Ivan BROŽÍK
Netuším, či kvety orgovánu vydržia až do ôsmeho mája. Možno na severe v Turci, na Liptove či pod Duklou. Patrím s pokorou medzi tých, ktorým orgován symbolizuje slobodu. Aj keď akúsi inú „slobodu“ sa mi počas celého aktívneho života vždy ktosi snažil vnucovať.
Sformovala sa u nás na Slovensku hlučná samozvaná oligarchia, ktorá rozhodovala, čo si má človek myslieť, aby myslel správne a vyhovujúco. Títo ľudia nás radi poučujú o tom, čo je sloboda, a že sloboda je to, čo si o fungovaní života myslia oni. „Krutosť tejto oligarchie a jej schopnosť vykonávať verejné popravy je smutne známa. Každý, kto sa jej dostane do cesty, je nepriateľom slobody, pretože koniec koncov prekáža voľnému vyjadrovaniu názorov.“ Ideologickí koryfeji a im v prachu či bahne mediálnej prízemnosti slúžiaci nohsledi nás dokonca trestajú, ak neprevolávame slávu tomu, koho oni za vlajkonosiča slobody vyhlásili. Jedni vyhodením zo zamestnania, iní verejným lynčovaním. Mimochodom, myšlienku v kurzíve nevyslovil nikto iný ako kardinál Ratzinger. Túžim, pre seba i pre Slovensko, túžim pri orgovánovej spomienke na vojnové oslobodenie aj po oslobodení „demokratickom“. „Ako prijímajú zastupiteľské orgány rozhodnutia? Kto by ešte dnes veril tomu, že proces rozhodovania sa skutočne riadi záujmami dobra spoločnosti? Kto by spochybňoval silu osobitných záujmov, ktorých špinavé ruky vidno stále častejšie?“ Aj to sa pýta Jozef Ratzinger. Verím tiež na symboly.
Nová politická moc na Slovensku nastúpila 4. apríla. A programové vyhlásenie vlády ponúkla spolu s orgovánmi. V Turci, tam, kde sa ešte pamätajú na Martina Benku, ešte budú kvitnúť. Pripomeňme si ho jeho radou: „Nenadrapovať sa, neliezť privysoko, nehľadať krásu v prázdnote, ale zveľaďovať ju a tešiť sa z nej tam, kde je: medzi ľuďmi, v živote.“