, slovenskú konferenciu biskupov, slovenskú národnú banku, slovenské železnice...
Ale pozrime sa k susedom, ktorí nás tak radi ohovárali pred svetom z nacionalizmu a v nedávnej histórii aj trestali nositeľov tzv. slovenského nacionalizmu popravami a väzením. V Česku funguje Česká národná rada, Česká televízia, Český rozhlas, Česká tlačová kancelária, Český štatistický úrad, Česká biskupská konferencia, České dráhy a dodnes sa nevzdali názvu ČSA, ktoré predstavujú ako České aerolínie a bez rozpakov uvádzajú, že vznikli 6. 10. 1923.
Historik Peter Mulík skúmal príčinu absencie národnej a kresťanskej suverenity Slovákov a prišiel k poznaniu, že základnou príčinou neexistencie uceleného historického vedomia slovenského národa je absencia spoločnej historickej skúsenosti vlastnej celému národu. Podľa Mulíka, „národ s uceleným historickým vedomím vníma svoje víťazstvá a porážky, svoje pokorenia a pády, úspechy a triumfy rovnakým, zhodným spôsobom“.
Oficiálna slovenská historiografia dodnes zotrváva na pozíciách vnucovaných Slovákom ich hegemónmi. Z oficiálnych zdrojov sa nedozvieme o plienení husitov na Slovensku v 15. storočí ani o situácii v cirkvi po roku 1918. Husitmi vypálené a vyrabované dediny, hrady a zámky sú stále považované za „spanilé jazdy“ a principiálny postoj slovenskej katolíckej hierarchie po vzniku Česko-Slovenska za nacionálny klerikalizmus.
Štátom platení „slovenskí historici“ vyprodukovali pred desaťročím publikáciu Mýty naše slovenské, v ktorej sa dočítame: „Neplatí preto ani predstava, že stará slovenčina sa v tom čase ocitla spolu s latinčinou, gréčtinou a hebrejčinou medzi vyvolenými jazykmi, ktorými Vatikán povolil viesť bohoslužby v kostoloch.“
Sme my vôbec dedičmi vlastnej histórie?