Pre J. Hurbana a A. Jurkovičovú bol 7. október 1845 dňom svadobným

Jozef Miloslav Hurban. Foto: TASR - Radovan Stoklasa

Bratislava 1. júna (TASR) - Jozef Miloslav Hurban si zo zasadnutia Tatrína v Liptovskom Mikuláši priniesol domov duchovnú poukážku na lásku, ženbu, manželstvo a rodinu. Bola ňou Sládkovičova veľbáseň Marína. Z liečebného pobytu v Korytnici si zasa odnášal návrh dátumu sobáša. S Annou Jurkovičovou sa chcel zosobášiť v Sobotišti v sobotu 7. októbra 1845. Musel sa pousmiať, keď si rytmicky a zvukomalebne zašepkal - „zosobášiť v Sobotišti v sobotu...“ No úsmev mu zamrzol, keď si pripomenul, aká tortúra ho ešte čaká. Bol to Ľudovít Štúr.

Jozef Miloslav Hurban a Ľudovít Velislav Štúr boli vernými priateľmi a spolupracujúcimi partnermi od zoznámenia sa po všetky nastávajúce roky života. Mali spoločný cieľ a vo všetkom si výborne rozumeli. Až na jednu vec. Predstava Štúrovho ideálu o službe národu išla až tak ďaleko, že požadoval od svojich mladých prívržencov prakticky celibát. Odrádzal ich od vzťahov s dievčatami i od ženby a manželstva. Príroda je však mocnejšia, ako akákoľvek osobnosť pevného charakteru a nezlomných zásad. No a jedným z prvých, čo sa mu mali vzpriečiť bol priateľ najvernejší - Hurban.

J. M. Hurban v kruhu svojej rodiny v 60. rokoch 19. storočia - manželka Anna, dcéry Ľudmila, Želmíra, Božena a syn Konštantín. Foto: Teraz.sk - Kristína Jurzová

Jozef Miloslav Hurban si bol dobre vedomý možnosti veľkého konfliktu v tejto veci so Štúrom, no usiloval sa mu všemožne predísť. A zvolil si veľmi účinnú taktiku - do poslednej chvíle na túto tému neprehodiť ani pol slova, a potom postaviť Ľudovíta pred hotovú vec. Aj sa tak stalo.

Týždeň pred svadbou Hurban prišiel do redakcie Slovenských národných novín v Bratislave a po pracovno-redakčných rokovaniach Štúrovi oznámil, že o týždeň sa žení a že ho pozýva na svadbu. Podstatu ich rozhovoru Hurban v životopise Ľudovíta Štúra opísal v dialogickej priamej reči takto: „Pováž, prosím ťa, stav hrozný národa nášho, ktorý už nie je takmer spôsobilý pojať podmienky života národného, a ktorý sme si predsa zamilovali tak, že životy zaň klásť hotoví sme. Či nevyžaduje láska naša táto k národu tak upadlému celučkú obeť nás samých?“ Tak argumentoval Štúr. A Hurban pokojne, no presvedčivo kontroval: „Založ rodinu na základe lásky opravdovej k dievke tak nádhernej ako Mária, (...) a uvidíš, dá mi za pravdu budúcnosť, že z takej rodiny vyjde pre národ viac požehnania, vyjde viacej sily a odvahy, než z toho večne smutného alebo večne rozbúreného a rozorvaného umu a srdca panicov.“

