V. BENKO: Fotil som politika so smutným úsmevom, ale s ľudskou tvárou

Otvorenie výstavy fotografií pod názvom Vladimír Benko: Alexander Dubček – štátnik a priateľ Talianska za účasti autora a profesora Francesca Leonciniho z Katedry histórie Univerzity Ca’ Foscari v Benátkach v pondelok 24. júna 2013 vo výstavných priestoroch Západnej terasy Bratislavského hradu. Na snímke autor fotografií zo života A. Dubčeka Vladimír Benko. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Bratislava 25. novembra (TASR) - Fotoreportér Vladimír Benko pracoval v Československej tlačovej kancelárii od roku 1987 a o Alexandrovi Dubčekovi, tak ako mnohí jeho rovesníci, dovtedy počul len z rozprávania príbuzných a kolegov. Prvýkrát legendu Pražskej jari videl na vlastné oči počas jeho prejavu na novembrovej manifestácii v roku 1989 v Bratislave. Na stretnutie s legendárnym slovenským politikom si zaspomínal v rozhovore pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky.

Pamätáte si na svoju prvú fotografiu s Dubčekom?

Nebol to žiaden detail, ale fotil som ho na manifestácii na bratislavskom Námestí SNP. Pamätám sa, že sme si vtedy vybavili miesto na balkóne budovy, ktorá bola v správe ministerstva kultúry. Pamätám si na jeho vystúpenie i na to, ako ho prijali demonštranti, hlavne tí starší, ktorí si pamätali rok 1968.

Mali ste neskôr možnosť dostať sa do jeho bezprostrednej blízkosti?

V decembri 1989 bolo treba urobiť aktuálny portrét, myslím, že to bolo niekedy tesne po Vianociach. Kolegyňa pripravovala textovú časť a ja som dostal možnosť fotiť pána Dubčeka v jeho dome na Mišíkovej ulici. To bolo aj naše prvé stretnutie. To, že ma pustil do svojho súkromia, bolo pre mňa niečo nové, nezabudnuteľné a niektorí fotografi možno aj závideli. Dubček ma zobral dovnútra, dal mi vybrať miesto, kde by sme ten portrét urobili. Je to známa fotografia, ako sedí pri stole a v pozadí je obraz.

Potom sa stal predsedom federálneho parlamentu a ten sídlil v Prahe, vy ste mali sídlo redakcie v Bratislave. Ako ste sa k nemu dostali?

To bolo v čase. keď dostal Sacharovovu cenu a išiel si ju prevziať do Štrasburgu. Na zahraničné cesty síce chodili kolegovia z Prahy, ale požiadali sme riaditeľa, či by sme nemohli ísť aj my, keďže to bolo významné ocenenie pre Slováka. Nakoniec sme povolenie dostali, ale keďže bol špeciál plný, s kolegom Paľom Neubauerom sme cestovali vlakom. Jeden fotil na farbu a druhý na čiernobiely film.

Potom bola pauza. Ďalšie fotky boli až z návštevy pápeža?

Myslím, že áno. Už vtedy sa objavovali také útoky na Dubčeka, že je málo v parlamente a že cestuje a nevenuje sa práci Federálneho zhromaždenia. Som presvedčený, že jeho cesty a prijatia štátnikov mali obrovský význam. Na každom kroku sme mohli vidieť, ako si ho všade vážili od - obyčajných ľudí až po politické špičky. Nesúhlasil som s tými, čo ho kritizovali, veď si neuvedomovali, akú osobnosť máme. Rozhodol som sa, že ho predstavím ľuďom ešte inak. Tak vznikli ďalšie fotografie.

Otvorenie výstavy fotografií pod názvom Vladimír Benko: Alexander Dubček – štátnik a priateľ Talianska za účasti autora a profesora Francesca Leonciniho z Katedry histórie Univerzity Ca’ Foscari v Benátkach v pondelok 24. júna 2013 vo výstavných priestoroch Západnej terasy Bratislavského hradu. Foto: TASR/Štefan Puškáš


Máte pravdepodobne na mysli tie fotky z jeho súkromia?

