Predstaviteľ Ruska a pápež František našli spoločnú reč
Tlak islamu spája Vatikán s pravoslávím
Ivan LUŽÁK
Zabehnutou diplomatickou tradíciou je, že počas štátnych návštev v Taliansku sa uskutoční aj návšteva rímskeho arcibiskupa, ktorý je zároveň hlavou katolíckej cirkvi – pápežom. Výnimkou nebola nie tak dávna návšteva ruského prezidenta Vladimíra Putina vo Vatikáne. Možno očakávať prelom vo vzťahu Vatikánu s ruskou pravoslávnou cirkvou? Nielen touto otázkou sa zaoberal Viačeslav Kostikov, veľvyslanec Ruskej federácie vo Vatikáne v rokoch 1995 – 1996, vo svojom článku v ruskom týždenníku Argumenty a fakty (č. 48/2013).
Tradícia tohto druhu návštev vo Vatikáne siaha k M. Gorbačovovi. Bol to prvý pokus usporiadať vzťahy po panovaní „doby ľadovej“. Pokus usporiadať nielen medzinárodné vzťahy, ale v prípade úspechu priniesť oteplenie aj do medzicirkevných vzťahov. Zámery sa však neuskutočnili. Bremeno vzájomných požiadaviek a krívd bolo príliš ťažké. Tým viac, že prejavy nedôvery a niekedy aj nepriateľstva medzi dvomi vetvami kresťanskej cirkvi – katolíckej a pravoslávnej – pretrvávajú stáročia. Viaceré opatrné pokusy prekonať odcudzenie sa skončili neúspechom. Pripomeňme len, že moskovskí patriarchovia sa nikdy osobne nestretli s pápežmi. Kontakty medzi Vatikánom a Moskovským patriarchátom sa udržovali ako pravidlo na úrovni cirkevných zmocnencov „ministerstiev zahraničných vecí“.
■ NEVYHNUTNOSŤ DIALÓGU
V Moskve i vo Vatikáne pochopili, že pri rastúcom tlaku na kresťanský svet zo strany iných náboženstiev, za rozširovania sektárstva a krízy kresťanskej morálky v Európe je dialóg nevyhnutný. No ťarcha krívd bola príliš veľká. Dokonca ju neuľahčovalo ani to, že počas bojového ateizmu v sovietskom Rusku preukazoval Vatikán pravosláviu materiálnu a morálnu podporu. Tak to bolo trebárs v čase veľkého hladu v Povolží v rokoch 1921 – 1922.
Vatikán sa však nikdy nevzdával nádeje na expanziu do Ruska. Tento trend pozorovateľne vzrástol v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, v ťažkých rokoch rozpadu ZSSR. Vyskytli sa aj nepriateľské gestá, povedzme vtedy, keď Vatikán vysielal svojich biskupov do Ruska bez súhlasu ruskej pravoslávnej cirkvi. Kalkulácia katolíkov na zväčšenie vplyvu na území pravoslávia však nebola úspešná. Dokonca v rokoch morálnych a ideových výkyvov bol počet Rusov, ktorí prijali katolicizmus, veľmi malý.
■ POCHOD MEŠÍT
Cirkev i štát v Rusku pokladali po stáročia katolíctvo za nepriateľskú silu. Nehľadiac na to, že pramene i dogmy kresťanskej viery sú jediné: Boh – Otec, Panna Mária, Kristus, apoštoli, plejáda svätých... sovietska moc sa pridala k tradícii odstrkovania Vatikánu. A hoci prvé pokusy obnoviť dialóg sa podnikli ešte za bohoborca N. Chruščova, diplomatické vzťahy sa ustanovili až za M. Gorbačova v roku 1990. Zdalo by sa, že sa oteplilo. Lenže Rusom tak dlho vštepovali, že Vatikán je agent „svetového imperializmu“, že prekonať tieto predstavy sa nepodarilo doteraz. Malým príkladom je, že po návrate V. Kostikova z Vatikánu, kde bol veľvyslancom (mimochodom s požehnaním Alexija II.), prestali ho pozývať na prijatia usporadúvané ruskou pravoslávnou cirkvou. Podľa všetkého ho pokladali za agenta Vatikánu.
Rusi, až na výnimky, málo vedia o tom, v čom sú rozdielnosti medzi katolíctvom a pravoslávím. Dnes však aj v Moskve, aj vo Vatikáne si stále jasnejšie začínajú uvedomovať: pre kresťanský svet vznikli také hrozby, že vzdorovanie voči nim si vyžaduje spojené úsilie. Tlak islamského sveta je stále citeľnejší. Dokonca v kresťanskej západnej Európe už býva obťažné človeku s krížikom na krku upraviť sa do práce (pod zámienkou tolerancie a náboženskej znášanlivosti). Zo škôl sa stále častejšie odstraňujú kresťanské symboly. V Európe rastie počet mešít a moslimskí duchovní už dokonca žiadajú zakázať slávenie mnohých kresťanských sviatkov. Ohrozená je dokonca vianočná jedlička – jeden z národných symbolov Narodenia Spasiteľa. Poplašné príznaky sa objavili aj v Rusku – nedávno v Tatarstane podpálili dva pravoslávne chrámy.
■ BÚRANIE BARIÉR
Pred stretnutím prezidenta V. Putina s pápežom Františkom predniesol patriarcha Kyrill niekoľko dôležitých vyhlásení, ktoré môžu (aj keď čiastočne) prekonať historické prekážky, zmäkčiť zaujatosti. „Naše historické nezhody prestali hrať tú kritickú úlohu, ktorú doteraz hrali. A nikdy nemali naše dve cirkvi toľko vážnych dôvodov, aby pracovali spoločne, ako dnes.“Na pozadí stretnutia prezidenta Ruska a rímskeho pontifika sa znovu vynorila otázka o stretnutí patriarchu Kyrilla a pápeža Františka a dokonca o možnej návšteve rímskeho pápeža v Moskve. Všetky doterajšie pokusy pripraviť dialóg na najvyššej úrovni boli neúspešné. V. Kostikov pripomína: „Počas svojho veľvyslanectva vo Vatikáne som sa zúčastnil na príprave stretnutia patriarchu Alexija II. a pápeža Jána Pavla II. v Moskve. Ani stretnutie, ani návšteva sa neuskutočnili.“ Z knihy do knihy sa prenáša historická anekdota: Francúzsky minister zahraničných vecí Pierre Laval pricestoval v roku 1935 do Moskvy a pokúšal sa presvedčiť Stalina o nevyhnutnosti zmäkčiť postoj ku katolíkom. „A koľko má ten Vatikán divízií?“ spýtal sa Stalin, a tým bol rozhovor ukončený. Tvrdí sa, že podobný rozhovor mal Stalin aj s Churchillom v roku 1945. Počas celého 20. storočia politika vychádzala z logiky studenej vojny. V 21. storočí stále nadobúda väčší význam „mäkká sila“. A práve tú má kresťanstvo: svoju historickú prestíž, hlásanie dobra, milosrdenstva, odmietanie násilia. „Po stalinsky“ prepočítať na divízie jednu miliardu stotridsať miliónov katolíkov po celom svete – to nie je málo. Je užitočné spriateliť sa...