Eva ZELENAYOVÁ 
Všetci viac či menej tušíme, že sa náš život v dohľadnom čase zmení. A to nielen pod vplyvom katastrofických filmov, ale skôr pod ťarchou životných podmienok. Začíname si uvedomovať, že nič nie je večné, tobôž nie politické systémy. Rok 2011 priniesol veľa bolestných zmien. V priamom prenose sme mohli sledovať zabíjanie, prezentované ako akúsi súčasť života.
V novembri si mnohí pripomínali zmarené životy ľudí „len“ preto, že sa nedokázali vzdať svojich ideálov, prispôsobiť sa dobe. Neboli prví ani poslední. V antickom Grécku mnohí učenci prichádzali o život práve pre vlastné presvedčenie. Platóna vystríhali, keď kráčal na Akropolu obhajovať vojvodcu Chabria, ktorému hrozila smrť, že aj on môže skončiť s pohárom bolehlavu ako Sokrates. A predsa necúvol. Aj za cenu straty života šírili antickí učenci myšlienky, nekorešpondujúce so vžitými predstavami o existencii vesmíru. Stredovek splodil inkvizíciu. Na hraniciach horeli ľudia, lebo si mysleli, že nemôžu mlčať o veciach, ktoré prinášajú pokrok. Koľko obetí musel priniesť človek, kým sa dostavil zlatý vek konzumizmu?
Čo s ním? Dá sa ísť ďalej? Dá sa ustavične expandovať bez toho, aby to nenarušilo rovnováhu na planéte? Čo komu hovorí spojenie udržateľný rozvoj? A čo znamená? Čo povie človeku obklopenému luxusom a čo hladujúcemu? Teda ako ďalej? Pred dvetisíc rokmi sa v maštali v Betleheme narodil Ježiš, ktorý ukázal cestu. Nič iné nežiadal od ľudí, iba aby sa milovali. Skončil na kríži. Zastavme sa aspoň v nasledujúce sviatočné dni. Potešme sa pohľadom na tučného vrabca, kocúra, skúsme sa blízkej osoby dotknúť. Hoci len končekmi prstov. Tak ako to naznačil Michelangelo v Sixtínskej kaplnke na Stvorení Adama. Každý z nás to potrebuje. Nielen preto, aby sme potlačili nepokoj v duši. Skôr preto, aby z nás ľudskosť neodišla. Navždy.
Eva ZELENAYOVÁ