E. TOMANOVÁ: Film Stále spolu ma zmenil, som slobodnejšia

Ilustračné foto Foto: TASR/Radovan Stoklasa

Bratislava 6. júna (TASR) - Česká režisérka Eva Tomanová uviedla tento týždeň v Bratislave svoj celovečerný debut Stále spolu. Dokument zobrazuje rodinu žijúcu mimo civilizácie. Petr Mlčoch, vyštudovaný kybernetik, a jeho manželka, pedagogička Simona, sú spolu 25 rokov a majú deväť detí. Nepracujú, šťastie našli v izolácii na šumavskej lúke. Nemajú sprchu ani toaletu, televíziu ani rádio. Deti do školy nechodia, chýba im akýkoľvek spoločenský kontakt. Darčeky si nekupujú, narodeniny neoslavujú. Sú stále spolu, a to je pre nich to najdôležitejšie. Asi na osem mesiacov z roka rodina mení územie a život v maringotkách za pobyt v Španielsku v karavane zaparkovanom pod mostom. O svojom filme prezradila viac Eva Tomanová v rozhovore pre TASR. Zaoberá sa aj otázkou, či je takýto život utópiou, alebo len zbytočným experimentom hlavy rodiny, ktorá chráni svojich členov pred "škodlivým vplyvom konzumnej spoločnosti".

Prečo ste išli do tohto projektu, čo vás najviac zaujalo na rodine Mlčochovcov?

Petrovu rodinu poznám už 12 rokov. Keď som za nimi prišla po prvý raz, pôsobilo to na mňa takmer ako raj na zemi. Boli tam polonahé deti, ktoré sa smiali, vyzerali šťastne, behali bosé, liezli po stromoch a všetko bolo zaliate slnkom. Keď som sa tam vrátila druhýkrát, nakrúcať dokument pre Febio, tak mi Simona ďakovala, že som do rodiny priviezla papier, pretože oni v tej dobe nesmeli používať žiadny papier, ani toaletný. Vtedy som videla, že je za tým všetkým niečo viac. Bol to asi ten moment, keď ma tá rodina začala zaujímať, čo je za tým a prečo takto žijú. Dokument som nakrúcala, pretože som sa sama musela vyrovnať s tou témou. Chcela som, aby to videli ľudia, asi som sa potrebovala o to s niekým podeliť.

Prišli ste na to, prečo si vybrali "alternatívny" spôsob života?

U Petra bolo niekoľko zlomov. Je dosť tvrdohlavý, jeho mama hovorí, že taký bol už od mala. V pätnástich mu zomrel otec a stal sa hlavou rodiny. Za socializmu sa pokúsil ilegálne prekročiť hranice a na dva mesiace ho zavreli. Myslím si, že to boli momenty, ktoré ho formovali. Možno tam bolo nejaké sklamanie, keď odišiel na Šumavu a robil tam správcu podnikovej chaty. Potom bola privatizácia a on prišiel o vysnívané povolanie a chvíľu pracoval ako vychovávateľ v detskom domove. Hovoril, že vo chvíli, keď už mali so Simonou štyri či päť detí, bolo neúnosné, aby jeden z nich chodil do práce. Žili na tej lúke, nemali tečúcu vodu, elektrinu. Po vodu chodili do susednej dediny, v zime tam dokáže napadnúť dva metre snehu... Bolo viac vecí, ktoré ho sformovali.

Petrova žena Simona pôsobí dosť submisívne, od počiatku chcela žiť experiment o živote nalinkovaný manželom?

Ona ho prosto nasledovala. Stretla ho v mladom veku, bola tvárna. Sama vo filme hovorí, že počúvala maminku a že sa jej Petr do nej prevtelil. To si uvedomila, až keď mala tri deti. Tiež má za sebou deväť pôrodov. Myslím si, že možno až teraz začína mať čas uvažovať o tom svojom živote.

A čo deti, uvažujú vôbec? Majú problém s komunikáciou, nevedia sa vyjadrovať, zakoktávajú sa, hľadia do zeme alebo bokom, nepozerajú človeku do očí...

Deti sú pre mňa tiež oriešok. Určite sú chytré, povedala by som, že premýšľajú inak ako my. Veľmi som sa snažila ich pochopiť, myslím si, že nepoznajú pojem budúcnosť, pre ne je veľmi abstraktný. Skrátka nežijú v budúcnosti, ktorou sa my všetci zaoberáme. Skutočne žijú tu a teraz. Svojím spôsobom sú slobodnejší, ony naozaj neriešia, čo bude zajtra.

S otázkou budúcnosti sa predsa bežne deti stretávajú už v základnej škole, pýtajú sa ich, čím chcú byť, ako si predstavujú budúcnosť...

Ale ony nikdy nechodili do základnej školy a ich sa nikdy na budúcnosť nikto nepýtal.

Nie je s tým problém v Českej republike, že deti Mlčochovcov nenavštevujú školu? Neplatí pre ne povinná školská dochádzka?

U nás je zákonom dlhodobo povolené, aby deti nechodili na prvý stupeň ZŠ. V súčasnej dobe sa testuje i druhý stupeň, skúša sa, že by deti chodili tiež len na preskúšanie. Strednú školu už musia navštevovať, pokiaľ však neexistuje vážny dôvod, aby do školy nechodili. Tým vážnym dôvodom môže byť i to, že rodina je dlhodobo v zahraničí, a táto rodina dlhodobo v zahraničí je.

