Stále je predmetom sporov – odborná diskusia dnes nejestvuje


tiso j. portrét štvorecUplynulo 125 rokov od narodenia katolíckeho kňaza a neskoršieho prezidenta J. Tisa

Dušan D. KERNÝ – Foto: archív SNN

Švajčiarsky diplomat Hans Keller, ktorý pôsobil v rokoch druhej svetovej vojny na Slovensku, vo svojom svedectve o tých časoch zastával názor, že „len ťažko o tom môže hovoriť a súdiť ten, kto to osobne nezažil a nebol svedkom udalostí na Slovensku“. O tomto období vydal pozoruhodné svedectvo aj iný svedok, nemecký autor Volfgang Venohr.

Udalosti vzniku a existencie prvej Slovenskej republiky, najmä osoba jej prvého a jediného prezidenta, ktorý bol historicky aj prvým slovenským predsedom vlády – katolíckeho kňaza Jozefa Tisa –, sú dodnes predmetom rozdielnych hodnotení. Podľa historika strednej generácie Martina Lacka dnes však nejestvuje verejná odborná diskusia. Historici dodnes stoja pred dilemou nájsť vyvážený pohľad v otázke, ktorá je zrejme dôležitá aj pre laickú verejnosť. Jozef Tiso sa narodil 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči, v rodnej obci navštevoval ľudovú školu, ktorá bola vtedy trojjazyčná.

Z NEMECKÝCH ARCHÍVOV

Fakt neuzavretosti odbornej diskusie konštatuje aj Dr. Ladislav Suško, jeden z vedcov, ktorý sa venoval výskumu nemeckých archívov. Výsledkom jeho výskumu bolo osobitné vydanie zbierky dokumentov z nemeckých archívov vo vydavateľstve Lúč, ako aj účasť na projekte Historického ústavu SAV v rámci projektu VEGA, kde bol vedúcim tímu. Dokument Jozef Tiso – prejavy a články, ktorý vydal Historický ústav SAV, vyšiel v roku 2002. Editori konštatujú, že „podobne ako ostatní predstavitelia režimu vojnovej Slovenskej republiky bol aj Jozef Tiso v roku 1945 postavený pred retribučné súdnictvo a Národný súd ho v roku 1947 odsúdil na trest smrti, ktorý sa vykonal 18. apríla 1947“.

tiso vojaci BBV knihe dokumentov sa konštatuje, že „určitým čiastkovým vyvrcholením polemiky o osobnosti a politike J. Tisa bolo sympózium v máji 1992 a z neho publikovaný zborník pod názvom Pokus o politický a osobný profil Jozefa Tisa, vydaný Historickým ústavom SAV v Bratislave. Podrobnejší pohľad na dosiahnuté výsledky ukazoval, že výskum tohto obdobia má ešte mnohé nedostatky a medzery, najzreteľnejšie sa to prejavovalo pri dokumentácii o osobnosti Jozefa Tisa“. Preto projekt VEGA viedol k zrodu dvojdielnej edície dokumentov publicistiky J. Tisa z obdobia rokov 1913 – 1945, pričom medzníkom sa stala Mníchovská dohoda z 29. – 30. septembra 1938 ako rozhodujúci mocenský priesečník geopolitického postavenia medzivojnového Československa a Slovenska v ňom. Celkove projekt VEGA v rôznom zložení trval od roku 1995 a skončil sa v roku 2002. Podľa editorov „jedným z najefektívnejších prostriedkov na prekonanie diametrálne odlišných názorov a zároveň na objektívnu rekonštrukciu Tisových politických či verejno-spoločenských aktivít je poznávanie a sprístupňovanie autentických dobových prameňov a medzi ne patrí aj nesmierne bohatá Tisova vyše tridsaťročná publicistická činnosť“.

Editori konštatujú, že v rokoch 1924 – 1945 bol J. Tiso farárom dekanom v Bánovciach a tejto funkcie sa nevzdal, aj keď viaceré hlasy v katolíckej cirkvi ho nabádali na to, aby sa politické a klerické funkcie nespájali. V živote J. Tisa však hralo náboženstvo a katolícka cirkev nepopierateľne dôležitú úlohu, formovali jeho osobnosť a ťažko si ich odmyslieť. Pôsobením vo vláde získal J. Tiso aj skúsenosti na štátnickom poli, bol i československým ministrom zdravotníctva a v krízovom roku 1938 vystupňoval aktivity a politické akcie v znamení požiadavky autonómie a vyzdvihovania Pittsburskej dohody.

NEĽAHKÉ BREMENO

tiso portret štvorecPodľa historika mladšej, minulosťou nezaťaženej generácie M. Lacku dlhé obdobie „od konca druhej svetovej vojny až po rok 1989 bolo hodnotenie J. Tisa najmä politickou záležitosťou“. SR, ako aj J. Tiso sa neskúmali ako osobitné historické javy, retribučný súd v roku 1947 neskúmal mieru jeho zodpovednosti za dianie v rokoch 1938 – 1945, ale hodnotil ho najmä z hľadiska „rozbíjania ČSR“. Podľa M. Lacka pre objektívne historické hodnotenie je mimoriadne dôležitá spoločenská a politická atmosféra, verejná odborná diskusia však viac ako desaťročia neexistuje, ako to viackrát potvrdil aj pre SNN. Kým pred dvomi desaťročiami sa pod záštitou predsedu SNR konala veľká medzinárodná konferencia o Tisovi, kde sa stretli prívrženci i odporcovia, dnes si je ťažko niečo také predstaviť. Pritom podľa historika M. Lacka J. Tiso má mimoriadne miesto v slovenských dejinách, bol hlavou prvej Slovenskej republiky v slovenských dejinách a tým jedným z rozhodujúcich spolutvorcov modernej slovenskej štátnosti, prevzal na seba neľahké bremeno zodpovednosti v období, ktoré patrilo medzi najhoršie v európskych dejinách.

FATÁLNE ZLYHANIA

Švajčiarsky diplomat Hans Keller spomína na atmosféru po vypuknutí povstania v roku 1944 a následnej, prezidentom podporenej nemeckej okupácie Slovenska , keď sa, podľa H. Kellera, skôr čakalo, že prezident odstúpi z funkcie, no nestalo sa tak. Aj podľa historika L. Suška „pronemecká orientácia SR na konci vojny nepredstavovala pre slovenský národ nijakú perspektívu, ale J. Tiso neposkytol nijakú inú alternatívu riešenia“. Toto umožnenie okupácie vlastnej krajiny a impulz prezidenta ako najvyššieho veliteľa armády na to, aby ju Nemci odzbrojili, patrí aj podľa historika M. Lacu k negatívam politiky J. Tisa. Čo je však najhoršie, dopustil zavedenie a realizáciu rasových prvkov do politiky a verejného života, dopustil zbavenie občianstva a deportáciu 60 tisíc vlastných občanov do rúk Nemecka, hoci ono samo to priamo nepožadovalo, a nepočúval pritom ani varovné naliehanie Vatikánu. Bolo to jednoznačné zlyhanie nielen štátnika, ale aj kňaza, kresťana a človeka, konštatuje M. Lacko, keď hovorí o pozitívach, ako aj negatívach tejto historickej osobnosti.

tiso a hitlerAj po 125 rokoch od narodenia je teda osoba Jozefa Tisa stále predmetom sporov a pálčivou témou. Avšak po roku 1989 vyvoláva aj historické porovnania v tom, akú úlohu zahrali politici na Slovensku v obhajobe národných záujmov nielen v časoch vojny, ale do roku 1989 – a doteraz. Je zrejme nevyhnutné a žiaduce, aby historici hodnotili dejiny XX. storočia a ich aktérov v súvislostiach, aby sa vytlačila na okraj účelová publicistika a účelové formovanie či deformovanie slovenského historického povedomia. V súvislosti s J. Tisom je iste pozoruhodné, ak dnes možno vysloviť aj názor, že nech konal akokoľvek „nekonal s vidinou slávy či zisku“, ako to konštatuje historik Ústavu pamäti národa M. Lacko, jeden z vytrvalých kritikov neexistencie verejnej odbornej diskusie o týchto otázkach v poslednom desaťročí.

 



Pridaj komentár