Ilustračné foto Foto: TASR/Radovan Stoklasa
Bratislava 11. apríla (TASR) - Rehoľníci, ktorí boli po Akcii K umiestnení do sústreďovacích táborov, zažívali podmienky blízke väzeniu. Popri práci, ako lepenie vrecúšok, preberanie šípok, stolárske a krajčírske práce, mali vyhradený čas aj na politickú prevýchovu.
"Komunikácia s vonkajším svetom bola úplne vylúčená alebo sa obmedzovala na minimum," uviedol pre TASR Pavol Jakubčin z Ústavu pamäti národa (ÚPN). Ako dodal, najprísnejší režim bol v kláštore v Podolínci, kde sa nachádzal najväčší počet rehoľníkov.
"Objekt strážila ozbrojená stráž so psami, pričom na strážnu službu boli určovaní strážcovia z Leopoldova a iných väzníc. Na budove kláštora boli postupne zamrežované okná a inštalovaný ostatný drôt," ozrejmil Jakubčin. Na nádvorí napríklad vybudovali strážnu vežu a okolie v noci osvetľovali reflektory. "Rehoľníci, ktorí porušili predpísaný poriadok, boli trestaní samoväzbou v pivnici," dodal.
Počas nasledujúcich rokov rehoľníkov presúvali v rámci jednotlivých sústreďovacích kláštorov s cieľom rozbiť vytvorené komunity a tak uľahčiť ich prevýchovu. "Aby nemohli starší rehoľníci vplývať na mladších, boli títo zaraďovaní na vojenskú službu do pomocných technických práporov (PTP), kde strávili zväčša tri roky. Príslušníci reholí zo Slovenska boli vyvážaní do Čiech, čím sa mal zmenšiť ich vplyv na silne religióznu slovenskú spoločnosť," vysvetlil Jakubčin.
V kláštoroch zostávali rehoľníci niekoľko mesiacov až rokov. "Štátna moc sa snažila využiť tento čas na to, aby rozbila ich komunity a presvedčila rehoľníkov o 'vyzlečení rehoľného rúcha', teda opustení a zrieknutí sa rehole a odchode do civilného života," skonštatoval historik s tým, že sa to až na pár výnimiek nepodarilo a takmer všetci rehoľníci zostali verní svojmu povolaniu.
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR