Slovenský Jeruzalem je kultúrnym a duchovným bohatstvom národa
Spiš je ešte stále tajomným regiónom
Eva ZELENAYOVÁ – Foto: autorka
Levoča je nielen historickým klenotom Spiša. Niet dňa, aby sa neobjavila v dopravnom spravodajstve. Isteže v negatívnom zmysle. Keď sa v minulom storočí stavala Košicko-bohumínska železnica, Levočania nechceli vydať svoje pozemky, a tak hlavná trať Levoču obišla. Zostala im však hlavná cesta, spájajúca západ krajiny s východom, a súčasná diaľnica ju kopíruje. V ostatnom čase vzbudili pozornosť dve správy – keď sa zrútil diaľničný most a keď nastal mimovoľný výbuch v tuneli. Obidve nehody si vyžiadali ľudské obete, obidve sa stali počas výstavby diaľnice blízko Levoče.„To nebude dobré, stavať cestu pod Šibeníkom,“ zhodne tvrdia starí Levočania. Práve v tuneli pod ním sa stala nedávna tragická nehoda. Prečo by to nemalo byť dobré?
Výhľad z vrchu Šibeník, iba niečo vyše troch kilometrov vzdialeného od Košickej brány, jedného zo stredovekých vstupov do historického centra Levoče, je očarujúci. Žeby preto v dávnej minulosti vybrali práve toto miesto na postavenie šibenice? Vrchol kopca, kde kedysi stála, je dnes zarastený tŕním, akoby sama príroda pripravila vinným či nevinným obetiam pamätník. Odtiaľ pri pohľade na Levoču sa napravo od nej vyníma Mariánska hora, naľavo Vysoké Tatry a za chrbtom Spišský hrad so Spišskou Kapitulou. Toľko prírodnej a staviteľskej krásy z jedného miesta sa naskytne zraku len málokde.
Okolo vrchu Šibeník vedie stará hrhovská cesta, využívaná ešte aj dnes. Slúži najmä ľuďom, ktorí si nemôžu dovoliť cestu autobusom. Stretla som jedného 57-ročného muža, ktorý si chcel v levočskej banke vymeniť desať tuniských dinárov. Ktovie, kto mu za prácu zaplatil touto nekonvertibilnou menou. A tak cestu do Levoče meral zbytočne. A možno ani nie. Stal sa mi príjemným spoločníkom na ináč ľuďmi opustenej ceste. Je vyznačená ako cyklodráha, no zrejme veľa cyklistov po nej neprejde, aj keď prechádza atraktívnym územím s nádhernými panoramatickými výhľadmi. Len to stúpanie...
V ten augustový deň som stretla iba jedného cyklistu, ktorý mieril na Šibeník. Keď sa ozvali zvuky zbíjačky z rozostavaného tunela, z krovia na Šibeniku vyletel orol. Hoci sucho poznačilo aj Spiš, bahnenie diviakov na lúke nad tunelom bolo neprehliadnuteľné. Ináč sa nad krajinou rozprestieralo mučivé ticho.
■ ÚTEK Z LEVOČE
Na skok od Levoče sa nachádza Spišský Hrhov, najnovšia lokalita, do ktorej utekajú Levočania. V autobuse na Spišskú Kapitulu som si vypočula dôvody. Pozemky sú lacnejšie, Hrhov má kúpalisko, Levoča nie, je tam viac kultúry. Nuž, na zamyslenie, najmä preto, že z Levoče sa skutočne po zotmení stáva čierne mesto bez známok života. Stačí sa prejsť po uliciach historického centra. Mnohé domy zívajú prázdnotou. Historické jadro je mestskou pamiatkovou rezerváciou, dokonca zapísanou v UNESCO, ibaže sa zdá, že pamiatkarom to vôbec neprekáža. Už keď v mestskom parku štýlový altánok nahradilo akési ufo, ako súčasný „zázrak“ nazývajú miestni občania, zdvihla sa vlna nevôle. Objavili sa viaceré kritické články, no nič sa nestalo. Osadzovanie prapodivných prvkov drobnej architektúry pokračuje. Nové kandelábre mestského osvetlenia, siahajúce ponad domy námestia, vzbudzujú dojem, že ich sem premiestnili z nejakého futbalového štadióna. A rovnaký rukopis necitlivého narábania s historickým dedičstvom nesie aj osvetlenie Katedrály sv. Martina v neďalekej Spišskej Kapitule. Akoby si bol ktosi povedal, ja vám ukážem...
