To nemôže byť iba nevedomosť


ivan brožíikKOMENTÁR

Ivan BROŽÍK

Obyčajní matovičovci najnovšie zaujali v našom parlamente naozaj neobyčajným návrhom. Nechajme bokom stredovekú plamennú kázeň ich poslanca Kuffu na tému sexualita – taká či onaká, všimnime si skôr pokus o spojenie nespojiteľného – vládnych inštitúcií a tretieho sektora. Navrhli dosadiť na čelo Úradu pre verejné obstarávanie „niekoho z tretieho sektora“, čo je naozaj bizarný nápad.

Prečo, to vyplýva zo samotnej definície tretieho sektora. Páni Laster Salamon a Helmut Anheier vo svojej publikácii o neziskových organizáciách napísali, že tretí sektor združuje v prvom rade nepolitické organizácie, má neštátny charakter a je nezávislý, čo na Slovensku akosi neplatí... Napríklad pán Martin Bútora v čítanke pre neziskové organizácie z roku 1998 tvrdí nepriamo presný opak. A to, že tretí sektor tu máme na to, aby vytváral tlak na vládu zo strany občanov, ergo – politizoval. To je však jeden z našich „slovenských“ fenoménov, ktoré sa kde-tu vzali a držia sa nás ako pijavica nohy v lesnom jazierku. Nuž a fakt, ako sa najspolitizovanejšia časť tretieho sektora snaží zo štátnych peňazí u nás urvať, čo sa dá vo forme najrôznejších grantov, je zas výsmechom jeho pôvodne „neštátneho charakteru“.

Matovičovci navrhujú, aby jednu z organizácií, ktorá je súčasťou schémy inštitúcií vládnej výkonnej či kontrolnej moci, riadil ktosi „od štátu nezávislý, nespolitizovaný“. Myšlienka je to pekná. Akurát ten ktosi na to nemá mandát od občanov. Iba ak od nejakých zahraničných inštitúcií, pretože tie predovšetkým riadia a úkolujú (samozrejme aj štedro dotujú) našich najspravodlivejších a najmúdrejších aktivistov z tretieho sektora. Predstava, že by takúto inštitúciu riadil niekto napríklad z Aliancie Fair-play či Health Policy Institute alebo absolútne samozvanej Slovak Press Watch, môže občana v riadnej demokracii takmer pobúriť. Myslím si, že nehovorím len za seba, ak tvrdím, že časť našej spoločnosti má výrazne po krk všetkých samozvaných „expertov“, najspravodlivejších a najmúdrejších politizujúcich postadolescentov večne sa „fundovane“ vyjadrujúcich k tomu, tamtomu či onomu. A spoločnosť to dala jasne najavo aj vo voľbách. Občania povedali NIE vláde, ktorá skákala systémom kam (americký a iný blízkovýchodný) vietor, tam (cudzí) plášť. Nie je nič nedemokratické na tom chcieť mať konečne vlastnú vládu. Nie je nič nedemokratické na tom chcieť od tejto vlastnej vlády, aby uplatnila v praxi to, čo nám sľubovala v predvolebnej kampani. A nie je nič nedemokratické na tom odmietať všetky pokusy zatiahnuť do vzťahu medzi štátom a jeho občanmi kohosi bez mandátu, bez dôvery a najmä bez celospoločenského uznania.

Prežili sme obdobie, v ktorom nás na Slovensku politizovanie mimoriadne frustrovalo. Dajme teda šancu politikom konečne robiť politiku. Ak to budú robiť zle, zrátame im to. Demokracia má na to mechanizmus. A bolo by načase skoncovať aj s akýmsi tradičným slovenským politickým rasizmom. Ten hlásal čistotu rasy, teda politického presvedčenia podľa toho, kto v akej organizácii zastával aké názory. „Najčistejší“ boli automaticky vždy tí z tretieho sektora. To však nemôže byť predpokladom na to, aby sme rezignovali na hľadanie slušných, poctivých, rozumných a spravodlivých aj medzi zvyškom tých nečistých. Teda medzi nami všetkými. A ešte – vďaka patrí tým, ktorí v rámci tretieho sektora robia pre spoločnosť mimoriadne potrebné aktivity, ibaže ak nepolitizujú, zásluhou slepoty médií o nich nevieme.

 



Pridaj komentár