Ohlásil som sa u neho a predstavil som mu svoj projekt. Chcel som fotky v jeho dome, v záhrade, na manželkinom hrobe a na nákupoch. Prijal to v pohode, nemal ani jednu námietku. Mal moje telefónne číslo aj, ja jeho, a keď mal čas, tak mi zavolal. Zrazu som počul v telefóne „...Benko príď, mám tu návštevu z Rakúska, môžeš urobiť fotky...“. Tykal mi a oslovoval ma priezviskom, bolo to ako v škole, keď oslovíte malého chlapca, z jeho úst to však znelo milo a úprimne.

Tak vznikla aj fotografia v predajni klobúkov?

Dubček mal veľmi rád klobúky, bol stará škola. Tak som mu raz ráno zavolal, či môžem prísť. Spýtal sa, "čo si zasa vymyslel, Benko?" Išli sme taxíkom do predajne klobúkov na Hurbanovom námestí. Otvorili nám, aj keď mali inventúru. A on si mal vybrať. Skúšal, nevybral, ale ja som mal super záber.

Ako to brala predavačka?

To viete, že bola šťastná. Ľudia ho mali radi. Všade, kde prišiel, zbehol sa dav ľudí a púšťali sa s ním do debaty. Podávaniu rúk nebolo konca-kraja. Inak, musím povedať, že fotiť Dubčeka medzi ľuďmi, bolo veľmi ťažké. Málokedy ste mali možnosť urobiť záber tváre, stále niekto "zavadzal".


Aký to bol pre vás človek?

Bol to veľmi dobrý človek, príjemný, ústretový a vnímavý. Ak by sa ma niekto opýtal, ako vyzerá ľudská tvár politiky, opísal by som mu Dubčeka. Bol veľmi prirodzený, nikdy umelo nepózoval, ale pri fotení sa správal ako profík a rešpektoval pokyny.

Otvorenie výstavy fotografií pod názvom Vladimír Benko: Alexander Dubček – štátnik a priateľ Talianska za účasti autora a profesora Francesca Leonciniho z Katedry histórie Univerzity Ca’ Foscari v Benátkach v pondelok 24. júna 2013 vo výstavných priestoroch Západnej terasy Bratislavského hradu. Foto: TASR/Štefan Puškáš


Po invázii sovietskych vojsk o ňom ľudia hovorili ako o mužovi so smutným úsmevom. Máte s ním nejaký veselý zážitok?

No, či je veselý, to neviem. Bolo po revolúcii, každý chcel byť nezávislý a obliekal sa, ako sa mu páčilo a nikto proti tomu nenamietal. Obdobie, keď nám prikazovali nosiť tesiláky, svetre a saká už bolo preč. Bol som mladý fotograf v rifliach s batohom na foťáky a na filmy. Raz som ho fotil v nemenovanej textilnej fabrike a kým debatoval s direktorom, čakal som vonku. Zrazu len počujem "Benko, poď sem, keď už sme tu, musíme ti dať ušiť nejaký oblek". To, že nežartuje, som pochopil až vtedy, keď mi krajčír začal brať miery. Nuž, Dubček bol stará škola, ale chcel ísť s módou a výsledkom mojej premeny mali byť čierne nohavice a vtedy obľúbené fialové či bordové sako.

No a ako to dopadlo? Urobili z vás elegána?

To vie len pár ľudí. (Smiech)

V novembri 1992 však prišla smutná správa. Dubček zomrel.

Po nehode som bol za ním v nemocnici, ale vtedy spal. Fotky som, samozrejme, nerobil, len som ho chytil za ruku a tak som sa s ním rozlúčil. O jeho smrti som sa dozvedel od mojich známych. Bol som na Slovensku, už ani neviem, čo som robil. Volal mi známy z Francúzska, že počuli o Dubčekovej smrti. Možno sme to trochu čakali, ale zároveň sme dúfali, že sa z toho dostane. Mal som šťastie, že som mohol byť blízko takého človeka.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR



Pridaj komentár