Zo Spišského Hrhova je na dohľad Spišská Kapitula s protiľahlou Sivou bradou. Spišská Kapitula je centrom Spišskej diecézy, obohnaná hradbami, z ktorých nedávno neznámy páchateľ strhol medený plech. Jej začiatky siahajú do X. storočia a spájajú ich s benediktínmi. V areáli z XII. storočia sa nachádza románska Katedrála sv. Martina s dvoma vežami. Ani tie nie sú ničím pokryté, ale ich kamenný povrch bol zámerom staviteľa. Nachádza sa v nej hrob spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Po tomto biskupovi nesie meno aj tunajší kňazský seminár. Pôsobí v ňom HEDr. Ľuboslav Hromják, PhD., jeden z mála slovenských cirkevných historikov. K tomuto územiu má hlboký vzťah. Zahraničným návštevám zvykne hovoriť takú legendu o vzniku Slovenska, o akej máloktorý Slovák čo i len tuší. Vraj keď Pán Boh rozdával dary, Talianov obdaroval temperamentom, Francúzov koňakom a kráľovskou noblesou a Slovák ako posledný nič nechcel. Keď ho Pán Boh oslovil, čo si žiada, odpovedal, že je chudobný, že je zvyknutý žiť v chudobe. Ale ak chce, nech mu venuje niečo malé a krásne. A Pán Boh mu povedal: Keďže si nežiadal nič veľké, darujem ti záhradu, do ktorej chodím oddychovať. Je ňou Slovensko.
■ SKVOST POD ZEMOU
Spiš, po Bratislave najnavštevovanejší región Slovenska, nič nie je dlžný predstave Božej záhrady. Spišská Kapitula je podľa Hromjáka vernou kópiou Vatikánu a protiľahlá Pažica so Sivou bradou zasa Jeruzalemu. Sivá brada je stále živou travertínovou kopou, čo znamená, že tri vyvierajúce minerálne pramene ustavične ukladajú vápenec na jej povrch a menia ho. Nachádza sa tu aj vzácna flóra. V roku 1979 vyhlásili Sivú bradu s rozlohou 19,5 hektára za Národnú prírodnú rezerváciu, čím sa dostala pod zákonnú ochranu.
Pažica predstavuje lúku s komplexom kaplniek a malými lesíkmi. Poskytuje prekrásne panoramatické pohľady na okolitú krajinu s dominantným Spišským hradom. Osamotené kaplnky na Pažici boli kedysi súčasťou kalvárie, ktorá sa začínala v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule a končila sa na Krížovej hore, dnes známej ako Sivá brada. Pažica však ukrýva jedno tajomstvo.
Archivár Ivan Chalupecký hovorí, že kláštor na Pažici z XI. storočia objavili archeológovia, keď v 70. rokoch minulého storočia robili výskum na Spišskom hrade. Nebola to štátna objednávka, nútila ich profesionálna zvedavosť. Vraj skutočne našli jeho zvyšky aj nádherný travertínový kríž, ktorý sa však stratil. Vykopávky neboli oficiálne, tak miesto napokon zasypali. Dnes by ste márne hľadali aspoň nejaký náznak toho, že na tomto mieste stál významný objekt, dôkaz našej starobylej kultúry. Zato pri vstupe na Pažicu sa vyníma informačná tabuľa s textom: „Región Podbranisko, turistické trasy a cyklodráhy v území miestnej akčnej skupiny Levoča.“ Nič o tom, že sa nachádzate na historickom území, ktorého dejiny siahajú do počiatkov kresťanstva na Slovensku.
Keď sa Košice stali európskym mestom kultúry, Košický samosprávny kraj zadal objednávku na spracovanie urbanisticko-architektonickej štúdie religióznej krajiny s názvom Spišský Jeruzalem. A hoci štúdia je už niekoľko rokov na svete, nijaký pútač neinformuje o tejto jedinečnej lokalite, dokonca zapísanej do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Problém podľa domácich môže spôsobovať necitlivé rozdelenie Spiša do dvoch samosprávnych krajov – Košického a Prešovského. Kým Spišský hrad patrí do Košického VÚC, Spišská kapitula do Prešovského. A v Prešove azda dosiaľ nezbadali, čo dostali do daru.
■ GENIUS LOCI
„Sivá brada podľa legendy dostala meno po mníchovi so sivou bradou,“ vysvetľuje Ľuboslav Hromják. Sivú bradu považuje za genius loci. Prečo? „Lebo sa tu snúbi symbolika krajiny so symbolikou náboženskou.“
„Na kopci Sivej brady, s pôvodným názvom Krížová hora, stál do roku 1675 iba kríž. Kaplnku Povýšenia sv. kríža dal na tomto mieste v roku 1675 vybudovať spišský prepošt Juraj Báršoň. Sivá brada ako súčasť Spišského Jeruzalema predstavuje Golgotu. Z jej kopca vyteká liečivá minerálna voda. Z duchovného hľadiska liekom je kríž. Voda má však aj tvorivé schopnosti, rovnako ako kresťanstvo, ak je živé. Keďže je termálna, hreje. Ako Božia láska,“ delí sa o svoje pocity historik a kňaz Ľuboslav Hromják.
