Štúrova monografia O povestiach a piesňach vyšla najskôr v češtine

Rodný dom Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka v obci Uhrovec. Hoci prvá písomná zmienka o obci Uhrovec v okrese Bánovce nad Bebravou pochádza z roku 1258, jej vznik spájajú historici so vznikom Uhorského kráľovstva na prelome 10. a 11. storočia. Najvýznamnejšími rodákmi Uhrovca sú Ľudovít Štúr a Alexander Dubček, ktorí sa zhodou okolností narodili v rovnakom dome, kde je dnes sídlo múzea. Foto: TASR/Radovan Stoklasa

Bratislava 4. júna (TASR) - Ľudovít Štúr si už ako trinásťročný chlapec na štúdiách v Rábe uvedomil, že jazyk je základným znakom národa. Po príchode do Bratislavy sa v tomto poznaní ešte viac utvrdil. Zároveň však pochopil, že každý znak, každý erb musí mať svoje pevné a neodvolateľné kontúry. A to slovenčina nemala. Hoci oplývala veľkým jazykovým bohatstvom vo svojich lokálnych nárečiach, jednotnú, ustálenú normu rozhodujúceho znaku národa nemala. Z toho potom vyplynulo jeho neodvolateľné rozhodnutie uzákoniť slovenský jazyk do jednotnej literárnej podoby, ktorá by bola prijateľná pre všetky doliny i roviny, kde žijú Slováci. Aby toto rozhodnutie mohol čo najskôr uskutočniť, musel veľa naštudovať a spoznať.

Počas vysokoškolského štúdia v Halle najviac času venoval štúdiu jazykovedy, lebo vedel, že každý jazyk má v sebe zakódovaný presný systém. Po návrate domov, teda od začiatku 40. rokov 19. storočia, sa venoval štúdiu slovanských jazykov. Preto, aby spomedzi nich vylúpol to, čo bolo a je jedinečné a špecifické pre slovenčinu. Základným materiálom pre toto poznanie mu bola ľudová slovesnosť a piesňová tvorba všetkých slovanských národov. Tak vznikla jeho vedecká monografia O národných povestiach a piesňach plemien slovanských.

Vo všeobecne poňatom úvode, odvolávajúc sa na dejiny sveta, poukázal na to, že tak, ako sa staroveké národy - ako sú Indovia, Egypťania, Gréci, Románi a Gréci - zapísali do dejín svetskými artefaktmi, čiže stavbami a monumentálnymi skulptúrami, Slovania vniesli do duchovných dejín sveta národnú poéziu, ľudové piesne a bohatstvo ľudovej slovesnosti. V základnej časti diela na mnohých príkladoch a konkrétnych ukážkach porovnáva motívy, obsah, jazyk i poetickú formu spracovania piesní jednotlivých slovanských národov, pričom poukazuje na ich motivické a obsahové príbuznosti i podobnosti, ale aj odlišnosti. Čo sa týka slovenčiny a Slovákov, príklady si vyberá z Kollárových Národných spievaniek. Je to komparatívna vedecká štúdia, veľmi konkrétne dokladajúca duchovnú príbuznosť slovanských národov, ktoré majú spoločný základ.

Knižné vydanie Štúrovej monografie O národných povestiach... je mierne pikantné. Ľudovít Štúr písal prácu po slovensky a v slovenčine ju aj dokončil v Modre v prvých porevolučných rokoch. Ponúkol ju Matici českej v Prahe. Tá mala o dielo záujem, no vydať ho tlačou bola ochotná len v češtine. A tak Ľudovít Štúr urobil vari prvý a posledný kompromis vo svojom živote. Keďže zápas o spisovnú slovenčinu bol vybojovaný a bratislavskou schôdzkou v roku 1851 prakticky uzavretý, rozhodol sa redakcii vyhovieť a dielo prepísal do češtiny. Bola to riadna fuška, ale pri prepise, a vlastne aj pretlmočení, mu pomáhal Janko Kalinčiak. Bol vtedy rektorom modranského lýcea a so Štúrom sa často schádzali. Dielo vyšlo v Prahe roku 1853.

Ľudovít Štúr vydaním tohto diela totiž sledoval aj ďalšie zámery. Chcel ho vydať v prekladoch do všetkých slovanských, prípadne aj iných jazykov. A keby nebol predčasne zomrel, možno by sa mu to aj podarilo. Spis bol totiž preložený do srbčiny, ukrajinčiny, slovinčiny, ale i do nemčiny.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR