GLOSA
Milan ZEMO
Z lavíc základnej školy vieme o pamätnom výlete štúrovcov na Devín. Nikde v učebniciach však nie je zmienka, že všetko sa mohlo skončiť minimálne blamážou. Skupinka mladých študentov lýcea na čele s profesorom Štúrom a s jeho priateľmi sa vybrala 24. apríla 1836 na Devín. Z učebníc vieme, že na Devíne spomínali len na zašlú slávu starobylého hradu, nôtili vlastenecké piesne a na Štúrov návrh si všetci študenti dali čestné slovanské mená.
Lenže veselá študentská chasa i dospelý sprievod boli ľudia ako my a mali radi popri vlastenectve aj zábavu. Nečudo, že sa ich „expedícia“ skončila pekne, krásne po slovensky v krčme. Všetko verne opísal účastník pamätného výletu Jozef Miloslav Hurban. Podľa neho, keď prišli do hostinca pod hradom, zbadali bohato prestreté stoly. Chystali sa usadiť v rohu, zajesť si klobásky s chlebom a cudne pregĺgať pri pohľade na záľahu jedla. Teraz už citát J. M. Hurbana: „Ale tu Ľudovít nám za pätami a volá nás ku stolu spoločnému. My vyhovárame sa na svoju kasu chudobnú – reč, pravda, išla po latinsky, aby číhajúci posluhovia nerozumeli, o čo ide. Ale Štúr vetí, len vy poďte, my budeme dnes všetci spolu obedovať.“
Núkať sa nedali, veď ich volal sám Štúr. Hodovali, zjedli polievku a víťazne sa popasovali s pečeným moriakom. Popíjali pivko a spievali odušu. Najmä tých starších však čím ďalej, tým viac začalo mátať, kto to všetko zaplatí. Opäť J. M. Hurban: „Z rokovania potichmého vyšlo najavo, že pri nás niet toľko drobných, aby sme mohli smelo hostinskému do očú sa podívať; uzavreli teda naši vodcovia dvoch, Pavla Čendekoviča a Jaroslava Bôrika, poslať do Bratislavy pre peniaze, ale my ostatní mali sme len ďalej hostiť sa a veselo zabávať, tak aby nik nezbadal našu pravú situáciu.“ Musím priznať, že peniaze išli zháňať skutočné osobnosti slovenských dejín. Básnik a neskorší farár v Malých Stankovciach Pavol Čendekovič, jeden z najdôvernejších priateľov Ľudovíta Štúra, a druhý posol bol neskorší prvý tajomník SNR, kňaz, publicista a národný buditeľ Daniel Jaroslav Bôrik.
Veselá študentská chasa bola teda v dobrých rukách, mohla sa veselo zabávať ďalej. Hostinský však začal čosi šípiť, a preto sa mlaď pre istotu začala rozprávať zasa len po latinsky. Keď situácia hustla, lebo krčmár bol čoraz nedôverčivejší, dorazila záchrana. Financmajster Pavol Čendekovič vyplatil cech. Jeho návrat zachytil Hurban takto: „No ale teraz už dosť, bratia,“ končil komers Štúrov alter ego (Čendekovič – pozn. aut.), „pod Devínom nie je miesto na komersy; komers si zakončíme u Steinmetzla.“ Ako však dodáva Jozef Miloslav Hurban, „detva slovenská mala dosť komersovania“, Steinmetzelov hostinec v Bratislave radšej potichučky obišla a išla sa vyspať. (Citáty z knihy J. M. Hurbana: Ľudovít Štúr)