Štefan Hoza spevom po slovensky očaril Prahu a stal sa hviezdou operetných scén
Milan POLÁK
Štefan Hoza bol muž impozantného zjavu a svietivo oceľového hlasu. Okrem toho, že bol hrdinom desiatok operiet a opier na slovenských, českých a zahraničných javiskách, bol aj priekopníkom, osnovateľom a podnecovateľom nášho národného koncertného a hudobno-dramatického umenia. Bol hercom, spevákom, libretistom, prekladateľom, publicistom, dramaturgom a pedagógom v čase, keď sa kládli základy nášho národného operného umenia.
Štefan Hoza sa narodil v roku 1906 v Smižanoch. V Spišskej Novej Vsi študoval na učiteľskom ústave, ktorý mal vynikajúcich pedagógov a tí ho priviedli aj k záujmu o slovenskú literatúru. Hoza však študoval aj latinčinu, absolvoval z nej diferenciálne skúšky a istý čas strávil v malom seminári spišského biskupstva v Levoči. Maturoval na vtedy špičkovom Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. Jedným z Hozových pedagógov bol aj nadšenec pre slovenskú hudbu Fraňo Dostalík, u ktorého maturoval z hudobných predmetov. Pôsobil tu aj profesor Strelec. Hoza teda vyšiel z mimoriadne inšpirujúceho a kultivovaného prostredia, ktorého doménou bolo pestovanie a rozvíjanie všestrannej osobnosti budúceho učiteľa.
Prvým jeho učiteľským pôsobiskom bol Cífer v trnavskom okrese. Čoskoro sa stal členom legendárneho Speváckeho zboru slovenských učiteľov, čo potom výrazne ovplyvnilo jeho ďalší život a umeleckú kariéru. V speváckom zbore spieval sóla a upútal pozornosť sýtym, impozantným hlasom a pôsobivým prejavom. Zaiste aj to ho priviedlo k rozhodnutiu prihlásiť sa na štúdium na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, kde sa stal žiakom vynikajúceho pedagóga, operného a koncertného sólistu Jozefa Egema, ktorý vychoval celú prvú generáciu slovenských operných spevákov. Po absolvovaní akadémie v roku 1932 operný spev študoval aj v Miláne u J. Piccoliho a vo Viedni u W. Steinbrückovej. V týchto rokoch prežil nielen svoj javiskový krst na scéne Slovenského národného divadla, ale bol aj pravidelným hosťom Modernej operety v Prahe.
■ OPERETNÝ MILOVNÍK
V rokoch prvej Československej republiky v repertoári SND mala významné zastúpenie opereta, teda žáner, ktorý vychádzal v ústrety prevládajúcemu diváckemu záujmu. Aj Štefan Hoza bol v prvej etape svojej speváckej kariéry najmä predstaviteľom hlavných postáv operiet a ako taký stal sa miláčikom operetného publika. Brilantne stvárňoval najmä operetných milovníkov v tituloch, akými boli Cárovič, Paganini, Poľská krv, Giuditta, Cigánsky barón, Zem úsmevov... Ohlas na vystúpenia predstaviteľa populárnych operetných titulov, na ich interpretáciu vzrastom vysokým, impozantným, šarmantným a elegantným Štefanom Hozom prenikol aj do Prahy, kde vtedy divadelný podnikateľ Antonín Drašar viedol Moderní operetu. On pozval Hozu ako hosťa do Lehárovej operety Zem úsmevov. Po mimoriadne úspešných vystúpeniach v Prahe – bolo to v rokoch 1933 až 1934 – stal sa doslova operetnou hviezdou s popularitou, akej sa vtedy tešili Richard Tauber či Marika Röck vo Viedni. V Prahe boli v tom čase veľkými operetnými hviezdami aj Juhoslovan Dano Živojnovič či Slovák František Krištof Veselý. Obaja však spievali české piesne s prízvukom – Živojnovič so srbským a Veselý s maďarským. Hoza sa z tejto charakteristiky vymyká. Jednoducho nemal nijaký cudzí prízvuk a hoci češtinu ovládal dokonale, na české javisko priniesol to, čo nikto pred ním: slovenčinu! Sám si preložil ústrednú áriu v Zemi úsmevov Ja svoje srdce dám... do slovenčiny a v Prahe ju aj po slovensky spieval. Pražské dámy šaleli. Očaril ich pravý slovenský Jánošík – ibaže vo fraku a s nonšalantnou eleganciou. A tak okrem módnych šlágrov, dnešným slovníkom by sme povedali – hitov (napríklad piesne ako Dita, Nepovedz, dievčatko, nikomu a iné), konečne znela z českého rádia i z javiska slovenčina a navyše slovenčina nedeformovaná, čistá, ľubozvučná.
