Spisovatelia na rázcestí


BANČEJ webPOZNÁMKA

Spisovatelia na rázcestí

Maroš M. BANČEJ

Píšuci ľudia, básnici, prozaici či dramatici mali na Slovensku vždy do veľkej miery výlučné postavenie. Jednak tým, že v 18., ale najmä v 19. a začiatkom 20. storočia boli to najmä oni, kto zachraňoval a zveľaďoval slovenčinu, aby spolu s národom prežila brutálny atak maďarizácie. Veľkú úlohu zohral aj fakt, že v podstate každý z majstrov pera sa venoval i osvetovej činnosti a literatúru tvoril takpovediac popri zamestnaní. Medzi našimi spisovateľmi a spisovateľkami nájdeme teda kňazov, učiteľov, notárov, právnikov aj lekárov.

Je len logické, že začiatočná funkcia slovenskej literatúry, to jest udržať jazyk, posilniť národné povedomie a vzdelávať Slovákov, spôsobila, že prakticky až do 20. storočia sa naši autori veľmi málo zúčastňovali na európskych a svetových umeleckých výbojoch. V tridsiatych rokoch sľubný nástup slovenskej moderny prerušili vojnové udalosti a po februári 1948 zasiahla do literatúry nekompromisná ruka „socialistického realizmu“. Napriek tomu vzniklo v druhej polovici 20. storočia veľa kľúčových diel našej literatúry a mená ako Sloboda, Šikula, Jaroš, Johanides, Mitana, Válek, Rúfus a mnohí ďalší mimoriadne zarezonovali v povedomí milovníkov literatúry. Spoločenský kredit spisovateľa ako tvorcu bol stále veľmi vysoký a nič na tom nezmenilo ani zopár poplatných prorežimových spisovateľov a takzvaných „častuškárov“. Spoločenské zmeny v novembri 1989 aj v tejto oblasti generálne zamiešali karty. V prvom rade sa nekonalo žiadne „otváranie šuplíkov“, v ktorých podľa fám čakali na vydanie prelomové rukopisy. Vývoj literatúry pokračoval kontinuálne. Čo sa však porušilo, bolo kontinuum profesijnej spisovateľskej organizácie. Na troskách monopolného Zväzu slovenských spisovateľov vznikli hneď dve organizácie. Spolok spisovateľov Slovenska a Obec slovenských spisovateľov. Kľúčovým sa ukázal vzťah tvorivých ľudí k slovenskej štátnosti. Pokiaľ Spolok stál za samostatnosťou Slovenska, hlavní protagonisti Obce preferovali zotrvanie v Československu. A štiepenie pokračovalo ďalej. Spory, často malicherné, nadŕžanie ministrov kultúry podľa ich politickej príslušnosti raz jednej raz druhej strane zapríčinilo, že profesijné spisovateľské organizácie začali postupne atrofovať. Ľudia od pera stratili veľkú výhodu spoločného koordinovaného postupu pri presadzovaní dôležitých, pre kultúru prospešných politických krokov. Spisovatelia prišli o Domov slovenských spisovateľov v Budmerickom kaštieli, o Klub spisovateľov a najnovšie aj o svoju budovu v centre Bratislavy. Niekomu zrejme vyhovuje tento stav znižovania spoločenského kreditu tvorivej obce. Pre kultúru dôležité zákony sú nedokonalé alebo už roky hibernované v podobe návrhov. Ostáva veriť, že výrazné zmeny vo vedení Spolku slovenských spisovateľov tento stav zvrátia. Ide o veľa.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.