Román o šťastí a ako ho dosiahnuť

Foto: Vydavateľstvo Ikar

Bratislava 29. septembra (OTS) - To všetko vedie k deštrukcii, depresii a narúšaniu základných hodnôt humanity. „Klameme ľudí, keď im nahovárame, že dobré ekonomické výsledky automaticky znamenajú aj dobrý a plnohodnotný život,“ tvrdí Jozef Banáš v knihe Kód 7 – Koniec zla.

Knihu pokrstili v deň Banášových narodenín a do života ju uviedli riaditeľka vydavateľstva Valeria Malíková a česko–poľský cestovateľ a vydavateľ Bronislaw Ondraszek, ktorý bol spolucestovateľom autora po východnej Ázii.

Pozrite si VIDEOreportáž z krstu knihy:

Príbeh Kódu 7 sa odohráva v himalájskom kráľovstve Bhután, v krajine, ktorá má ako jediná na svete oficiálnu štátnu doktrínu

Foto: Vydavateľstvo Ikar

hrubé domáce šťastie a nie hrubý domáci produkt. Banáš na základe osobnej skúsenosti prichádza k poznaniu, že je to azda jediná krajina, v ktorej ryba od hlavy nesmrdí, ale naopak, vonia.
Známi hrdinovia z románov Kód 1 a Kód 9 Michal a bohyňa Kumari spoločne s reálnymi postavami, akými sú dalajláma alebo bhutánsky kráľ, nekompromisne odolávajú silám zla. Vyvracajú mýtus našej civilizácie o prospešnosti „boha neustáleho rastu“.
Jozef Banáš tvrdí, že tento boh vyhovuje najmä nenásytným bankám, mediálnym manipulátorom a mocichtivým politikom...

Z prvých dvoch Kódov 9 a 1 sa predalo neuveriteľných 85.000 výtlačkov, o čom môžu skoro všetci slovenskí spisovatelia iba snívať. Podľa riaditeľky vydavateľstva Ikar Valerie Malíkovej je popri Kódoch a knihe Zóna nadšenia obrovským úspechom aj poviedková kniha Posledná nevera. Predaných 10.000 výtlačkov je v poviedkovej tvorbe na Slovensku úžasné číslo, tvrdí a dodáva: „Jozef Banáš je proste značka dobrého autora dobrých kníh. Pre vydavateľstvo je to značka úspechu.