■ KĽÚČ K SRDCIAM
Hoza počas svojho angažmán v Slovenskom národnom divadle (do roku 1945) popri účinkovaní v náročnom opernom repertoári vystúpil ako predstaviteľ hlavných úloh takmer v štyridsiatich operetách. Je to neskutočne úctyhodné číslo, navyše keď ho posudzujeme na pozadí veľkej reprízovosti operiet v tých rokoch. Po roku 1945 už operetu v SND neuvádzali, neskôr sa presťahovala na Novú scénu, ale v tom čase sa už Štefan Hoza venoval len opernému spevu. Opereta v jeho divadelnej kariére však zohrala pomerne významnú úlohu. Hľadal kľúč k srdciam divákov a dbal vždy o to, aby ich nepodcenil. Aj v tomto „ľahkonohom“ žánri nezaprel svoju letoru vzdelaného, kultivovaného a poctivého divadelníka. Napriek tomu opereta nehrala v Hozovej umeleckej dráhe hlavnú či prvoradú úlohu. Tá v jeho tvorivom zenite pripadla opere. A na prvom mieste slovenskej národnej opere.
Hozov kovovolesklý tenor zaznel v množstve operných úloh. Boli to postavy ako Canio, Cavaradossi, Kalaf, don José, Radames, Othello, Dalibor a mnohé ďalšie. Ako dramaturg dal podnet uviesť na repertoár Smetanu, Dvořáka i Janáčka počas prvej Slovenskej republiky, hoci sa to vrchnosti nepozdávalo. Pozval k nám juhoslovanských i bulharských skladateľov a spevákov.
■ BOJ O NÁRODNÚ OPERU
Hoza bol presvedčený, že ak Slovenské národné divadlo nebude hrať slovenské diela, nebude slovenským a národným hudobným divadlom. Bol tu síce výnimočný Kováč Wieland Jána Levoslava Bellu i Detvan Viliama Figuša Bystrého, ale tieto opery nemali silu prenikavejšie osloviť diváka. Mali sme však dva veľké a aj pre operu perspektívne zjavy. Bol tu Eugen Suchoň a Ján Cikker. Na ich tvorbu sa zameral i Štefan Hoza a stal sa spoluautorom libreta Suchoňovej Krútňavy (podľa námetu Mila Urbana) aj Cikkerovho Jura Jánošíka. Jeho libreto bolo kongeniálne, vystavané veľkým talentom oboch skladateľov.
Dva základné piliere slovenskej národnej opery majú hozovský rukopis. V jednom z nich – v Suchoňovej Krútňave – stvárnil aj postavu Ondreja. Ako dramaturg opery SND pričinil sa o uvedenie operných diel Bartolomeja Urbanca a Ladislava Holoubka. Pozornosť venoval aj koncertnej a symfonickej tvorbe slovenských skladateľov. O 1. symfónii Alexandra Moyzesa, ktorá mala premiéru 11. februára 1929 pod taktovkou Oskara Nedbala, Hoza v tom čase ako člen speváckeho zboru napísal: „Už na skúškach sme prejavovali oduševnené sympatie búrlivému Moyzesovmu dielu. Bola to prvá a nová, doteraz v slovenskej hudbe nepočutá kvalita.“
Pri budovaní základov slovenskej opernej tvorby zohral Hoza významnú úlohu ako prekladateľ operných libriet. Dnes sa spievajú svetové opery v origináli, ale až do osemdesiatych rokov minulého storočia sa libretá talianskych, francúzskych a iných opier prekladali a spievali po slovensky. Osemnásť operných libriet preložil do slovenčiny práve Štefan Hoza. Medzi prekladateľmi boli aj iní známi spisovatelia, napríklad Ján Poničan, Mária Rázusová-Martáková, Ján Boor a z mladších Peter Petiška, Tomáš Janovic či Ľubomír Feldek. Zo známejších opier preložil Hoza do slovenčiny libreto Madame Butterfly a Bohému, ale aj viacero libriet českých opier, v ktorých potom pravidelne účinkoval. Spieval napríklad Janíka v Predanej neveste , Princa v Rusalke či Laca v Janáčkovej Jej Pastorkyni.