Ste s nimi stále v kontakte?

Áno, posielala som im film, páčil sa im. Petrovi sa páčilo, ako je v ňom prezentovaný - ako autoritatívny "profesionálny otec", to mu polichotilo. Písali mi, že už nebývajú pod mostom, našli si nové bydlisko v tuneli. Teraz sú stále v zahraničí, späť do Česka sa majú vrátiť niekedy v polovici júna.

V Českej republike zaznamenal váš film značný ohlas. Ako ho prijali na zahraničných projekciách?

Najlepšie ho vnímajú asi okolité štáty - Nemecko, Rakúsko, Poľsko. Dúfam, že Slovensko bude tiež jednou z tých krajín. Tu naozaj cítim pochopenie toho filmu. Pre Dánov, pre Angličanov je to priveľa. Petr je pre nich priveľa, je to manipulátor a majú problém túto postavu predýchať. V Dánsku sa navyše pýtali, kde je kolektívna zodpovednosť za deti, ako je možné, že to neriešite? V Nemecku v tom naopak vidia alternatívny životný štýl. V Rakúsku sa veľmi zaoberajú tým, že s nástupom krízy veľa ľudí pracuje, naozaj pracuje, a napriek tomu nevychádzajú s peniazmi, takže oni to vidia ako zaujímavý experiment, aj keď dotiahnutý ad absurdum, ale predsa je to pre nich určitá inšpirácia na zamyslenie.

Hodláte sa s odstupom času k tejto zvláštnej rodine vrátiť s kamerou a zistiť, kam dospel experiment o živote?

Rada by som sa k nim vrátila, pretože pre mňa je nakrúcanie s nimi určitou komunikáciou s tou rodinou. Zaujíma ma, čo s tými deťmi bude v budúcnosti, zaujíma ma to už 12 rokov. Či to bude možné, to nezáleží len na mne. Záleží to na Petrovi, Simone, na deťoch. Film vyvolal v Českej republike pomerne veľký nečakaný ohlas aj pre mňa, zrejme aj pre Petra a jeho rodinu. Neviem, ako to ustoja, či im to bude príjemné.

Zmenil vás váš celovečerný debut Stále spolu?

Dlho som na túto otázku nevedela odpovedať, ale teraz musím priznať, že mám pocit, že som slobodnejšia, pretože vždy som patrila medzi ľudí, ktorí sa báli o svoju budúcnosť. Aj keď som nemala na to dôvod, bála som sa, aby som mala dosť práce, dokázala sa uživiť, prípadne svoje deti, atď. A teraz to neriešim. Možno som si vzala od Petra to, že žijem tu a teraz.

Sú podľa vás Mlčochovci ako rodina šťastní?

Neviem, či o tom premýšľajú. Určite sú radi, že sú spolu. Petr kladie veľký dôraz na spoločné hodnoty, rodina je na to asi zvyknutá a naplňuje ich to. Sú spokojní s tým, čo majú a ako žijú. Petr má veľkú ambíciu. Hovorí, že dnes sú informácie uložené na elektronických médiách, že sa to stratí a nič nevydrží. Že lepšie je niečo vytesať do skaly, ale že aj tá sa môže časom obrúsiť. Podľa neho je najlepšie to vytesať do svojich detí.

Po projekcii filmu v Nemecku ste vraj absolvovali, neskutočne to znie, sedemhodinovú diskusiu s divákmi, je to pravda?

Áno, mali sme projekciu v Dortmunde, premietanie sa začalo o piatej popoludní a diskusia trvala do pol druhej rána.

Často sa vás v diskusiách pýtajú, do akej miery je táto rodina nezávislá, keď od štátu berie sociálne dávky..

Petr to berie tak, že od štátu nemôžete byť nezávislý, pretože obsadil všetky zdroje. A keby tie dávky nechcel, okrádal by tým svoje vlastné deti, pretože by im nemohol dať už vôbec nič. Ich život by musel byť oveľa skromnejší, čo si ale podľa mňa dokážu predstaviť.

Eva Tomanová je absolventkou Fakulty sociálnych vied Karlovej univerzity. Už počas štúdia tvorila scenáre pre televízne programy. Od roku 1999 pracovala ako reportérka a neskôr ako režisérka v TV Nova, kde nakrútila vyše 150 reportáží najmä pre program Na vlastní oči. Pred jeho zánikom nakrátko odišla do novovznikajúcej TV Barrandov, kde vytvorila na poste šéfredaktorky publicistiky niekoľko relácií. Neskôr sa rozhodla venovať tvorbe výhradne ako režisérka. Nakrútila sériu dokumentov pre Febio, tvorí filmy pre Českú televíziu, občas si odskočí k svojej pôvodnej profesii do relácie Reportéri ČT a spoluvytvára Pološero. Je autorkou dokumentov Ve stínu lebek, Škola chodí za dětmi. Jej celovečerný debut Stále spolu vybrali do súťaže debutov na amsterdamskom festivale dokumentárnych filmov IDFA, kde získal spolu s ďalšími dvoma snímkami nomináciu na najlepší film.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR