Svojvôľa mocných v dejinách často tvrdo postihuje slabších


Ďurica profesor MilanS prof. M. Ďuricom o tom, či bude 14. marec štátnym sviatkom alebo aspoň pamätným dňom

Ján SMOLEC

Milan S. Ďurica, profesor teológie a historických vied, publicista a prekladateľ. Pôsobil 14 rokov na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne a Ríme, 35 rokov na Univerzite v Padove a 18 rokov na Univerzite Komenského v Bratislave. Pápež Ján XXIII. ho ako teológa vymenoval za poradcu Prípravnej komisie druhého Vatikánskeho koncilu. Prezident Talianskej republiky ocenil jeho vedeckú a kultúrnu činnosť najvyšším občianskym vyznamenaním. Rímska Accademia Teatina per le Scienze ho poctila titulom čestného akademika.

Matica slovenská mu udelila Pamätnú medailu Andreja Hlinku a Martina Rázusa, ako aj Cenu Daniela Rapanta. Bibliografia jeho prác publikovaných v ôsmich jazykoch nedávno prevýšila počet dvetisíc jednotiek. Spolupracoval na šiestich talianskych, nemeckých a latinských encyklopedických dielach. V roku 1993 založil Ústav dejín kresťanstva na Slovensku. Žije v Bratislave a predsedá o. z. Vospolnosť.

Ďurica profesor Milan 2Pán profesor, od roku 1963 ste pôsobili ako profesor politických a ústavných dejín východnej Európy na štátnej univerzite v Padove, ktorá patrí medzi najstaršie v Európe. Ako ste na pôde tejto excelentnej univerzity objasňovali a keď bolo treba obhajovali vznik prvého slovenského štátu 14. marca 1939, najmä s prihliadnutím na výhrady istej časti historikov, že vznikol pod patronátom diktátora Adolfa Hitlera? Prečo prívlastok „fašistický štát“ doteraz, osobitne medzi svetoobčiansky orientovanými historikmi a publicistami, rezonuje.

     Nemal som v tomto žiadne problémy, lebo kým som získal titul profesora, už som mal pekný počet publikovaných monografických vedeckých príspevkov na témy zo slovenských dejín nielen v Taliansku, ale aj v iných štátoch. V tom období vyšla aj moja habilitačná dizertácia o vzniku prvej Slovenskej republiky, ktorú som spracoval na základe dovtedy neprístupných nemeckých dokumentov. Univerzita v Padove, založená v roku 1222, má vo svojom erbe heslo Universa universis Patavina libertas – Všetko všetkým, to je padovská sloboda. Táto zásada zaručuje každému profesorovi, ako aj študentom v úplnej slobode sa venovať vedeckému výskumu na akejkoľvek téme. Moja katedra mala názov Dejiny a ústavné dejiny Východnej Európy. Mal som tu všetku slobodu venovať svoje prednášky a štúdie tak Slovensku, ako aj ktorémukoľvek inému štátu vtedajšieho „Východu“, pod ktorým sa rozumeli všetky štáty pod kontrolou ZSSR. Pripomínanie určitých „historikov“ o Hitlerovi v tejto súvislosti som nikdy nebral do úvahy. Lebo tí iba dokazujú svoje veľmi plytké poznanie dejín. Kto pozná dejiny európskych národov, musí vedieť, že najmä počtom obyvateľstva menšie, ale niekedy aj väčšie štáty vznikali alebo sa delili takmer bez výnimky z vôle vtedy rozhodujúcich mocností, alebo ich jednotlivých silných osobností, medzi ktorými nechýbali ani tyrani a diktátori. Svojvôľa mocných veľmi často v dejinách tvrdo postihla slabších. Týmto to vyčítať ako hriech je nečestné a hlúpe. Veď aby sme nešli príliš ďaleko, Hitlerom rozbité Česko-Slovensko vzniklo v ďalekej Amerike z vôle víťazných USA a ich európskych spojencov bez akejkoľvek účasti jeho budúcich obyvateľov. Na Slovensku neviem, či bolo desať ľudí, ktorí v októbri 1918 niečo vedeli o svojom budúcom štáte. Oproti tomu slovenský štát vznikol síce na nátlak kancelára Nemeckej ríše, pred ktorým sa triasli kolená aj štátnikom Britského impéria, ale ústavne legálnym spôsobom jednohlasného rozhodnutia Snemu Slovenskej krajiny. U väčšiny slovenských poslancov nepochybne bola snaha zotrvať v spojení s Čechmi, ale pred Hitlerom a jeho tvrdo vyslovenou vôľou rozbiť Česko-Slovensko jediným zodpovedným riešením bolo: vyhlásením samostatnosti zachrániť slovenský národ pred hrozbou jeho možného zániku. Aj taký Čechoslovák, akým bol Dr. Milan Hodža, sa v exile vyslovil: „Vtedy na mieste Dr. Tisu ani ja by som nebol mohol konať ináč.“ To označovanie Slovenskej republiky ako „fašistický štát“ je holý nezmysel, stále menej používaný vážnymi historikmi a publicistami, zrejme s výnimkou pohrobkov boľševizmu.