Začítajte sa do novinky Kód 7 – Koniec zla.
Kapitola 1
Toto musíme zastaviť!
Bruselské námestie Sablon rozdeľuje katolícka Katedrála Blahoslavenej Panny zo Sablonu na Veľké a Malé. Na námestí Place du Petit Sablon sa v historickej trojposchodovej budove nachádza vchod do komplexu bez označenia. Nie preto, že by táto inštitúcia nemala prostriedky na dôstojnú pozlátenú tabuľu, aké bývajú pri honosných vchodoch firiem sídliacich v tejto starej luxusnej štvrti hlavného mesta Európy. Dôvod je podobný ako pri iných inštitúciách zaoberajúcich sa zločinom. Nechcú, aby sa o nich vedelo, i keď informovanejší domáci tušia, že za vysokými múrmi nenápadného komplexu na Place du Petit Sablon je administratívne a komunikačné centrum celosvetovej organizácie Global Power. Jej oficiálnou náplňou uvedenou v bruselskom obchodnom registri je dobročinnosť. Konanie dobra je však to posledné, čo by ľuďom združeným v tejto organizácii zišlo na um. V útrobách sivých budov sa skrýva zlo. Nie hocijaké, ale to najsofistikovanejšie, pred ktorým sa trasú svetoví politickí aj náboženskí mocnári. Od jej vzniku krátko po prvej svetovej vojne, keď si svoje pozície upevnila na viac ako polovici zemegule, a po páde komunizmu sa jej moc ešte rozšírila. Nikto si doposiaľ netrúfol postaviť sa na odpor jej zverským metódam, zabaleným do pozlátky dobročinnosti. Až teraz...
Žltým salónom rozsiahleho komplexu administratívnych budov centra najmocnejšej svetovej organizácie Global Power na bruselskom námestí Petit Sablon sa plynulo rozliehali zvuky Chopinových klavírnych sonát. Najvyšší šéf Global Power, ktorého pravé meno nikto nepoznal, iba jeho vystrašení podriadení ho v zbožnej pokore volali Admirál, sa prechádzal po obvode obrovskej miestnosti. V rukách mal na tvrdom podklade posolstvo národom sveta bhutánskeho kráľa Džigme Khesara Wangčhuga. Pasáže, ktoré ho najviac dráždili, spočiatku zaškrtával, no potom prestal, lebo v texte nebolo vlastne jediné slovo, ktoré by mu nedvíhalo adrenalín. Ani Chopin, ktorého mal v podobných situáciách odskúšaného, nestačil utlmiť jeho stupňujúcu sa zúrivosť. Škrípajúc zubami, čítal: „Cieľom vlády Bhutánu je všemožne pomáhať človeku pri hľadaní jeho odvekého cieľa – naplniť túžbu po šťastí. A nielen človeku, ale každému živému tvorovi. Bhutánska národná politika je postavená na štyroch pilieroch: spravodlivá správa verejných záležitostí, spravodlivá distribúcia bohatstva, zvyšovanie hmotného blahobytu pri rešpektovaní kultúrnych a náboženských tradícií a starostlivosť o prírodné prostredie. Využívame výdobytky súčasných technológií a vedy, nie však za cenu potláčania našej národnej identity. Ak nastane nevyhnutnosť voľby medzi materiálnym progresom a narušením našich tradičných hodnôt, budeme podporovať národné hodnoty. Máme ambíciu dosiahnuť rovnováhu medzi materiálnymi a duchovnými potrebami človeka. Bhután nebude súťažiť s inými v honbe za tvorbou zisku na splácanie úrokov cudzím bankám. Ostane verný sám sebe. Na základe skúmania všetkých krajín, ktorých kľúčovým kritériom je rast hrubého národného produktu, sme dospeli k záveru, že toto kritérium ľudí k šťastiu neprivedie. Hrubý národný produkt Spojených štátov sa od roku 1960 strojnásobil, ale index pocitu šťastia sa nezmenil. Slepá snaha napĺňať výlučne materiálne túžby človeka stroskotáva. Štatistiky jednoznačne dokazujú, že materiálne bohatstvo nepodmieňuje pocit šťastia. Podľa prieskumu Univerzity v Leicestri sa medzi najšťastnejšími krajinami umiestnili na prvých troch miestach Dánsko, Švajčiarsko a Rakúsko, teda krajiny patriace podľa ukazovateľa hrubého (domáceho) národného produktu na hlavu medzi dvadsať najbohatších krajín sveta. Na ôsmom mieste sa však umiestnil