Tiso – obeť pomsty komunistov a Beneša


tiso j. portrét štvorecZajatého prezidenta americkí vojaci podľa svedectva bili

Tiso – obeť pomsty komunistov a Beneša

Ján SMOLEC – Foto: archív autora

Aj po skončení socialistickej éry niektorí historici tvrdili, že politické procesy v bývalom Československu sa začali až po februári 1948, keď sa moci chopili komunisti. Akosi pozabudli na takzvané retribučné procesy, organizované v rokoch 1945 – 1947. Súdy zrýchlene, napochytro súdili zločincov, zradcov, kolaborantov. Proti rozsudkom nebolo možné sa odvolať. Inventúra retribučných súdov: 173 rozsudkov smrti, 741 odsúdených na doživotie, 19 888 odsúdených na odňatie slobody v úhrne 206 334 rokov, teda v priemere vyše desať rokov na jedného odsúdeného. Väčšina odsúdených boli Nemci – nacisti, ale aj predstavitelia prvej Slovenskej republiky. Najvyšším aktérom pomsty víťazov nad porazenými bol Národný súd v Bratislave. Napochytro odsúdil najvýznamnejších predstaviteľov prvej Slovenskej republiky i nemeckých okupantov. Vyniesol 17 rozsudkov trestu smrti a 49 rozsudkov na dlhodobé odňatie slobody.

Unáhlenosť, neobjektívnosť retribučných súdov kritizoval aj JUDr. Ernest Žabkay, obhajca prvého slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa. Po novembri 1989 a osobitne po vzniku druhej Slovenskej republiky sa otváral priestor na objektívnejšie osvetlenie niektorých udalostí i osobností. Medzi ne patrila aj postava prvého slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa. Že bol židobijca sa mohlo písať do nekonečna, ale že Židom podpisoval i výnimky, to sa spochybňovalo. O tomto fakte jeho prezidentovania som sa chystal napísať sériu článkov už v roku 1968. Okupácia a návrat totality mi v tom zabránili. Po roku 1989 som začal pracovať vo vydavateľstve Tatrapress. Práca vo vydavateľstve mi poskytla priestor na splnenie spomínaného zámeru – objektívne osvetliť postavu a tragický osud prvého slovenského prezidenta. Prispela k tomu i dcéra JUDr. Ernesta Žabkaya. Dala mi typ – navštíviť v Žiline jej otca. Od nástupu komunistického režimu vo februári 1948 v komíne svojho domu schovával písomné poznámky i svoju obhajovaciu reč na súdnom procese s prvým slovenským prezidentom. Na druhý deň po stretnutí s jeho dcérou som vycestoval za štyridsať rokov mlčiacim obhajcom prezidenta Tisu do Žiliny.

tiso na súde

Jozef Tiso na Národnom súde, kde dostal povraz.


  • ZVOLENÝ OBHAJCA

JUDr. Ernest Žabkay absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v roku 1933. Počas štúdií sa zblížil s ľavicovým hnutím. Za prvej Slovenskej republiky obhajoval aj osoby politicky a rasovo prenasledované, čím si vyslúžil pozornosť Ústrednej štátnej bezpečnosti. Po skončení vojny vstúpil do Komunistickej strany Slovenska. V retribučných procesoch však ako ľavicovo orientovaný advokát úspešne obhajoval aj ľudáckych činiteľov prvej Slovenskej republiky. Preto ho vylúčili z Komunistickej strany. Pred procesom s prezidentom Tisom, ktorý sa začal v roku 1946, funkcionári Demokratickej strany hľadali vhodného obhajcu. Vybrali JUDr. Žabkaya. Obžalovaný prezident mu bez dlhšieho rozmýšľania podpísal plnú moc. Žabkay pred Národným súdom vystupoval ako zvolený a nie súdom vymenovaný obhajca. Za socializmu to však nebola bohvieaká vizitka. Po procese s Tisom mu nedovolili vykonávať právnickú činnosť. Istý čas dokonca kopal kanály.

Na prvom stretnutí s JUDr. Žabkayom a vysvetlení, že chceme vo vydavateľstve Tatrapress publikovať jeho spomienky, som pobadal, že mi veľmi nedôveruje. Po prvej návšteve som súhlas na vydanie jeho obhajovacej reči a spomienok na proces storočia nedostal. Po tretej návšteve som sa vracal zo Žiliny do Bratislavy s jeho obhajobou i s poznámkami z procesu. Začali sme si rozumieť, keď zistil, že aj ja som si vyslúžil dvadsaťročný dozor ŠtB za články podporujúce Alexandra Dubčeka a kritiku sovietskych okupantov.

Doktor Žabkay bol vynikajúci a vášnivý rozprávač. Pol storočia od procesu sa dokázal rozhorčiť, keď hovoril, ako Národný súd a osobitne jeho predseda Igor Daxner neakceptoval evidentné fakty z čias prezidentovania J. Tisa. Silou-mocou chcel dokázať, že bol slovenský vojnový zločinec.