Významný štátotvorný akt súhlasne prijala absolútna väčšina obyvateľov, zároveň ho akceptovala aj väčšina vtedy existujúcich štátov, dokonca aj Stalinov Sovietsky zväz.

     Áno, práve bezprostredné formálne uznanie tejto novej štátnosti tak zo strany obidvoch susedných štátov, Poľska a Maďarska, ako aj Veľkonemeckej ríše, dávalo za pravdu odvážnemu činu legálnych reprezentantov slovenského národa. Následne Slovenskú republiku uznalo 34 z vtedy jestvujúcich asi 50 štátov na svete, medzi nimi všetky svetové mocnosti, vrátane ZSSR, okrem USA.

O priazeň Hitlera sa veľmi aktívne uchádzali aj Česi. Už 13. októbra 1938 český minister Ďurica profesor Milan 1zahraničných vecí sľúbil Berlínu úplne sa začleniť do nemeckého systému. Existuje filmový dokument na ktorom stotisíc Čechov hajluje na Václavskom námestí a oslavuje tak narodeniny A. Hitlera.  

   Máte pravdu. V tomto sa českí politici usilovali predísť Slovákov. Počas októbrovej krízy minister Chvalkovský v Berlíne u von Ribbentropa vyhlásil, že česko-slovenská vláda chce otočiť svoju zahraničnú politiku o 180 stupňov, a ak to Nemecko dovolí, chce sa oprieť o Nemeckú ríšu. Na druhý deň, keď ho prijal sám Hitler, ešte naliehavejšie ho prosil o priazeň Ríše, ktorej ponúkal služby. Tiso sa nikdy takto pred Hitlerom neplazil a o nič ho neprosil. Prišiel do Berlína na jeho pozvanie, vypočul ho a povedal mu, že o takomto vážnom probléme môže rozhodovať iba Snem Slovenskej krajiny. Tie masové oslavy Hitlera v Prahe sa však uskutočnili až potom, v Protektoráte Česko a Morava.

Dá sa stručne vyjadriť najväčšie pozitívum vzniku prvej Slovenskej republiky 

     Za najväčšie pozitívum treba bezpochyby pokladať fakt, že vyhlásením slovenského štátu si slovenský národ realizoval obnovenie svojej slávnej historickej štátnosti z 9. storočia, ktorá nadväzovala na prvé zárodky jeho štátnosti uskutočnené v ríši kráľa Sama. Vlastná štátnosť, nech je podmienená akýmkoľvek, aj vonkajším faktorom, vždy znamená konečný cieľ historického vývoja každého národného spoločenstva.  

Vy sám pri hodnotení štátov nespomínate iba pozitívne stránky, ale aj negatívne. Prvej Slovenskej republike budú istí propagandisti na večné časy pripomínať jej veľkú neprávosť – postoj k Židom.