Bhután, ktorý je podľa kritéria hrubého domáceho produktu až na stodvadsiatom mieste, no napriek tomu sa stal suverénne najšťastnejšou krajinou Ázie. Omnoho bohatšie Japonsko, ktoré je v Ázii na treťom mieste v ukazovateli hrubého domáceho produktu, sa v ukazovateli hrubého národného šťastia umiestnilo až na deväťdesiatom mieste, čo dokazuje, že naša cesta je správna. Preto máme ambíciu presadiť prostredníctvom OSN, aby sa kritérium šťastia jednotlivca stalo kľúčovým kritériom pre každú členskú krajinu tejto svetovej organizácie. Kritérium neustáleho rastu hrubého domáceho produktu nás núti súťažiť, čo vedie k deštrukcii, depresii a narúšaniu základných hodnôt humanity. Produkt je indikátor časový, šťastie je indikátor nadčasový. Klameme ľudí, keď im nahovárame, že dobré ekonomické výsledky automaticky znamenajú aj dobrý a plnohodnotný život. Preto musí byť prvoradou úlohou svetových lídrov preorientovať a zmeniť kritérium zisku na kritérium šťastia. Kritérium šťastia sa musí stať základnou svetovou dogmou. Dosiahnuť sa môže len zmenou myslenia náboženských a politických vodcov, ktorí povedú človeka k osobnej zodpovednosti za svoj život. Upevňovanie a posilňovanie národných kultúr a tradícií je najväčšia výzva globalizácii. Do centra pozornosti vodcov sveta sa musí dostať starostlivosť o chudobných, chorých, starých a bezmocných. Je čas zbaviť sa pocitu, že prví sú tí, ktorí sú mocní. Kľúčovou úlohou svetových vodcov je udržiavať kvalitu životného prostredia. Bohovia majú radi čistotu, a preto špinenie riek, prírody, ulíc a dvorov protirečí našej viere. Flóra a fauna sú rovnakou súčasťou biodiverzity, akou je človek. Všetky formy života sú spojené, od seba závislé, a preto rovnocenné. Pritom na zastavenie znečisťovania životného prostredia by stačilo, keby svet investoval do technológií jedno percento hrubého domáceho produktu. Musíme zmeniť naše návyky orientované na konzum. Namiesto toho, aby svetoví lídri a médiá viedli ľudí k skromnosti a striedmosti, vedú ich prostredníctvom masového vplyvu reklamy k čoraz vyššej spotrebe. Bhután nedovolí na svojom území žiadnu reklamu znečisťujúcu vnútorné ani vonkajšie prostredie človeka. Pri zavádzaní nových informačných technológií budeme zvažovať, či tieto technológie prispejú k väčšiemu poznaniu a múdrosti, či urobia náš ľud šťastnejším alebo nešťastnejším. Nedovolíme, aby sa nové technológie využívali iba na zvyšovanie ziskov.
Snahou tých, ktorým je ľudské šťastie ľahostajné, je urobiť človeka nevzdelaným, chorým, zadlženým, a teda ovládateľným. Vláda Bhutánu pôjde cestou poskytovania zdravotníckej starostlivosti a vzdelania každému občanovi zadarmo. Maximálne podporujeme tradičné domáce prírodné liečiteľstvo. Robíme všetko pre to, aby sa kruh narodenie – život – starnutie – umieranie premenil na radosť a nestal sa utrpením. Byť šťastným znamená vykonávať zmysluplnú prácu a nepracovať iba preto, aby si človek mohol dovoliť konzumovať. My v Bhutáne pokladáme prácu za aktivitu, ktorá má človeka napĺňať. Musíme nanovo definovať zmysel života človeka, berúc do úvahy náš rešpekt a úctu k všetkým bytostiam, no predovšetkým k našej matke Zemi. Naša planéta, láskyplne nazývaná Gaia, je našou žijúcou matkou. Kto si neváži svoju matku, nie je hodný lásky. Patríme k sebe, musíme žiť jeden pre druhého a nie jeden proti druhému. Bhután vyzýva všetky krajiny a ich vlády, aby sa k nášmu úsiliu o naplnenie ľudského šťastia pripojili.“
Admirál podišiel k stolíku, položil naň papier a ťažko si sadol do hlbokého kresla. Pošklbkávalo mu lícami. Pohľadom ešte raz prebehol text, nadvihol ho a aj s podložkou treskol späť. Prižmúril oči, vyšpúlil pery a zlovoľne zašepkal: „Toto musíme zastaviť. Za každú cenu!“