  • ANI JEDEN SLOVÁK

Obvinenie, že Tiso patril medzi vojnových zločincov, opakujú niektorí historici a publicisti doteraz. Neberú do úvahy, že Komisia Spojených národov pre vojnové zločiny definovala 33 činov, ktoré sa pokladali za vojnové zločiny. Od decembra 1944 do 31. marca 1948 spracovala a vyhotovila 60 listín, na ktorých je 36 tisíc mien vojakov a politikov, ktorí sa dopustili vojnových zločinov. V tomto oficiálnom medzinárodnom dokumente sa nenachádza meno ani jedného Slováka, teda ani meno prezidenta Jozefa Tisa.

Napriek tomu sa na Slovensku po skončení vojny súdilo prísne a kruto. Z tri a pol milióna vtedy žijúcich Slovákov sa pred súdy postavilo tridsaťtri tisíc obvinených. Osem tisíc odsúdili do väzenia a päťdesiatpäť na trest smrti. Japonci, ktorí vo vojne v krutosti predstihli dokonca i nemeckých esesákov, postavili pred súdy 5 700 osôb a iba siedmich odsúdili na trest smrti.

Procesy na Slovensku režírovali komunisti a čechoslovakisti. Beneš po vojne vyhlásil, že Tiso „musí viset!“. Keby Tisu súdili v Norimbergu, určite by ho neodsúdili na trest smrti. Možno by ho dokonca oslobodili ako Hitlerovho zástupcu von Papena, ministra zbrojného priemyslu Schachta a ďalších. Predseda súdu Igor Daxner nenávistne  proces manipuloval. Pritom sa počas prvej Slovenskej republiky ocitol za komunistickú činnosť vo väzení. Na základe žiadosti spisovateľky Máši Haľamovej a na základe falšovaných lekárskych svedectiev o neexistujúcej Daxnerovej chorobe Tiso nariadil, aby ho z väzenia prepustili. Daxner sa mu za to odvďačil tak, že nepripustil, aby na procese v prospech slovenského prezidenta svedčil židovský rabín a pokrstení Židia, ktorým prezident udelil výnimku.

  • CHCELI SVEDČIŤ

Pokrstení Židia chceli svedčiť. Jeden z nich, Gabriel Hoffman, ktorý pôsobil ako lekár v Stropkove a Snine, osobne mi túto skutočnosť potvrdil a daroval mi aj knihu Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov v dokumentoch, ktorú napísal s bratom Ladislavom. Kniha na základe dokumentov pochádzajúcich zo štátnych, z národných, z nemeckých a z vatikánskych archívov dokazuje, že katolícka cirkev robila maximum pre záchranu prenasledovaných Židov. Tiso udeľoval výnimky a podľa nemeckého veľvyslanca v Bratislave Ludina takto ochránil 30 tisíc Židov pred deportáciou. Keď sa od utečencov z Osvienčimu dozvedel, že Židov v táboroch vraždia, transporty zo Slovenska zastavil.

Rovnako na procese nesmeli svedčiť Ján Bagoš, Michal Mičák, Michal Motýľ, Jaroslav Foltýn a ďalší partizáni, ktorých Tiso vyprosil z nemeckého zajatia. Daxner nepripustil, aby na súde obhajca Žabkay hovoril o vzniku Slovenského štátu, ktorý uznalo 29 štátov sveta. Slovenskú štátnosť akceptoval aj najväčší víťaz druhej svetovej vojny – ZSSR. Obhajca Žabkay si na prezidenta trochu aj poťažkal. Nechcel akceptovať jeho rady, aby pri výpovedi odsúdil nemecké zločiny páchané na Slovensku. Tiso to odmietal, lebo sudcovia by si to vysvetľovali, že sa zlomil a priznáva si vinu. Obhajcovi sťažoval úlohu aj negatívnym postojom k Slovenskému národnému povstaniu.

  • ZAJATCOM BRALI HODINKY

Tiso zakázal svojmu obhajcovi hovoriť na procese o udalosti v kasárňach v Garmisch-Partenkirchene, ktoré Američania premenili na zajatecký tábor. Keď prezidenta, jeho osobného tajomníka Murína a ďalších zajatcov 23. júla 1945 priviezli na nákladných autách do tábora, tamojší strážcovia – americkí vojaci – ich vyzvali, aby im odovzdali hodinky. Ako spomína Tisov tajomník, potom im kázali vystúpiť z auta. Posledný vyšiel práve on. Keď zoskočil, videl, ako americký vojak strkal prezidenta a hnal ho k zloženým kufrom, asi 5-6 krokov od auta. Prezidentov osobný tajomník priskočil ku kufrom, aby mu ich pomohol odniesť, kam vojak ukáže. Nato vojak dlhým bičom s krátkym poriskom prezidenta šľahol. Bič akoby prezidenta objal, koniec remeňa však zasiahol prezidentovu tvár. V kratučkom zlomku času tvár prezidenta strnula, akoby do obranného postoja. Ticho povedal svojmu tajomníkovi:

„Ja sám...“

Keď prezident zdvihol kufre, americký vojak, možno bývalý kovboj, ho bičom hnal asi dvadsať, tridsať metrov. Ostatní museli stáť v pozore. Akýkoľvek pohyb vojaci potrestali mocným zauchom, šľahnutím bičom, ťahaním za vlasy, prudkým kopancom. Počas bitky prezidenta a ostatných zajatcov prechádzal povedľa dôstojník s dvoma striebornými rakvičkami na pleci. Jeho zjavná flegmatickosť nasvedčovala tomu, že išlo o všednú udalosť, o niečo, čo bolo v zajateckom tábore zvyčajné. Vojaci sa zameriavali na prezidenta.