Bola to naozaj veľká neprávosť, ale jej príčinou neboli Slováci. Ešte som pri svojom štúdiu dejín nikde nenašiel štátny útvar, v ktorom by sa popri pozitívnych skutočnostiach nevyskytli žiadne, či už menšie alebo aj celkom veľké negatívne fakty. Ako by sa tomu bola mohla vyhnúť Slovenská republika? Hitler v tom období mal takú moc a silu, že ktokoľvek sa opovážil odporovať jeho plánom „Novej Európy“ mohol nielen s ním, ale aj s celým jeho štátom urobiť, čo sám chcel. Prekážalo mu Rakúsko, tak si ho privtelil do Ríše. Prekážalo mu Benešovo Česko-Slovensko, tak ho rozbil. Podobne to urobil aj s Francúzskom, a to bola veľmoc, aj s ďalšími európskymi štátmi. Bulharský cár Boris III., ktorého Hitler vyzval, aby vyvážal Židov, šiel k nemu a povedal mu, že z Bulharska nemôže vydať Židov, lebo oni tam majú v rukách doslovne celý ekonomický aparát štátu, takže by to zapríčinilo neriešiteľnú hospodársku krízu. Hitler ho dal odviezť domov svojím lietadlom a sprevádzať ho svojím osobným lekárom. Ten ho počas letu tak „liečil“, že ho v Sofii vyniesli z lietadla zakrytého na lôžku a o dva dni vyhlásili, že cár zomrel. Do Berlína letel zdravý, atletický, 49-ročný muž. Jedným z hlavných bodov Hitlerovho mocenského programu bolo odstrániť Židov z Európy. Tiso to vedel a už v roku 1939 vyslal do USA poslanca K. Čulena, aby sondoval mienku tamojších Židov. Poverenec newyorského rabína Weissa mu odovzdal odkaz: „My vieme, že v židovskej otázke v Európe ani na Slovensku nebudete rozhodovať vy. To je vec Hitlerova. Keď sa vrátite, pracujte v tom smere, aby slovenské vládne kruhy nerobili viac, než sa od nich bude vyžadovať. Aby tam, kde budú môcť, pomohli našincom. Keď my uvidíme túto ochotu, Slovensko bude môcť počítať na veľmi vhodné dolárové objednávky rozličných priemyslových výrobkov. Nám bude ochota Slovákov stačiť.“ Keď to Čulen po návrate zreferoval Tisovi, ten povedal: „Aj bez ich žiadosti budeme robiť iba to, čo budeme musieť. Nikdy nepôjdeme s nadšením za tieto hranice.“ Tiso zachoval svoje slovo. O desať rokov neskôr americký politológ Kurt Glaser napísal: „Napriek mohutnému nacistickému nátlaku prezident Tiso a slovenská vláda robili to najlepšie možné, aby na Slovensku zachraňovali Židov, až do roku 1944, keď rebélia, ktorú organizovali komunistickí parašutisti, priviedla Hitlera k tomu, aby tam zaviedol vládu teroru.“ Nie všetci sa však dopracujú k podobným objektívnym zisteniam.

Salzburský diktát prijal prezident Tiso so zaťatými zubami. Môžete uviesť príklad, ktorý by potvrdzoval, že tlmil tendencie, ktoré presadzovali obdivovatelia národného socializmu Vojtech Tuka a Alexander Mach.  

     Takýchto prípadov bolo veľmi veľa. Veď Salzburg bol práve následkom toho, že Tiso a jemu najbližší spolupracovníci systematicky blokovali extrémne krídlo HSĽS okolo Vojtecha Tuku, ktoré sa silou-mocou snažilo zaviesť na Slovensku „národný socializmus“. Preto Hitler v Salzburgu nanútil Tisovi odstrániť zo slovenskej politiky prof. Ferdinanda Ďurčanského a generálneho tajomníka HSĽS Dr. Jozefa Kirschbauma. Tieto mená sa následne nesmeli zjaviť v slovenskej tlači. Ináč Hitlerov minister von Ribbentrop pohrozil „tvrdšími opatreniami“. Tiso po Salzburgu bol rozhodnutý utiahnuť sa na svoju faru do Bánoviec. Iba jeho politickí priatelia, ako aj jeho cirkevný nadriadený biskup Kmeťko ho uprosili, aby zotrval vo svojej funkcii prezidenta, lebo nikto iný by nebol mohol zabrániť tomu najhoršiemu – aby sa všetka moc v štáte nedostala do rúk extrémistov.

Postoj prezidenta k Slovenskému národnému povstaniu je stále horúcou otázkou. Niektorí vysokí predstavitelia štátu sa k SNP pridali. Nebola to zrada voči samostatnosti?  

     Keď  bolo jasné, že Nemecko vojnu prehrá, aj viacerí slovenskí politici si kládli otázku, čo treba robiť, aby sa po porážke Nemecka zachránil slovenský národ. Túto otázku si kládol aj prezident Tiso. Hovoril o tom so svojimi najbližšími priateľmi a schvaľoval, aby niektorí z nich kontaktovali doma exponentov pražskej politiky a v zahraničí agentov víťazných mocností. Výsledky týchto prieskumov boli také, že ani tých pár Slovákov okolo Beneša v Londýne, ani domáci Čechoslováci okolo Šrobára neprejavili žiadnu ochotu o tom diskutovať. Ba Beneš už vtedy vyhlasoval, že všetci vedúci politici Slovenskej republiky musia skončiť na šibenici. Za povstaním totiž stál Stalin a Beneš so svojimi vernými Čechoslovákmi, ktorí hneď pri vyhlásení povstania vyhlásili Československú republiku a povstalci začali s vyvražďovaním gardistov, ale aj lokálnych vedúcich HSĽS, teda politickej strany, ktorá mala vyše 300 tisíc členov, čo nikdy v dejinách nedosiahla žiadna iná strana na Slovensku. Tiso si to všetko včas uvážil a prišiel k záveru, že za danej situácie mu ostáva iba vernosť svojej prísahe prezidenta Slovenskej republiky, a to aj za cenu vlastného života.

