SVäTOPLUK - Kráľovský titul je vierohodný


Svätopluk pohľadnica Matice slovenskej dvojkrížStaromaďarské kmene ešte neboli v Karpatskej kotline, keď starí Slováci už mali kráľa

Svätoplukov kráľovský titul je vierohodný

Peter MULÍK – Foto: archív SNN

Titulatúra panovníkov sa vyvíjala v každom civilizačnom okruhu osobitne. Slovanský svet, do ktorého sme v 9. storočí patrili, mal svoje zvyklosti titulovania panovníkov, ktoré boli odlišné od používania titulov povedzme v antickom (gréckom a rímskom), v germánskom a v islamskom prostredí. Práve v rímskom antickom prostredí vznikol titul rex, ktorým v latinských prameňoch niekedy označujú nášho panovníka Svätopluka I. Veľkého.

Titulom rex označovali pôvodne vládcov, ktorí podľa tradície vládli pred založením rímskej republiky (Res publica 510 – 44 pred Kr.) v Ríme. Zdá sa, že boli volení kmeňovými bojovníkmi a neskôr mali aj náboženské povinnosti a právomoci. V čase Rímskej republiky sa slovo rex v politických súvislostiach chápalo prevažne negatívne a spájalo sa s obdobím samovlády, tyranie a útlaku. Preto sa počas Rímskeho cisárstva rímski imperátori nikdy neoznačovali titulom rex, ale používali titul cézar a augustus. Z latinského titulu „caesar“ (čítalo sa vtedy „kaesar“) vzniklo germánske slovo kajsar – Keiser vo význame cisár, pričom je každému jasné, že aj naše slovo cisár je z latinského tvaru slova (mena) „Caesar“, ale v novšej latinskej výslovnosti (césar – cisár). Od tohto istého rímskeho titulu pochádza aj slovo cár.  

V čase veľkého sťahovania národov titul rex dávali súčasníci aj germánskym kmeňovým panovníkom, ktorí často vystupovali ako spojenci antického Rímskeho impéria (napr. Genserich, Childerich, Klovis, Teodorik Veľký). Aj keď v modernom slova zmysle je použitie titulu rex u nich kontroverzné (nezodpovedalo stredovekému pojmu rex), historiografia ich titul rex akceptuje. Latinské slovo rex, známe už od staroveku, označovalo totiž panovníkov, ktorí boli jedinými vlastníkmi určitého územia a držiteľmi vojenskej moci. Do súčasnej slovenčiny ho prekladáme ako kráľ.

PÁPEŽSKÉ BULY

svätopluk sochaProf. R. Marsina (Etnogenéza Slovákov. Kto sme a aké je naše meno. Matica slovenská 2011) konštatuje, že titulovanie Svätopluka I. nie je ustálené. V bule Gloria in excelsis pápeža Hadriána II. z roku 869, v ktorej sa Svätopluk prvýkrát spomína, je uvedené iba jeho meno bez akéhokoľvek titulu, rovnako ako aj mená Rastislava a Koceľa, ktorí sa v tejto listine tiež spomínajú. Podobne je to i v liste pápeža Jana VIII. z (júna – júla) 879, kde sa hovorí len o Svätoplukovi z Moravy. Až v bule Industrie tue od toho istého pápeža z júna 880 sa píše „milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu komesovi“. Pokým v staroveku titul „comes“ označoval splnomocnenca cisára v určitých otázkach, v germánskym nástupníckych štátoch Západorímskej ríše v ranom stredoveku tento titul označoval zástupcu kráľovskej moci na určitom území (Gau), ktorého bol neskôr dedičným vlastníkom.

Pápež označil Svätopluka aj ako milovaného syna. Oslovenie syn používal pápež v tých časoch pre svetských vládcov a hodnostárov. Robil to z pozície duchovného „otca“ kresťanského sveta – z toho vzniklo pomenovanie papa – pápež. V liste pápeža Jana VIII. z 23. marca 881 arcibiskupovi Metodovi sa hovorí o „slávnom kniežati Svätoplukovi“ (glorioso principi Sphentopulcho). Je to odpoveď na list arcibiskupa Metoda pápežovi a dá sa predpokladať, že Metod vo svojom liste použil na označenie panovníka titul princeps – knieža. Až pápež Štefan V. v liste z konca roku 885 tituluje Svätopluka ako rex „Zuentopolco regi Sclavorum“. Vtedy už ovládal rozsiahle územia v strede Európy – skutočné regnum. V germánskych jazykoch sa toto latinské slovo, označujúce aj moc a vládu, pretvorilo do tvaru Reich – ríša. Je pravdepodobné, že titul rex pre Svätopluka v tomto pápežskom liste navrhol vtedy použiť nitriansky biskup Wiching, ktorý sa v tom čase zdržiaval v Ríme.     