Aby Spišský Jeruzalem predstavoval kompletnú kalváriu, mali by ho doplniť o tri kaplnky na Sivej brade. Ibaže tie by mali stáť na súkromnom pozemku. Hoci už v listine z roku 1274 sa zachovali údaje o majetku Spišskej Kapituly, počas bývalého režimu prišla cirkev o mnohé z nich. Aj o Baldovské kúpele so Sivou bradou. Dostali sa podniku Kovohuty Krompachy. Podľa reštitučného zákona nemohli byť vrátené cirkvi, lebo išlo o národnú prírodnú rezerváciu. Ibaže Kovohutám nič nebránilo, aby rozpredali nadbytočný majetok, čím sa aj Sivá brada dostala do súkromných rúk. Nový majiteľ síce ponúkol spišskému biskupstvu Sivú bradu na predaj, ibaže cena lokality chránená zákonom bola nad možnosťami biskupstva. V súčasnosti je územie Sivej brady zanedbané, parkovisko neprístupné, lebo ako tvrdí súčasný majiteľ, prináša mu iba trápenie. Podnikanie na chránenom území je vraj stratové. Čo znamená, že až do vyriešenia majetkových práv nemôže sa Sivá brada stať plnohodnotnou súčasťou Spišského Jeruzalema.
■ ČAS VZNIKU
Ľuboslav Hromják je presvedčený, že Spišský Jeruzalem vznikol v čase reformácie. Z tohto obdobia totiž pochádzajú kaplnky na Pažici.
„Štúdiou sa potvrdilo, že komplex kaplniek nie je náhodný. Má v sebe obrovskú silu, lebo predstavuje isté rozmery budov, ktoré môžu byť spájané s umučením Pána Ježiša,“ približuje tento fenomén krajiny. A dodáva: „Či vznikol za križiakov alebo neskôr, to môžeme nechať bokom, pretože nemáme na to jasné dôkazy.“
Chalupeckého hypotéza, že areál na Pažici založili križiaci, sa však ukazuje ako dosť pravdepodobná. Spomínanými archeológmi na Spišskom hrade boli Andrej Fiala a Adrian Vallašek. Vallašek dokonca zanechal opis odkrytých objektov na Pažici, kde skutočne vykopali kláštor sv. Martina. Nehľadali náhodne. Vallašek uvádza, že sa zachovala dohoda z roku 1274 medzi spišským prepoštom Muthmerom a Sasmi zo Spišského Podhradia, potvrdená spišským županom magistrom Rolandom o hraniciach majetkov Spišskej Kapituly. V tejto dohode sa spomína hradská, ktorá prechádza popri kláštore sv. Martina. Takže Vallašek s Fialom išli naisto.
„Už bežnou vizuálnou obhliadkou tohto miesta bolo možné rozoznať pod súvislým trávnatým porastom terénne nerovnosti pripomínajúce zvyšky objektov. Následným výskumom sa podarilo odkryť jedinečný opevnený stavebný komplex, ktorý nepochybne súvisel so spomenutým kláštorom sv. Martina,“ napísali o tom.
■ VÝNIMOČNÝ KOMPLEX
V texte o kláštore sa dozvedáme, že múry opevnenia s hrúbkou 100 až 130 centimetrov sa miestami zachovali až do výšky 120 centimetrov. Ďalej sú tam podrobne opísané jednotlivé časti vnútorných stavieb aj spôsob ich využitia. Uzavretá časť vnútri opevnenia tvorila približne 2 000 štvorcových metrov. Vallašek potvrdil, že vo výplni múrov sa okrem lomových kameňov s ílovitou zeminou objavil väčší travertínový kríž s rozšírenými horizontálnymi ramenami a fragment travertínovej kruhovej sväteničky. A vyslovil názor, že kláštor pravdepodobne patril benediktínom, pochádza z 11. storočia, v 14. storočí ešte niektoré objekty jestvovali, ale v 15. storočí definitívne zanikol.
V súčasnosti teda niet po kláštore ani stopy. Keďže nešlo o oficiálny výskum, lokalitu zasypali. Bez miestneho sprievodcu nie je možné na mieste čo i len tušiť, že sa tam kedysi nachádzal výnimočný komplex, ktorý podľa Vallaška položil na severovýchodnom Slovensku základy kresťanstva, vzdelanosti a kultúry. Spišský Jeruzalem znovu ožil v roku 2009. Klerici tu v predveľkonočnom čase organizujú pašie. Pažica je však prístupná širokej verejnosti v každom čase. Aj so Sivou bradou. V informačnom centre na Spišskej Kapitule sa dajú získať podrobné informácie o lokalite aj sprievodca, ak je oň záujem.
Paradoxne , trebárs Taliani vyhľadávajú Spišskú Kapitulu s okolím na základe domácich informácií o lokalitách UNESCO. A čo my? Neprekážajú nám bilbordy s hlavami politikov a so stupídnymi heslami, ale upozornenia na významnú lokalitu áno? A možno v prípade Sivej brady je to aj dobré. Veď ako vysvetlíte cudzincovi zanedbané územie chránenej prírodnej oblasti? Že ju vlastní súkromník? Peniaze z turistického ruchu nepotečú do štátnej kasy, ak si neurobíme doma poriadok. Vo všetkom.