■ VKLAD OSOBNOSTI
Bývalá Hozova partnerka a neskôr dramaturgička opery SND pani Jela Krčméryová-Vrteľová si na svoje účinkovanie s Hozom v opere Jej pastorkyňa spomína takto: „Stála sa som vtedy s ním na scéne ako pani richtárka, a tak som mohla zblízka pozorovať jeho precítený výkon, láskavý úsmev i pohľad, ktorým chránil svoju Jenufu. Áno, práve v tejto úlohe som ho mala najradšej. Vyjadrovala niečo z jeho osobnosti.“
Podľa slov Štefana Hozu osobnosť koncertného, operného či operetného speváka by sa mala vždy premietnuť aj do interpretácie piesne či javiskovej postavy, lebo to zvyšuje jej vierohodnosť, ale aj autenticitu. V jednom rozhovore to vyjadril takto: „Mali by sme vždy vedieť prečo a komu spievame.“
Jeho vrcholnými opernými postavami bol Ondrej v Suchoňovej Krútňave (1949), Jánošík v Cikkerovej opere Juro Jánošík (1954) a v poradí posledná operná postava Svätopluk ml. v Suchoňovej opere Svätopluk (1960). Vytvoril však veľa iných významných postáv v dielach operných velikánov. Niektoré sme už spomenuli, treba k nim však pridať aj Lenského v Eugenovi Oneginovi, Rudolfa v Bohéme, Lžidimitrija v Borisovi Godunovovi či Kozinu v Psohlavcoch.
Aj keď sa Hoza do pamäti slovenskej hudobnej kultúry zapísal najmä ako operetný a operný spevák, v slovenskej kultúre má miesto aj ako významný a výrazný libretista, prekladateľ operných libriet, dramaturg, pedagóg, operný režisér, ale aj ako spisovateľ a autor divadelno-historických prác. Ako mnohí mimoriadne nadaní ľudia bol viacdomým umelcom. Jeho profil dotvára aj spisovateľské nadanie. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch si získal popularitu najmä u mládeže svojimi epickými dielami, ako bol román Tatári idú a knižkami pre deti Srdce zlatých hodiniek či Líška Pipuška. Mal neobyčajný rozprávačský dar a zároveň zmysel pre štúdium a triedenie dejín – opery, spevu a hudby. Vo svojich dvojzväzkových pamätiach Ja svoje srdce dám pútavo a presvedčivo opísal svoje zážitky z mladosti a skúsenosti so svetom hudby a divadla. Napísal tiež Pohľad na dejiny bratislavského a slovenského divadelníctva a knihu Tvorcovia hudby.
Mnohých svojich rovesníkov prevýšil talentom, pracovitosťou, láskou k práci a k svojeti, pod čím rozumieme, že dobre poznal svoje rodisko na Spiši – Smižany, svoju rodnú vlasť, vracal sa k jej histórii, so zanietením ju poznával. Nemali by sme zabúdať, čo táto osobnosť svojím talentom, pracovitosťou a láskou k svojej vlasti po sebe zanechala. Štefan Hoza nás opustil vo veku 76 rokov pred tridsiatimi rokmi (1982). Počas celého svojho plodného života za nás a o nás spieval a písal.