FULDSKÉ ANÁLY

Najviac informácií o Svätoplukovej ríši nachádzame vo Fuldských análoch a v ich regensburských pokračovaniach (z rokov 869 – 895). Tie už v roku 869 Svätoplukom spravované Nitriansko (Nitravu) označujú ako „regnum Zuentibaldi nepotis Rastizi“ – kráľovstvo Svätopluka, Rasticovho synovca. V kronike prümského opáta Reginona sa Svätopluk výslovne spomína ako rex. K roku 890 je zaznamenané, že „Arnulfus concessit Zuendibolch Marahensium Sclavorum regi ducatum Behemensium“ (Arnulf postúpil kráľovi moravských Slovenov Svätoplukovi Vojvodstvo Čechov). Kronikár použil titul rex v súvislosti so Svätoplukom, aj keď v roku 894 zaznamenal jeho smrť („Zuendibolch rex Marahensium Sclavorum“).

FASCINUJÚCI PANOVNÍK

Slovo kráľ sa dnes vyskytuje u všetkých . Český lingvista Josef Dobrovský ako prvý napísal, že toto slovo pochádza z mena Karola Veľkého, s ktorým Slovania prišli dostyku. Kedy a kde? Veľmi skoro. Odvekí nepriatelia a podmanitelia podunajských Slovenov Avari boli v rokoch 791 a 803 porazení práve Karolom Veľkým a hranice jeho vplyvu sa dostali až na Dunaj. Naši predkovia boli takí fascinovaní týmto veľkým panovníkom (ovládal územia od Atlantického oceánu a Stredozemného mora až k Severnému moru, na juhovýchode po Jadran a oblúk Dunaja), že jeho meno sa stalo synonymom veľkého silného suverénneho panovníka. Meno vládcu Frankov, ktorý sa usiloval obnoviť Rímsku ríšu v jej kresťanskej podobe, prešlo u Slovanov palatalizačnými zmenami podobnými, ako sa slovo barda zmenilo na brada. Titul kráľ sa vyvinul v jazyku podunajských Slovenov pred prešmyknutím hláskových skupín – or-, -ol- na –ro-, -lo-, teda najneskôr okolo roku 800. Ak naši predkovia používali slovo kráľ na označenie titulu hlavného franského panovníka, jeho význam by sme v dnešnej slovenčine mali preložiť ako cisár. Ak titulom kráľ označovali Svätopluka, vyjadrovali zrejme skutočnosť, že bol najvyšším panovníkom vo svojej ríši, ktorému sa podrobili vládcovia ním ovládaných krajín. Svätoplukov titul kráľ sa v slovanskom (slovenskom) prostredí rovnal titulu cisár. Nazdávam sa, že keď Svätopluk vybudoval rozsiahlu stredoeurópsku dŕžavu v slovanskom (a najmä v slovenskom) prostredí, začali používať titul kráľ ako titul suverénneho veľkého panovníka. Tento štátoprávny pojem tak utkvel v historickej pamäti našich predkov, že ho použili aj v neskoršom období na označovanie uhorských panovníkov a v tejto slovenskej podobe prenikol aj do maďarčiny.

Svätopluk pohľadnica Matice slovenskej ROD ARPÁDOVCOV

Štátoprávna kontinuita Svätoplukovej ríše v právnej terminológii – označenie najvyššieho panovníka, prešla aj s titulom kráľ priamo na arpádovských panovníkov. Nitrianske knieža Gejza, keď sa stal suverénnym panovníkom Uhorska, je na kráľovskej korune (corona graeca) označený dokonca ešte nezmenenou slovenskou podobou slova kráľ – krales – Geovitzas pistos krales Tourkias. Slovo prešlo neskôr aj do živej maďarčiny v podobe király (kiráľ). To svedčí nielen o spontánnom a trvalom prevzatí tohto dôležitého slova zo štátoprávnej oblasti, ale nepriamo aj o kontinuite štátu, ktorú aj keď historicky nemožno dokázať, lingvistické dôkazy svedčia v jej prospech. V súvislosti so slovom kráľ túto kontinuitu dokazujú dve podstatné okolnosti. Arpádovskí následníci trónu sídlili v druhom najdôležitejšom sídelnom meste Svätoplukovej ríše – v Nitre. Toto centrum štátu sa nachádza na slovenskom etnickom území, kde slovo kráľ žilo v historickom vedomí a používalo sa v živej reči. K prenosu označenia uhorského panovníka termínom kráľ – király mohlo dôjsť iba vtedy, ak sa tento pojem už predtým v praxi používal na označenie veľkomoravských panovníkov (s určitosťou však najmä kráľa Svätopluka). V čase vzniku titulu kráľ u starých Slovákov (vláda Karola Veľkého) totiž staromaďarské kmene neboli ešte v Karpatskej kotline.     Nomádsko-pastierske národy bez skúsenosti s usporiadaným štátnym životom, akými boli kmene pod vedením starých Maďarov, nemohli vytvoriť samé štát. Popri viacerých významných vonkajších a vnútorných faktoroch, ktoré ovplyvnili vznik uhorského štátu, súdiac podľa slov prevzatých do maďarčiny, bola úloha domáceho slovenského (Sloveni) obyvateľstva výrazná, konštruktívna, trvalá a nezvratná. Tak vo veľkomoravskom, ako aj v uhorskom štáte sa ustálil titul kráľ – király (mocný ako cisár Karol Veľký), pričom neskôr už len ako ekvivalent latinského titulu rex.   

