Cyrilo-metodská tradícia nám dáva vedomie a istotu, že sme starý kultúrny národ
Svätí Cyril a Metod a naše ukotvenie v dejinách
Peter MULÍK – Ilustrácie: SNN, kalendár Matice slovenskej 2013
Je pozoruhodné, že dve postavy našich dejín Konštantín a Metod, vyslanci byzantského cisára Michala III. kniežaťu Rastislavovi, ovplyvnili naše dejiny dvojakým spôsobom. V čase ich pozemského života vošli do histórie ako reálne osobnosti, ktoré vo vtedajších dejinných peripetiách zohrali dôležitú úlohu v európskej politike. Ich aktivity presahovali rámec vtedajšieho kresťanského sveta, lebo diplomatické úlohy ich zaviedli aj do sféry islamu a židovstva. Už vtedy významne zasiahli do osudov našich predkov, lebo hlaholské preklady liturgie vytvorili špeciálne pre našich slovenských predkov a svoj inkulturačný experiment uskutočnili v starej slovenskej dŕžave.
Druhýkrát vošli do našich dejín v podobe cyrilo-metodskej tradície, ktorá sa od 16. storočia stala základom našej národnej emancipácie. Viacstoročné pôsobenie tejto oživujúcej tradície malo paradoxne väčší a priamy vplyv na naše národné vedomie ako samotná dejinná udalosť ich príchodu v 9. storočí. Cyrilo-metodská tradícia nám prirodzeným spôsobom dvíhala povedomie na istotu, že sme starý kultúrny národ. Presvedčenie, že sme v dejinách nielen prijímali, ale najmä dávali. Obrovské kultúrne dary sme bezplatne odovzdali našim najbližším susedom, najmä Maďarom, s ktorými sme vytvorili uhorský štát, ale aj vzdialenejším národom, predovšetkým slovanským, ale i neslovanským, napríklad Rumunom, Moldavcom a Albáncom. A za tieto dobrodenia vďačíme v našich srdciach žijúcim a na oltároch uctievaným solúnskym bratom sv. Cyrilovi a Metodovi, ako aj dôvtipu a odvahe nášho kniežaťa Rastislava.
■ PRAMEŇ POZNANIA
Aj keď nás od príchodu byzantskej misie delí 1 150 rokov, vieme o svätých bratoch pomerne veľa. Ich hagiografie, ktoré boli napísané najmä na oslavu ich činov a pre náboženskú úctu, nám slúžia aj ako prameň poznania. Ako keby z Božieho riadenia mladší brat – geniálny Konštantín – zažil vrchol svojho krátkeho života pomerne skoro. Metod zasa takmer na sklonku svojho požehnaného veku.
Slovenskí matičiari odhalili súsošie Cyrila a Metoda v maďarskom Blatnohrade.
Solún so svojimi starovekými svätyňami sv. Juraja a sv. Demetera bol po Konštantínopole druhým najvýznamnejším mestom v Byzantskej ríši. V tomto polyglotnom meste, s okolím obývaným macedónskymi Slovanmi, sa narodil Konštantín aj Metod. Mali ďalších päť súrodencov. S takmer úplnou istou ich odborníci považujú za Grékov, ktorí však z praktických potrieb, možno aj z predchádzajúceho evanjelizačného pôsobenia medzi byzantskými Slovanmi, ovládali dokonale miestnu slovanskú reč. Svedčí o tom vynikajúca úroveň ich prekladov. Grécky cirkevný historik Konstantinos G. Bonis skúmal ich rodokmeň a dospel k zaujímavým výsledkom. Rodina ich otca Leva bola podľa neho v príbuzenstve s významnými rodmi, z ktorých pochádzal sv. Teodor Studita (759 – 826), Jozef Hymnograf (810 – 883), cisárovná Teodora II. (815 – 867), patriarcha Parasios, patriarcha Fócius a ďalší. Ich matka Mária bola podľa Bonisa dcérou cisára Konštantína VI. To by vysvetľovalo ich poverenie dôležitými diplomatickými misiami k bagdadskému kalifovi a chazarskému chánovi. Ich otec Lev zastával v Solúnskej provincii vysoký vojenský úrad drungaria, zástupcu stratéga – správcu provincie. Metod bol najstarším synom a asi sa pôvodne volal Michal, neskôr prijal rehoľné meno Metod. Narodil sa okolo roku 815. Najmladší z detí bol Konštantín, ktorý sa narodil v roku 827.
