AKO BOLO, ČO BOLO

Utajovaná vojna zostáva v trezoroch

Peter VALO

V roku 1993 nakrútilo Košické štúdio STV dokument Veľký poker alebo Malá vojna. Začínal sa faktami: 14. marca 1939 odhlasoval slovenský snem samostatnosť Slovenskej republiky. 15. marca ju uznalo Maďarsko. 20. marca písal z Varšavy maďarský veľvyslanec do Budapešti: „Poliaci veria, že sa maďarsko-poľskú hranicu podarí posunúť na západ.“ 21. marca mu odpovedal minister zahraničných vecí Csáky, že sa vojsko pohne v priebehu dvoch dní a veliteľ generálneho štábu Henrich Werth dal rozkaz na útok proti Slovensku. 22. marca 1939 telefonoval z Berlína maďarský vyslanec Sztojay, že malé riešenie môžu uskutočniť.

Maďari uvažovali aj o veľkom riešení. Ak by nenarazili na odpor, chceli pokračovať až po Poprad. 23. marca 1939 maďarské vojská prekročili východné hranice Slovenska.

„Útok prišiel v čase, keď Slovensko uzatváralo ochrannú zmluvu s Nemeckom,“ povedal historik Ladislav Deák. Českí vojaci odchádzali z nášho územia, armáda neexistovala. Maďari nepredpokladali, že narazia na odpor. Nerátali s tým, že agresia, ktorá mala mladý štát zraziť na kolená, spôsobí pravý opak. Za pár dní bolo na východe päťdesiattisíc vojakov...

Spomienka na Malú vojnu zjednotila odbojárov i neodbojárov. V roku 1991 pri hrobe pilota Jána Prháčka prečítal generál Belo Kubica vyhlásenie, že „obrana hraníc Slovenskej republiky pred fašistickým Maďarskom patrí medzi najsvetlejšie miesta našich národných dejín. Mená tých, ktorí pri nej položili svoje životy, patria na listinu historickej cti. Bezúhonnosť obranného aktu bola tŕňom v oku benešovských pragocentristov, gottwaldovských socialistických internacionalistov aj skrytých predstaviteľov maďarskej iredenty. Preto sa pokúsili tieto udalosti zamlčať a odstránili pamätníky, ktoré ich pripomínali“. Signatári vyhlásenia požadovali, aby boli navrátené pamätníky obetiam Malej vojny.

POZNÁMKA

Prebúdzanie sa do smutnej reality

Roman KALISKÝ-HRONSKÝ

Prezident Slovenského olympijského výboru (SOV) František Chmelár tesne pred skončením XXII. zimných olympijských hier v Soči vyhlásil, že nemá dôvod meniť nič na svojom tvrdení, že hry boli dobre zorganizované a podmienky pre športovcov boli tiež výborné. „Boli sme a stále sme realistickí. Ja osobne sklamaný nie som, skôr naopak. Máme niekoľko pozitívnych výsledkov. Za mimoriadny úspech treba považovať zisk zlatej medaily Anastasie Kuzminovej.“

KOMENTÁR

Ukrajina v sebazničujúcich plameňoch

Roman MICHELKO

 Ukrajinská kríza je typickým príkladom, ako skreslene a povrchne naše médiá informujú o tom, čo sa tam deje, ako sa takmer vôbec nedozvedáme hlbšie pozadie sporu, ako málo vieme o skutočných motiváciách aktérov. Poďme však ku genéze celej kauzy. Aby sme mohli pochopiť to, čo sa dnes na Ukrajine deje, musíme poznať hlbší kontext. Tak predovšetkým, Ukrajina je vnútorne veľmi rozdelená krajina. Kým jej západ hovoriaci ukrajinsky mal vždy jasné ukrajinské povedomie a bol vždy baštou či už exprezidenta Viktora Juščenka alebo Julije Tymošenkovej, ruskojazyčný východ a Krym boli minimálne v posledných desiatich rokoch baštou Strany regiónov Viktora Janukovyča. Volebné mapy sú úplne jednoznačné. V parlamentných či prezidentských voľbách bola krajina preťatá na dve časti v podstate bez enkláv a raz jedna polovica krajiny vládla druhej, a potom naopak. Podstatné je, že vždy až do dnešných dní to bola voľba alternatívna, že nikdy nebol víťaz dopredu jasný (ako napríklad v Bielorusku) a výsledky volieb sa viac menej akceptovali.

KOMENTÁR

Trinásti proti tomu jednému

Roman MICHELKO

Očakávať v politickej kampani prevahu racionálnych argumentov je asi nepatričné, ale takú koncentráciu demagógie, falošnosti a vyložených hlúpostí, akou nás častujú kandidáti prezidentskej kampane, očakával len málokto. Do istej miery je to spôsobené aj štrnásťčlenným, pôvodne dokonca pätnásťčlenným panoptikom kandidátov, z ktorých sú minimálne tri štvrtiny len štatistami. Samozrejme, ich motivácie sú rôznorodé – od vrodeného exhibicionizmu, cez úsilie zviditeľnením svojej politickej agendy pomôcť subjektu, ktorý ho nominoval, až po snahu štvorice reálnych uchádzačov o post dvojky v prvom kole, ktorá sa potom akosi automaticky pasuje do role spasiteľa či zjednotiteľa pravice.

POZNÁMKA

Generačné bludisko kultúry

Maroš M. BANČEJ

Kto sa zaujíma o slovenskú kultúru za posledných, dajme tomu dvadsaťpäť rokov, má možnosť porovnávať, azda aj analyzovať a pravdepodobne i krútiť hlavou. Hneď po novembri osemdesiatdeväť nastala medzi tvorivými ľuďmi všeobecná eufória. Konečne nijaká cenzúra, nijaký diktát od všemocných ideologických straníckych šéfov, ako a o čom písať, maľovať, spievať či hrať divadlo. Skrátka, svet sa zdal ako vynikajúce miesto pre tvorivých našincov a generácia vtedajších dvadsiatnikov verila, že dobyje prinajmenšom Európu, ak nie svet.

O ČOM JE REČ

Oslávme nášho kráľa Svätopluka

Drahoslav MACHALA

Poprední slovenskí historici Richard Marsina, Matúš Kučera, Ján Lukačka, Ján Baďurík, Martin Homza a Anton Hrnko už opakovane obhájili historickú pravdu, že Svätopluk požíval titul kráľa, i to, že jeho miesto v dejinách starého Slovenska je nezastupiteľné. Zvláštne je však uvažovanie niektorých zlomyseľných novinárov, pre ktorých je slovenské a národné ako pre čerta svätená voda... Nás v Matici slovenskej sa úvahy týchto zapredancov nijako nedotýkajú. S odvolaním sa na dátum 11. marca 894 si pripomenieme 1 120. výročie smrti nášho kráľa Svätopluka. Stane sa tak v stredu 19. marca tohto roku o 13. hodine na nádvorí Bratislavského hradu!