MENO SVÄTOPLUKOVO

Tvar mena nášho najvýznamnejšieho panovníka, zachovaný v západných prameňoch písaných latinkou, nám poskytuje jeden unikátny dôkaz, že naši predkovia už v 9. storočí nevyslovovali po spoluhláskach b m p v jotované „je“, ale „e“ ako v súčasnosti. V latinkou písaných prameňoch máme meno kráľa Svätopluka uchované v podobách Zvuentapu, Sfentopulcho, Sphentopulcho, Zuentopolco, Zuentibald, Zwentibaldus, Zuendibolch, Zuentepulc. To svedčí o tom, že spoluhláska v pred nosovkou ę nebola jotovaná. Meno nášho kráľa sa vyslovovalo Sv-entipolk, ale nie Svjentipolk, lebo túto podobu by boli pramene zachytili v písomnej podobe. Nemožno teda predpokladať, že sme v prastarej slovenčine používalo etnonymum „Slovjen“ namiesto skutočného tvaru Sloven, v ktorej sme sa označovali. Je možné, že v hlaholských a cyrilských pamiatkach máme tvar slova Sloven s písmenom jať (Slov-jať-n) iba z toho dôvodu, že ho zapísali ľudia nedomáceho pôvodu, resp. tieto pamiatky nevznikli na našom území. To znamená, že aj adjektívum sventy (svätý) sa na našom území vyslovovalo bez jotácie (nie svjenty). Nejotovaný stav adjektíva sventy (prvá časť mena Sventypolk – Svätopluk) je však typicky slovenský jav, lebo sa vyskytuje iba v slovenčine (v poľštine je tvar święty, v ruštine svjatyj – Svjatopolk) a platí aj pre tvary slova, keď e nasledovalo po spoluhláske v, teda aj v slove Slov-en. Dôkaz o neexistencii jotácie v mene Svätopluk v dobových prameňoch nevyvrátiteľne potvrdzuje, že sa na našom území používal tvar etnonyma Sloven.  

VEĽKÝ A SLÁVNY

V tomto roku si pripomíname výročie smrti kráľa Svätopluka. Rok smrti Svätopluka sa zachoval vo viacerých dobových prameňoch, deň jeho smrti sa neuvádza v nijakom vtedajšom dobovom alebo krátko po jeho smrti vzniknutom prameni. Deň jeho smrti je spomenutý v Letopise popa Dukľanina, ale tento prameň sa pokladá za málo hodnoverný, pretože vznikol asi až v druhej polovici 12. storočia. Podľa tohto Letopisu Svätopluk zomrel 9. marca v roku 894. Tento údaj zrejme nestojí celkom na vode, lebo aj na Morave sa už od roku 1349 za deň Svätoplukovej smrti považoval 9. marec. V benediktínskom zozname svätcov (Menologium benedictinum..., Feldkirchen, 1655) mních Gabriel Bucelini uvádza medzi svätcami a blahoslavenými aj kráľa Svätopluka, pričom jeho sviatok je daný na 11. marec. Tento prameň je zrejme inšpirovaný Kozmasovou kronikou, lebo Svätopluk podľa neho zomrel ako kajúci mních.

Presný a detailný profil kráľa Svätopluka už asi nikdy historici nevytvoria. Aj napriek tomu v našej historickej pamäti ostane veľkým a slávnym panovníkom. Takého ho poznali jeho súčasníci, takého ho vykresli naši básnici a taký ostáva v našich srdciach a mysliach.




Pridaj komentár