Kapitola 2
Strach
Keď Kumari povedala Michalovi, že strach zo smrti sa dá prekonať len smrťou, zľakol sa. Niežeby sa dovtedy nebál, ale predstava, že vlastné ego sa dá premôcť len jeho zabitím, ho desila. Odchod do dôchodku ho posunul na pomyselnú hranicu medzi racionalizmom a citom, a v zmätku spôsobenom vidinou staroby a po nej smrti preskakoval túto hranicu striedavo tam a späť ako deti pri hre „cez čiaru“. Vo chvíli, keď chcel vykonať dobrý skutok, ho jeho ego zakaždým presvedčilo, nech tak nerobí, aby sa zbytočne nedostal do závislosti od obdarovaného, ktorý si bude robiť nároky na jeho dobrodenie. Preto sa začal starať len o seba a utešoval sa tým, že je to v poriadku, lebo nekoná inému zlo. Mnohí ho za to nemali radi, ale on im slobodne a veľkoryso prenechával priestor na ich súdy.
Netušil, že keď ho Kumari v ten dokonalý sedmičkový deň – 16. júla 2014 – v ďalekom Kašmíre nástojčivo žiadala, aby prišiel do Bhutánu, bolo to najmä pre jeho dobro, a pomoc bhutánskemu kráľovi bola len ušľachtilá zámienka. Poznala jeho ego lepšie ako on sám, a preto svoju prosbu nezdôvodnila potrebou vykonať dobrý skutok, ale potrebou priviesť jeho ego od cnostnej pasivity, ktorou sa s pribúdajúcim vekom utešoval, na cestu činnosti. Nepochopil ušľachtilý spôsob myslenia vlastný iba jej, niekdajšej bohyni, ktorá vyrástla v paláci Kumari Ghar v nepálskom Káthmandu, odkiaľ odišla so svojimi božskými spôsobmi do skutočného života, keď sa naplnilo jej poslanie bohyne.
Keď odmietol Kumarinu prosbu, nemohol tušiť, že práve on, Michal Kráľ, s niekoľkými jemu podobnými, by mohol zabrániť katastrofe, od ktorej Bhután, najšťastnejšiu krajinu na svete, jej kráľa a ľud, delia už len dva roky. Nechcel pripustiť, že sa zľakol. Už dlhšie bojoval s týmto ponižujúcim pocitom neúprosne sa vtierajúcim do závitov posledných buniek, ktoré ešte ego nerozložilo. Odvtedy, čo dovŕšil šesťdesiatku a odišiel do predčasného dôchodku, si pripadal akýsi vyľakaný a predčasne sa zastavil. Už sa nepozeral dopredu, ale čoraz väčšmi sa obracal do minulosti, ustavične bilancoval a smútil za tým, čo mu ušlo, čo nezvládol a nedokázal. Obával sa, že z neho uniká energia a stráca zmysel života. Nebol šťastný. Nepripúšťal si, že práve strach ho prinútil odmietnuť Kumarinu prosbu. Nechápal, prečo sa tento ponižujúci pocit v ňom usadil a držal sa v ňom ako kliešť. Nemal dôvod báť sa. Naopak, od chvíle, keď pred štyrmi rokmi lekár oznámil manželke, že sa vyliečila z rakoviny a krátko nato sa im narodila vnučka Marika, sa jeho život uberal nádhernou cestou, vyhriatou láskou. Fotografiu štvorročnej vnučky nosil vždy pri sebe, a keď naňho doľahli ťažké chvíle, zahľadel sa na dieťa s krásnymi kučeravými vlasmi a s tvárou obdarenou božským úsmevom. Možno ho deptal práve strach o vnučku a jej budúcnosť, o to, či si v drsnom a neľútostnom svete nájde miesto a šťastie. Cítil sa vyhorený, potreboval nabrať nové sily a tie sa dajú načerpať iba zo zeme, z dreva, zo slnka a zo vzduchu. Každé ráno sa v záhrade osprchoval ľadovou vodou, vydrhol sa drsným uterákom a potom už len čakal na prvé lúče ranného slnka. Zatvoril oči a usiloval sa nevpustiť do čistej rannej mysle ani náznak ľútosti za