Od pravicovej slovenskej vlády, najmä od jej neprekonateľného suveréna, sme často počúvali, že štát je zlý gazda. A čo je štátne, to je stratové... Zvyčajne tak znie úvod k odpredaju, rozumej privatizácii, ďalšieho podniku, dopravného gigantu alebo sieťového odvetvia. Pritom sa stane, ako v prípade telekomunikácií, že štát to predá štátu, lebo Deutsche Telecom je v generálnom vlastníctve SRN. Pripusťme však, že je tvrdenie pravdivé.
Potom sa logicky treba opýtať: A kto je to štát? Jeho občania? V zásade áno, ale sotva v danom prípade. Ľudovít XIV., ktorý vyhlasoval: „L´Etat c´ est moi“ – Štát, to som ja? Istotne nie. V danej súvislosti sú štátom tí, ktorí ho zastupujú v spoločnostiach s účasťou štátu, a tí, čo riadia štátne podniky. Ľudia, ktorých tam dosadila vláda. Ľudia, na ktorých sa dohodol absolútne neústavný orgán „Koaličná rada“ – v ktorej napríklad sedí aj predstaviteľ strany reprezentujúcej sotva pol percenta slovenských voličov.
Štát nevie podnikať... Nie, to nie je presné. Podnikať nevedia a zlými gazdami sú ľudia, ktorých politické strany, hľadiac na svoje partajné kšefty, vybrali na čelo koncernov a odvetví bez ohľadu na ich kvalifikáciu, odbornosť, riadiacu schopnosť a zdatnosť v podnikaní. Tu sa začína naša bieda, tu je prapríčina stratovosti Carga, zániku národných aerolínií, problémov všetkých spoločností s účasťou štátu. Asi to nakoniec niekomu vyhovuje: je tu zrazu dôvod na privatizáciu – a tá vždy nasype niekomu do kešene, načo si klamať?
Ján ČOMAJ