Koľko ľudí ste zavraždili?“

„Žiadneho, odpovedal pokojne.

„Koľko ľudí ste dali zavraždiť? preštylizovali otázku. Prezident znovu odpovedal.

„Žiadneho.“

Ani ponižujúce a bolestivé údery nedokázali zmeniť odpoveď prezidenta. Strkajúc odviedli ho napokon do temnice, do ktorej sa niekoľko dní vôbec nenosilo jedlo.

Tisa foto jozef tiso

 

Fotografiu podpísal prezident dva dni pred smrťou JUDr. Štefanovi Šturdíkovi, hlavnému súdnemu radcovi, ktorý bol prítomný aj pri jeho poprave. Zdedil ju Ing. Jaroslav Marek. Fotografiu daroval autorovi článku za publicistiku o prvej Slovenskej republike.


  • ÚNIK PRED BOĽŠEVIKOM

V knihe Spomienky a svedectvo Dr. Karol Murín ďalej priznáva, že v uvedenej zúfalej chvíli sa rozplakal. Pre ponižovanie prezidenta. Slovenskí politici utekali pred prichádzajúcim boľševickým terorom na Západ. Dúfali, že tam stretnú demokratov, ľudí, s ktorými budú mať možnosť porozprávať sa aj o práve trojmiliónového slovenského národa, ktorý chce žiť slobodne, v zhode s ostatnými národmi strednej Európy. Dúfali, že aspoň jeden americký dôstojník si overí fakty, udalosti a okolnosti, pre ktoré sa slovenský národ dostal „na druhú stranu“ k Hitlerovi.

Popoludnie po zajatí považoval Tiso za najsmutnejšiu chvíľu svojho života. O tejto príhode, ktorá sa odohrala v americkom tábore, sa dopočul aj predseda súdu Daxner. Tiso na otázky, týkajúce sa tejto veci, odmietal odpovedať. Vnútorne bol presvedčený, že politický systém USA je demokratický a vzorom pre slovenskú budúcnosť. Predpokladal, že komunistická propaganda by správanie amerických vojakov zneužila proti západnému demokratickému svetu. Tento názor s ním zdieľal aj obhajca Žabkay.

Zmanipulovaný proces sa skončil tak, ako naplánovali komunisti a Beneš. Prvého slovenského prezidenta odsúdili na trest smrti. Paradoxne, za celý čas jeho prezidentovania nebol vykonaný jediný trest smrti. Vlastnej smrti sa nebál, pripravoval sa na ňu ako na stretnutie s Bohom. Večer pred popravou sa s ním prišli rozlúčiť sestry. Strážnik sa ho prišiel spýtať, čo chce na večeru. Tiso večeru odmietol. Strážnik ironicky poznamenal:

„Však je to naposledy.“ Tiso zareagoval:

„My katolíci sa nechystáme na smrť ako americkí gangstri.“ Sestry sa rozplakali. Tiso ich utešoval:

„Smrť pre kresťana je prechodom jedného života do druhého.“            

  • ODKAZ PREZIDENTA

Poslednú noc pred popravou strávil s Jozefom Tisom páter Hilár. Prezident chcel zanechať slovenskému národu odkaz, ale bál sa, že ho zachytia strážcovia. Navrhol Hilárovi, aby sa ho naučil naspamäť. Ten však nedôveroval svojej pamäti a navrhol ho napísať vo vlastnom tesnopise, ktorému rozumel iba on. Prezident privolil a tíško mu diktoval:

„V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady ‚Za Boha, za národ‘ vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý prirodzený zákon stvoril a vštepil do duše národa a každého jeho príslušníka. Tomuto zákonu som slúžil celý život, a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade tohto zákona Božieho.

V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť.

Ako si od vás prosím, aby ste si v svojich modlitbách spomenuli na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému v životnej borbe ‚Za Boha – za národ‘ žehnal: aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“

17. apríl 1947, Dr. Jozef Tiso

 

Obhajca JUDr. Žabkay sa s odsúdeným prezidentom tiež prišiel rozlúčiť. V knihe Proces s Dr. J. Tisom, ktorú som v Tatrapresse vydal niekoľko mesiacov po páde totalitného režimu, o posledných okamihoch pred popravou napísal:

„Jozef Tiso sa počas popravy správal neuveriteľne sebavedome, hrdo a dôstojne. Krátko pred vykonaním aktu popravy odsúdeného prišiel do miestnosti podplukovník Kratochvíl a oznámil, že ho vyslal prezident Beneš, aby mu podal správu o vykonaní rozsudku.“

Beneš sa obával, že Slováci popravia namiesto Tisu niekoho iného.

 

 

 

 



Pridaj komentár