tým, že keby bol prijal ponuku vrátiť sa do niekdajšej firmy, bol by členom predstavenstva, jedným z jej kľúčových hráčov. Prestal sledovať správy, čítať noviny, chodil čoraz menej medzi ľudí. Nemal chuť ani nervy od rána do večera počúvať, kde koho zabili, koľko bômb zhodili na nevinných ľudí raz jedni, raz druhí, koho uniesli, kto spáchal samovraždu, koľko litrov a hektolitrov krvi sa znova prelialo. Unikal pred narastajúcim prívalom zla, nenávisti a strachu na horný koniec záhrady do tieňa láskavého košatého orecha, kde sa cítil bezpečný a šťastný. Tam si s pokorou vložil hlavu do dlaní zababraných hlinou, keď rýľoval, plel, a láskal sa so zemou. Miloval jej vôňu, jej energiu, silu a trvácnosť. Zatváral oči a vracal sa do bezpečia detstva v babičenkinej drevenici na kysuckom laze pod horou, kde sa narodil on, jeho otec i jeho dedo, tam, kde vyrastal a učil sa dôverovať svetu. Po odchode do dôchodku sa mu hlava zvoľna čistila od nánosov rokov, pod ktorými znova objavoval číre pramene svojho detstva. Laz na Závoze s dominantnou Ľadovou horou, pod ktorou sa v časoch, keď ešte čas existoval, ukrývala chalupa, bol praprameňom. Z chalupy pod horou už zostali len zvyšky kamenných základov. Ľadová hora ho fascinovala, priťahovala tajomnosťou a povesťami, ktoré sa s ňou spájali. Podaktorí vraveli, že meno dostala podľa snehu a ľadu, čo sa dlho do jari držal na jej vrchole, iní odvodzovali jej názov od slovanskej bohyne Lada. V dávnych dobách bol vrch vraj jej sídlom, v ktorého útrobách sa dodnes nachádzajú nádherné sály, kde žije bohyňa lásky a šťastia čakajúca na chvíľu, keď ju budú ľudia potrebovať.
Vyčítal si, že Kumarinu prosbu v kašmírskom Lehu vtedy odmietol a vrátil sa na Slovensko. Nemohol inak, i keď sa zdravotný stav manželky Mariky výrazne zlepšil a po rakovine už nezostala ani stopa. Chcel si však najmä splniť svoj sen – konečne skomponovať muzikál. Keď si riaditeľ muzikálového divadla prečítal prvé časti partitúry, nadšený mu zavolal, že čaká skutočný trhák a ráta s muzikálom v novej sezóne. Odvtedy ho katoval rovnakou otázkou – ako napreduje. Napredoval pomaly. Napriek tomu, že mu hudba priam prýštila z duše, nepracoval s takým nadšením, s akým sa vrhal do tvorby na začiatku projektu. Nevedel sa prinúť klásť na papier ušľachtilé tóny a povznášajúce texty o láske, šťastí, harmónii, pochopení, tolerancii, keď jeho citlivú umeleckú dušu od rána do večera dusili informácie o násilí, vraždách, terore, podvode a cynizme mocných. Na upokojenie ubolenej duše už prestal stačiť láskavý tieň chápavého orecha, a tak čoraz viac unikal do magickej nádhery kraja pod kysuckou Ľadonhorou. Bolo to jediné miesto, kde sa cítil bezpečný. Len čo sa uvoľnil z mestského ruchu, nasadol do auta a za dve hodiny bol v raji. Zakaždým si sadol na zvyšok kamenného základu, odkiaľ bol nádherný výhľad na horu. Miloval najmä skoré rána, keď bola hora zahalená oparom. Jej magický vrchol pripomínajúci takmer dokonalý, akoby umelo vysústružený kužeľ ho fascinoval od detstva. Zatiaľ čo dedinskí šarvanci, jeho rovesníci, pásli husi a kozy pod horou na pažitiach označkovaných husacincami, blúdil hustým smrekovým lesom a objavoval zvláštne skalné útvary