■ VRCHOLY DIELA
Vrcholným dielom Konštantína bolo zostavenie hlaholiky a prekladov liturgických textov a ich slávnostné potvrdenie pápežom. Keď bol Konštantín poverený cisárom viesť misiu k stredodunajským Slovanom, utiahol sa do ticha, meditoval, modlil sa aj so spoločníkmi, ktorých si vybral. Ako hlavnú úlohu si stanovil zostaviť písmo pre slovanský jazyk. Toto písmo pozostávalo z 38 znakov. Konštantín ho vytvoril pre potreby slovanskej reči s písmenami neznámymi v gréčtine a latinčine. Čo sa týka jazyka jeho prekladov z gréčtiny, Konštantín Filozof vychádzal iste z jazyka Slovanov rodného Solúna, hoci sú určité indície, že mohol použiť aj slovanské katechetické pomôcky, čo existovali už predtým v maloázijskej Pamfýlii, kde boli byzantskí Slovania najskôr pokrstení. Tieto preklady totiž robil v Konštantínopole a nie v Solúne. Podľa Života Konštantína zostavil Filozof nové písmo za veľmi krátky čas. Preto je pravdepodobné, že na evanjelizácii Slovanov sa podieľal predtým a mal už pripravené určité texty.
Nemožno zamietnuť ani názor, že sa pri prekladoch zohľadnil aj jazyk našich predkov, lebo sprievod s Rastislavovým posolstvom po kladnej odpovedi cisára čakal na byzantskú misiu pri cisárskom dvore, teda kňazi, čo boli v súčasťou našej delegácie, mohli sa naučiť nové písmo a korigovať pripravené preklady. Prvou knihou, ktorú Konštantín v Carihrade preložil z gréčtiny do cirkevnej slovenčiny ešte pred odchodom na Moravu, bol Evanjeliár (Aprakos). Boli to liturgické čítania, potrebné na slúženie bohoslužby v nedeľu a na sviatky.
■ PRÍPRAVA NA MISIU
Keď boli solúnski bratia aj so svojimi učeníkmi pripravení na cestu, išli sa predstaviť cisárovi, ktorý Konštantínovi odovzdal poverenie, dary a list pre Rastislava. V ňom Michal III. vyzdvihol veľký význam Konštantínovej misie, a najmä slovanského písma i slovanských bohoslužobných prekladov ako nástroja na šírenie kresťanstva v Rastislavovej ríši a u Slovanov. Misiu, pozostávajúcu z učencov, ale iste aj z obchodníkov, remeselníkov a umelcov, viedol Konštantín. Na Moravu prišli niekedy v roku 863. Aby vynikol význam tejto cisárskej delegácie, niesli so sebou relikvie sv. Klementa, tretieho pápeža po apoštolovi Petrovi. To bola aj ich legitimácia na území rímskej cirkvi a vo sfére franskej moci. Niesli so sebou i byzantské právne texty a normy, ktoré neskôr sv. Metod preložil do starej kultúrnej slovenčiny.
O ich príchode do Rastislavovej ríše sa v Živote Konštantínovom lakonicky poznamenáva: „Keď (Konštantín) došiel na Moravu, s veľkou úctou ho prijal Rastislav...“ V Rímskej legende je o príchode byzantskej misie zapísané: „Keď s pomocou Božou prišli do tých krajov, dozvediac sa o ich príchode veľmi sa zaradovali, hlavne keď počuli, že nesú so sebou ostatky sv. Klementa a evanjelium, preložené do ich reči spomenutým Filozofom. Vyšli im teda z mesta v ústrety a prijali ich s najväčšími poctami a preveľkou radosťou.“
■ OBRACALI SA NA RÍM
Hoci svätí bratia boli priatelia (možno aj príbuzní) s konštantínopolským patriarchom Fóciom, v cirkevno-politických záležitostiach sa obracali na Rím, nie na Konštantínopol. Nevieme, či to bola súčasť ich poverenia alebo iba ich rozhodnutie in situ, ale neostalo to bez následkov s rizikom prerušenia kontaktov s byzantskými cirkevnými centrami. Carihradský patriarchát po viacerých roztržkách s Rímom ťažko znášal, že Cyril a Metod úzko spolupracovali s rímskym patriarchom – pápežom. Zrejme preto ich ani neuviedol do cirkevného kalendára a do zoznamu svätých.
