Na Slovanskom zjazde zaznela z úst Hurbana výzva na povstanie

Portrét J.M.Hurbana Foto: TASR - Radovan Stoklasa

Bratislava 6. júla (TASR) - Slovanský zjazd v Prahe sa oficiálne a slávnostne začal 2. júna 1848. História zaznamenala, že to bolo nádvorie múzea na pražskej Kolovratovej triede (dnes Příkopy). V dvorane múzea zasadlo a rokovalo 340 delegátov z celého slovanského sveta. Rokovanie viedol historik František Palacký. Našim - Štúrovi a Hurbanovi, sa hneď na začiatku dostalo veľkej cti, keď boli zvolení do predsedníctva zjazdu. Tejto cti sa im dostalo nielen na základe chýrov o ich konaní, prenasledovaní a dramatických útekoch zo Slovenska, ale najmä na základe toho, čo vykonali v predchádzajúcich dňoch, veď v Prahe boli už 20. mája. No a v súvislosti s Jozefom Miloslavom Hurbanom nás zaujíma, čo robil on.

Tomáš Winkler v biografickej knihe Perom a mečom o atmosfére v Prahe pred otvorením zjazdu napísal: „Pražania sú ku Slovákom priateľskí, rovnako sa správajú aj tí Slovania, ktorí prišli do matky Prahy na zjazd. Slováci si konečne môžu povedať, čo majú na srdci, a to slobodne. Hurban reční, zástupy ľudí počúvajú, čo sa robí na Slovensku. Hurban vystúpi v Slávii, vo Svätováclavských kúpeľoch, v Bubenči, v Karolíne... Praha má pochopenie pre Slovákov, Praha slávi dni slovanskej jednoty!“

Zdá sa, že všetko ide podľa očakávania, no Hurban vie, že to nie je celkom tak. Správy z domova hovoria o štatariálnych súdoch, uväznili už Janka Kráľa, Jaroslava Borika, Ľuda Šuleka, Jozefa Viktorina i Jána Rotaridesa a ide im o život. Hurban vtedy po prvý raz vyzval Slovákov na ozbrojený odpor. Zoštylizoval a ako leták vydal „Ohlas“, v ktorom vyzýva Slovákov, aby „skuli rýle a motyky na piky a šable“, aby „zobrali vidly a kosy na obhájenie národnosti, slobody a slávy svojej“. Bola to otvorená výzva na blížiace sa ozbrojené povstanie a nekompromisná rukavica do tváre uhorskej vlády. Tu, v Prahe, slovami Hurbana, vtedy už všeobecne uznávaného vodcu slovenského národa, po prvý raz zaznela výzva na ozbrojené povstanie.

Účastníci zjazdu po prečítaní Ohlasu dávali Hurbanovi za pravdu. Najmä tí, čo rokovali v česko-slovenskej sekcii. Bola najväčšia, mala 237 členov, z toho bolo 20 Slovákov a predsedal jej Slovák, básnik a všeobecne uznávaná vedecká osobnosť Pavol Jozef Šafárik. Aj on už tušil, že Hurban to s tými „vidlami a kosami“, ktoré čoskoro nahradia strelné zbrane, prognózuje správne. Do Prahy sa totiž blížili cisárske vojská generála Windischgrätza, známeho nemilosrdným potláčaním každého slobodomyseľného prejavu. A keď na zjazde v polemike s Palackého názormi a projektom austroslavizmu padli aj také myšlienky, aké vyslovili Štúr a Hurban, že „zachovanie Rakúska nie je naším hlavným cieľom, máme úlohy vznešenejšie“, bolo rozhodnuté. Cisár pán namiesto sľubovanej návštevy poslal vojsko.

12. júna delegáti ešte stačili odhlasovať a podpísať „Manifest sjezdu slovanského k národům europejským“ s týmto záverečným zvolaním: Ve jménu svobody, rovnosti a bratství všech národů!“ Potom už nasledoval úradný príkaz, že zjazd sa rozpúšťa. Ten vzápätí vyvolal ozbrojený odpor Pražanov i niektorých delegátov zjazdu. Aj Štúr a Hurban bojovali na barikádach. Hurban dokonca vlastnoručne postavil barikádu „pred domom svojho hostiteľa Friča na Vodičkovej ulici“. No a tá bola blízko Konského trhu, dnešného Václavského námestia. Na vlastné oči teda videl, ako dav ľudí, spievajúc slovanskú hymnu Hej, Slované, kráčal smerom k Prašnej bráne. Tam ho akýsi provokatér usmernil do úzkej Celetnej ulice, ktorá ústi na Staromestské námestie. Rovno oproti namiereným puškám cisárskych vojakov. Boli prvé obete, na dlažbu vytiekli prvé prúdy krvi. Slovanskej krvi. Windisgchrätz čoskoro nasadil aj granátnikov a delostrelectvo. Do Hradca Králové, Terezína, Pardubíc a Žatca sa ponáhľali poslovia, aby privolali ďalšie posily.

17. júna Štúr a Hurban z Prahy konšpiratívne odchádzajú. Na krku majú opäť zatykač a za pätami konfidentov. Posledným vlakom, spoločne s Bakuninom, Kušlanom a viacerými delegátmi zjazdu, odchádzajú cez Běchovice, Kolín a Viedeň do Záhrebu, pevne odhodlaní tentoraz siahnuť po zbrani. Bratia Chorváti prisľúbili pomoc. Odchádzajú s vedomím, že hlavný bod uznesenia zjazdu splnia za každú cenu. Revolúciu v monarchii majú začať Slováci, a to bez ohlásenia, nech sa stane, čo sa má stať. Michal Miloslav Hodža zostal v Prahe ako nevyhnutná spojka a informátor pred blížiacimi sa revolučnými udalosťami.

Tomáš Winkler v spomenutej knihe o týchto chvíľach napísal: „Všetci idú cez Viedeň do Záhrebu. Hurban si však odskočí k svojim do Rusavy. Musí vidieť ženu a malého Svetozára. Nezdrží sa dlho, Anička mu stihne oprať košele, zabaliť na cestu čerstvé koláče, chlieb, slaninu. Hurban sa zakrátko lúči, ale verí, že sa vráti ako víťaz. Štúr takúto starosť nemal. No sotva poldruharočného Hurbanovho prvorodeného syna Svetozára nechal vybozkávať aj za seba. Už vedel, že otcovská sila je najväčšia chlapská sila a že Hurban určite príde za nimi.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR



Pridaj komentár