roztrúsené po úbočiach kopca a smerujúce k vrcholu. Keď doma unavený a umazaný nadšene hlásil svoje objavy, otec ho odbíjal tým, že podaromnici márni čas hlúposťami a má sa radšej venovať školským úlohám. Kdesi sa dočítal, že Ľadonhora bola v dávnych časoch mocným obranným hradiskom. Jeho nadšenie upútalo pozornosť penzionovaného učiteľa dejepisu, no po smrti starého pána sa o hore nemal s kým pozhovárať. Jeho záujem o tajomstvá tohto miesta časom ustal. Magická sila, ktorá ho k hore priťahovala, však neutíchala. Cítil blahodarný vplyv energií tohto miesta, ktoré ho upokojovali a posilňovali. Keď za podvečerného šera vystrel obe ruky s roztiahnutými prstami smerom k hore, po chvíli si všimol, že sa okolo nich objavujú svetielkujúce obláčiky, ktoré v istých okamihoch žiarili. Zvláštne bolo, že obláčiky, či skôr akési tlmené svetelné pruhy neznámeho oparu, sa objavovali len vtedy, keď mal ruky natiahnuté k hore. Len čo ich od hory odvrátil, obláčiky sa stratili. V Bratislave ani nikde inde sa mu nič podobné nestávalo.
Manželka Marika s ním nechodievala, väčšinu času trávila v pokojnej štvrti Penzing vo Viedni, kam sa ich dcéra Adka nasťahovala do priestranného domu manželových rodičov. Bol šťastný, keď videl šťastnú tvár manželky, ktorá si po utrpení, čo zažila, plnými dúškami užívala radosti dôchodcovského života. Malá Marika, ktorá vo februári 2016 oslávila piate narodeniny, bola popri komponovaní aj Michalovou najväčšou životnou radosťou. Chvíle, keď si spolu vybrnkávali na klavíri detské skladbičky, boli preňho najkrajšie a naplno si ich užíval. Horšie už bolo, keď si sadol za klavír sám a mal pokračovať v komponovaní. Nevedel sa sústrediť, nervózne búchal dverami, keď ich Marika otvorila a z vedľajšej miestnosti doliehal zvuk televízora alebo rádia. Riaditeľ divadla ho spočiatku povzbudzoval, chodieval k nemu čítať nové časti, no keďže ich bolo čoraz menej, prestal naliehať, menej volal, akoby sa zmieril s tým, že Michalovo zanietenie slabne. Čoraz väčšmi ho pohlcovali udalosti v rozbúrenom svete. Na Ukrajine vypukli nepokoje, ktoré sa na východe krajiny zmenili na vojnu, z ničoho nič začali do Európy prúdiť masy utečencov, v Afrike vypukla epidémia novej choroby, jeho milované Káthmandu sa spamätávalo zo zemetrasenia, v Bhutáne sa vraj začínali šíriť občianske nepokoje. Občas mu zatelefonovala Kumari a z naliehavosti jej hlasu vyčítal, že situácia v Bhutáne sa zhoršuje. Čím ďalej bolo zreteľnejšie, že Global Power, záhadné monštrum, ktoré spôsobilo mnoho zla a neodvolateľne vnieslo do jeho života strach, znamená pre budhistické kráľovstvo vo východných Himalájach smrteľné nebezpečenstvo. Prisľúbil Kumari, že ak bude situácia vskutku vážna, celkom iste príde, i keď mu nevedela presvedčivo vysvetliť, ako a prečo by mal práve on zachraňovať neznámu krajinu. Poznal ju však pridobre a vedel, že musí na to mať naliehavý dôvod. Nepresviedčala ho argumentmi, ale skôr intuíciou. Mal z nej pocit, že mu všetko nepovedala alebo zatiaľ nemohla. Netušil, že jedným z dôvodov je aj magická Ľadová hora, ktorá ho energeticky spájala s ďalekým himalájskym kráľovstvom.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR



Pridaj komentár