Väčšina Hurbanových a Štúrových životopiscov predpokladá a argumentuje, že rozhovor Štúra a Hurbana na túto tému bol ďaleko tvrdší, ostrejší, podráždenejší a vzrušenejší, ako nám to taktne interpretuje Hurban. V spore nakoniec vyhral Hurban, lebo sa mu podarilo Štúra presvedčiť o svojej pravde a nakoniec ho priviesť aj na svadobné obrady i hostiny. A to dokonca tri dni pred sobášnym aktom. A svojím spôsobom vyhral aj Štúr. Napriek svojim, údajne autoritárskym spôsobom, povzniesol sa nad skutočnosť života a na Hurbanovu svadbu prišiel. Jednoducho, pre nastávajúce roky sa nevyhnutne potrebovali, preto roztržka nepripadala do úvahy. No možno svoju úlohu zohrala aj skutočnosť, ktorú si zatiaľ skoro nik neuvedomil. Jozefa Miloslava Hurbana s Annou Jurkovičovou dňa 7. októbra 1845 zosobášil v Sobotišti Štúrov starší brat Karol Štúr, vtedy profesor a rektor na gymnáziu v Modre a kazateľ - čakateľ na post potvrdeného farára. Zdá sa, že Ľudovítovi bratsky dohovoril, aby nerobil obštrukcie a pozvanie na svadbu prijal. Navyše, keď bude sobášiť on.

Ľudovít Štúr sa nakoniec zúčastnil nielen svadobného obradu, ale odišiel i na pokračujúcu hostinu v Hlbokom, kde po celý deň vyhrávala ešte neunavená muzika a kde počas jednej prestávky Hurbanov čerstvý švagor Daniel Svoboda zarecitoval práve napísané vlastné štvorveršie: „Neveřte to, neni ku závade / Slávy synu, Slávy rozenka - / mnohať práce vlasti ve záhradě! / Co muž sadí, pěstí milenka.“ My sa dnes môžeme len domnievať, komu básnička patrila väčším dielom - Hurbanovi alebo Štúrovi?

Na snímke busty (zľava) Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban a Ľudovít Štúr v Múzeu slovenských národných rád 10. apríla 2015. Foto: TASR/Radovan Stoklasa

Postupom času sa ukázalo, že situácia vo vzťahu Hurbana a Štúra v tejto otázke vôbec nebola taká dramatická, ako by to rád videl bulvár. Potvrdzuje to vo viacerých listoch uvádzaná skutočnosť, že Ľudovít Štúr si mimoriadne obľúbil Hurbanovie deti - Svetozára, Boženu, Vladimíra i maličkú Želmíru. Tých ďalších sa už nedožil.

Z každej svadby raz prestane bolieť hlava. Aby začala pobolievať z iného. K starostiam o ďalší vývin slovenčiny, o zostavenie, zredigovanie a vytlačenie ďalšieho ročníka Nitry, o udržanie Slovenských národných novín pri mediálnom živote, Hurbanovi pribudli starosti na poli cirkevnom. Stále častejšie sa totiž ozývali hlasy o potrebe organizačného spojenia protestantských cirkví v Uhorsku, čiže o spojenie slovenských evanjelikov s maďarskými kalvínmi. Štúrovci videli za tým politický úskok, stupňovanie sa maďarizačných úsilí a hroziaci zánik slovenského národa. Preto ako vždy pohotový Hurban napísal polemický spis Unia čili spojení Lutheránů s Kalvíny v Uhrách, v ktorom štylisticky veľmi ostro vystúpil proti zneužívaniu cirkvi na politické ciele. Čoskoro za to dostal poriadne na sutanu aj od svojich evanjelikov.

V tej chvíli sa však o to už veľmi nestaral. V mysli mu šmátrala myšlienka na vydávanie „vedobného slovenského časopisu“ s častejšou periodicitou. Ako ukázal tretí ročník almanachu Nitra (marec 1846), ročenka Nitra nestačí. Slovenská literatúra naberala obrátky, štúrovci boli v najlepších rokoch. Štúrovi a Hurbanovi to potvrdil aj bard slovenskej bernolákovskej lyriky Ján Hollý. Chodievali za ním častejšie ako jeho konfesionálni katolícki súkmeňovci a on si to považoval. Hlavnou témou ich rozhovorov bol osud rozvíjajúcej sa literárnej slovenčiny. Schyľovalo sa totiž k búrke a nechutným sporom, v ktorých začali prevažovať subjektívne pohľady na úsilie a v tom čase už aj skutok štúrovcov.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR



Pridaj komentár