Dúfate, že sa niekedy prehodnotí vrchovato tendenčný a pomstychtivý proces s prezidentom Tisom? Politikov, ktorí spolupracovali s fašizmom, obesili, politikom, ktorí spolupracovali s rovnakým zlom – komunizmom, sa obrazne povedané neskrivil vlas na hlave , žijú si spokojne a ak niektorí už zomreli, ich detičky patria medzi úspešných privatizérov národného majetku. Komunisti sa premenili na kapitalistov. To Marx nepredpovedal...

     Osobu a činnosť prezidenta Tisu budú môcť vyhodnotiť iba budúci historici, ktorí nebudú formovaní na „jedine vedeckých“ marxistických školeniach. Títo však už dvadsať rokov pokračujú vo svojom remesle a slobodne vychovávajú sebe podobných nástupcov. Tiso nepotrebuje prehodnocovanie, ale iba to, aby sa jeho myšlienky a činy náležite objektívne poznali.

Slovenská republika, ktorá vznikla 1. januára 1993, bola vyústením zápasu o   zvrchovanosť, žiť po svojom a na svojom. Ako hodnotíte skutočnosť, že po 20 rokoch sa mnohé predpokladané skutočnosti obrátili hore nohami, vládli tu politici, ktorí samostatnosť nechceli, zakladatelia štátu sa znevažujú a vytesňujú na perifériu spoločnosti, všetky vplyvné médiá výrazne ovplyvňujú svetoobčania.

     Obnovenie slovenskej štátnosti v Slovenskej republike je vlastne jediným podstatným a vzácnym výdobytkom zmeny režimu pre nás Slovákov. Ale dnes už dosť bezpečne vieme, že tá „nežná revolúcia“ v rokoch 1990 až 1993 to bolo vlastne iba divadielko (preto tam angažovali najmä hercov), ako predstaviť svetu tajnú dohodu, koncipovanú na Malte medzi USA a ZSSR o nutnej revízii geografie ich mocenských vplyvov. Jednou z hlavných podmienok ZSSR bolo to, že po zmene režimov sa v jej bývalých satelitoch nebudú kriminalizovať a súdiť komunistickí predáci. Tak sa stalo, že nové „západné štáty“ sa dostali pod úplnú kontrolu niekdajšej „verchušky“. Veď v prvom parlamente Slovenskej republiky po roku 1990 tri štvrtiny zvolených poslancov boli bývalí funkcionári KSS. Ani po vyhlásení samostatnej SR sa to citeľne nezmenilo. Z ich radov sa volili a volia aj najvyššie štátne funkcie. Pre vyslovene národných Slovákov tam nikdy nebolo miesta. A ak sa tam niekto náhodou dostal a začal sa takto prejavovať, boli tu sily, ktoré ho odtiaľ odsunuli.

Kedy sa podľa vás Slováci dočkajú chvíle a 14. marec bude štátnym sviatkom alebo aspoň pamätným dňom?

   Bude to až pár rokov po tom, keď si Slováci vyvolia skutočne slovenských poslancov, z ktorých vyjde skutočne slovenská vláda a tá zriadi skutočne slovenské školstvo „od detských jasieľ až po univerzity“, ako to vyhlásila už začiatkom septembra 1944 vtedy ešte samozvaná Slovenská národná rada. Na tomto poli sa doteraz takmer nič neurobilo.

V mene čitateľov Slovenských národných novín vám úprimne ďakujem za rozhovor. A na úplný záver ešte kratučkú odpoveď, naši čitatelia sú zvedaví, akú knihu pripravujete na knižné vydanie?

     Pracujem vždy na viacerých témach a teraz idem vydať opravené a doplnené 5. vydanie Dejín Slovenska a Slovákov, ktoré historici bývalého režimu odsudzovali, ale slovenský národ stále rád číta a študuje. Zo štyroch doterajších vydaní tohto diela náklad už presiahol stotisíc výtlačkov. A to je pre mňa viac než kuvičie hlasy odporcov môjho pohľadu na slovenské dejiny...