Súčasník Konštantína Filozofa, pápežský bibliotekár Anastázius v Rímskej legende zaznamenal exaktne dôvody a okolnosti prvej cesty sv. bratov Cyrila a Metoda do Ríma: „Keď sa o tom všetkom (o ich účinkovaní a o výsledku ich práce na Morave) dopočul preslávny pápež Mikuláš, veľmi sa zaradoval nad tým, čo mu povedali o tom. Prikázal, ba aj apoštolským listom ich pozval, aby prišli k nemu. Keď bratia dostali ono posolstvo, veľmi sa zaradovali. Vďaky vzdávali Bohu, že ich uznali za takých, ktorí si zasluhujú, aby ich povolala Apoštolská stolica. Hneď sa teda vybrali na cestu. Vzali so sebou aj zopár svojich žiakov, o ktorých sa domnievali, že sú hodní prijať biskupskú hodnosť. A tak za niekoľko dní prišli do Ríma.“
Historik Ján Hnilica v zhode s viacerými slavistami a historikmi zastáva názor, že byzantská delegácia už pri odchode z Konštantínopola k Rastislavovi plánovala cestu do Ríma, lebo ostatky sv. Klementa pápeža, ktoré niesli so sebou, neboli určené pre Moravu, ale pre Rím.
■ CIRKEVNÁ PROVINCIA
Vrcholom Metodovho života bolo jeho vymenovanie za arcibiskupa a ustanovenie samostatnej cirkevnej provincie. Po Cyrilovej smrti (14. februára 869) prešla celá zodpovednosť za byzantskú misiu na Morave na jeho plecia. Cyril na smrteľnej posteli preniesol cisárske poverenie na brata Metoda. Zlomom v jeho živote, ale aj celej misie bolo posolstvo panónskeho kniežaťa Koceľa (syna kniežaťa Pribinu), ktorý prosil pápeža, aby mu poslal učiteľa (biskupa) Metoda. Ako odpoveď na Koceľovu žiadosť Hadrián II. vydal v polovici roku 869 bulu Sláva na výsostiach Bohu a adresoval ju Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Opakovane ňou slávnostne potvrdil cirkevno-slovenské preklady liturgie. Pápež vymenoval Metoda za svojho legáta pre slovanské územia a poveril ho odovzdať bulu slovenským kniežatám a rokovať s nimi o usporiadaní samostatnej cirkevnej provincie. V Blatnohrade prijal Metoda na ceste z Ríma knieža Koceľ. Uvedomil si nedostatočnosť takéhoto riešenia, preto sa rozhodol poslať ho znova do Ríma so žiadosťou, aby ho pápež vysvätil za arcibiskupa. Pápež Hadrián II. videl v Koceľovej žiadosti dobrú príležitosť upevniť vzťahy mladej cirkvi v Panónii a na slovenskej Morave a vyhovel jeho žiadosti. Obnovil zaniknuté sriemske arcibiskupstvo, ktoré kedysi zahŕňalo územie niekdajšej Panónie, pripojil k nemu aj kraje rozprestierajúce sa severne od Dunaja a pridelil ich Metodovi. Pod Metodovu právomoc teda patrili stredoeurópske slovanské národy v Podunajsku. Koncom roku 869 sa Metod ujal cirkevnej správy v Panónii u Koceľa. Je však otázne, či o tomto svojom kroku Svätá stolica dostatočne informovala aj cirkevnú metropolu v Salzburgu a biskupstvo v Pasove, čo potom spôsobilo viaceré nedorozumenia a Metodovi aj osobné príkoria.
■ SPORY A OBVINENIA
Metodovo pôsobenie ako misijného arcibiskupa nebolo bez konfliktov, lebo povolenie slovanských prekladov liturgie neznamenalo, že latinská liturgia stratila svoju dominanciu. Vo všetkých historických prameňoch je uvádzaná na prvom mieste. Latinské duchovenstvo sa odlišovalo aj kultúrno-civilizačne a zdá sa, že i cirkevno-dogmaticky. Pokiaľ išlo o kráľa Svätopluka, ten nemal veľký zmysel pre riešenie dogmatických a liturgických sporov medzi stúpencami latinčiny a používateľmi slovanských prekladov, preto začiatkom roku 879 poslal svojho dvorného kňaza Jána z Benátok do Ríma, aby predniesol sťažnosti latinského duchovenstva.
Na základe tejto správy pápež Ján VIII. zvláštnym listom z júna alebo júla 879 povolal arcibiskupa Metoda do Ríma, aby sa zodpovedal z obvinení. Metod poslúchol a začiatkom roku 880 sa vydal na cestu. Pápež na zvolanej synode, ktorej sám predsedal, veľmi starostlivo preskúmal účinkovanie a učenie panónskeho arcibiskupa. Potvrdila sa Metodova pravovernosť. Dokazuje to pápežská bula Industriae tuae, adresovaná Svätoplukovi v júni 880. V nej pápež upovedomil moravského panovníka, že právomoci moravského arcibiskupa (podľa jeho sídla v meste Morava) Metoda podriadil nielen duchovenstvo, ale aj novovysväteného nitrianskeho biskupa Vichinga. V bule sa jednoznačne vyslovuje súhlas s používaním hlaholských prekladov pri bohoslužbách, ale „evanjelium treba najprv čítať po latinsky a potom v slovanskom jazyku“. Pre Svätopluka a jeho veľmožov sa môžu, podľa ich vlastného želania, slúžiť sv. omše aj po latinsky.
Arcibiskup Metod dosiahol v Ríme najúžasnejšiu vec našich starých dejín – ustanovenie samostatnej cirkevnej provincie. Pápežská bula z júna 880, adresovaná kráľovi Svätoplukovi, obsahuje okrem významných výsad najvýznamnejšie privilégium. V bule sa uvádza, že Svätoplukovo posolstvo, vedené Metodom a veľmožom Zemežízňom, požiadalo pápeža, aby prijal kráľa Svätopluka a celú jeho dŕžavu pod priamu ochranu Svätej stolice. Pápež Ján VIII. tejto Svätoplukovej žiadosti vyhovel. Znamenalo to potvrdenie politickej suverenity a zrušenie vazalských väzieb voči Východofranskej ríši.
Významný medievalista a odborník na cyrilo-metodskú problematiku Richard Marsina sa domnieva, že iniciátorom tohto diplomatického kroku mohol byť Svätoplukov dvorný kňaz a vyslanec Ján z Benátok. Je však presvedčený, že s návrhom súhlasil aj Metod, keďže ho spolu s veľmožom Zemežízňom predložil.
■ MISIJNÝ ODKAZ
Aký je cyrilo-metodský odkaz súčasným Slovákom? V prvom rade je to vedomie, že sme sa ako prvý slovanský národ pokúsili vytvoriť autonómnu svojskú kultúru, ktorá potom priniesla mnohonásobné ovocie u južných a východných Slovanov. Tento kultúrny impulz sa nám zafixoval do národného podvedomia a pomohol nám prežiť na kolbišti mocenských záujmov v strede Európy. Hoci sme prijali kresťanstvo pred cyrilo-metodskou misiou, za jeho intenzívne prežívanie vďačíme solúnskym bratom. Historické dedičstvo cyrilo-metodskej misie nesmieme však zužovať iba na náboženskú oblasť. Jej prostredníctvom sa záber tejto misie a z nej plynúcej tradície vejárovite rozvinul do všetkých oblastí kultúry, vedy, národnej ideológie a politiky. Držme tieto skvosty čisté. Nedovoľme urážať toto naše kultúrno-civilizačné dedičstvo. Usilujme sa ovládať a osvojovať si poznatky kritickej historiografie z tejto oblasti, aby sme neskĺzli do ríše bájok a mýtov, ktoré plodia len hádky a nedorozumenia. Vznešená cyrilo-metodská myšlienka si to nezaslúži.